yšetrovania prípadu Hedvigy Malinovej usiloval podľa jeho slov "nepovedať ani mäkké f", nahradili ho iní, a to z obidvoch strán slovensko-maďarskej hranice. Slovná vojna dvoch susediacich štátov naplnila stránky novín. Keď sa politici rozhodli uhasiť napätie, ktoré sami vyvolali, prišli s návrhom premyslieť deklaráciu o historickom vyrovnaní medzi obidvoma národmi. Na hlbšie príčiny etnických potýčok sme sa opýtali politológa a analytika, Maďara z juhu Slovenska - Lászlóa Öllősa, ktorý tvrdí, že "Záujmy národa nie sú nadovšetko. Existujú aj vyššie princípy - celoľudské normy."

Cítili ste niekedy nevraživosť voči Maďarom osobne?
Naozaj málokedy, ale v každom národe sa občas nájdu nejakí hlupáci... No ja som mal vždy veľa slovenských priateľov.

Nenafukuje sa v slovensko-maďarských vzťahoch na Slovensku niečo, čo v reálnom živote neexistuje?
Sú problémy, ktoré existujú. V posledných rokoch bola atmosféra viac-menej pokojná, napriek tomu sa viacerí pamätajú na napätie pred rokom 1998. Iní sa pamätajú, ako sa usiloval Husákov režim zrušiť maďarské školstvo, a starší ľudia aj na to, ako boli vysídľovaní. Môj starý otec, napríklad, bol tiež na zozname tých, ktorých mali odsunúť. Keby sa to nezastavilo, pravdepodobne by som sa ani nenarodil, lebo rodina by sa vydala iným smerom. A stále pretrvávajú nedoriešené ekonomicko-právne problémy, aké majú viaceré menšiny. Maďarský jazyk nie je úradným jazykom ani na tom území, kde Maďari bývajú vo veľkom počte, a kultúrne inštitúcie Maďarov na Slovensku sa nemôžu rozvíjať takým tempom, akým by ich samotní Maďari boli schopní budovať, keby ich iniciatívy neboli brzdené.

Ktoré konkrétne?
Až donedávna sa napríklad diskutovalo, či vôbec môžu mať Maďari na Slovensku svoje centrálne múzeum, a aj dve maďarské divadlá na juhu Slovenska mali a stále majú sústavné problémy. A ako dlho sa ťahala problematika maďarského vysokého školstva.

Aj slovenské divadlá mali a majú veľké starosti o prežitie - je to predsa dôsledok postoja ku kultúre v tomto štáte, ktorého politiku vo vláde osem rokov podporovala aj SMK.
Ale slovenských divadiel je oveľa viac.

Možno aj problémov obhájiť záujmy slovenskej kultúry pred vládou vo vlastnom štáte bolo o to viac, nemyslíte?
V ťažkostiach maďarských inštitúcií sa však vždy dal vystopovať aj národnostný kľúč. Ak sa vrátim k tým nedoriešeným sporom - maďarská symbolika nie je súčasťou štátnej symboliky, ktorá je čisto národná. Navyše, v krajinách, kde je menšinový problém viac-menej vyriešený, si vedúci politici dávajú záležať na tom, aby z času na čas symbolicky demonštrovali príslušnosť menšiny k občianskemu spoločenstvu. Objavia sa na podujatiach svojich menšín a demonštratívne hovoria ich rečou. Robia kroky, ktorými uctievajú ich kultúru a dôstojnosť. Na Slovensku sa to, žiaľ, robí len málokedy.

Ani v predchádzajúcom období, keď to SMK mohla ovplyvniť na najvyššej úrovni?
Ani vtedy, hoci sú tu aj svetlé výnimky. Napríklad prejav Pavla Hrušovského spred dvoch rokov v Národnej rade bol veľmi dôležitý pre naše vzájomné vzťahy. Nie je to však pravidlo, hoci by to mala byť každodenná prax. Na druhej strane aj predstavitelia menšín by sa mali správať podobne ústretovo. Niektorí predstavitelia SMK sa však o to pokúšali.

Analytik a psychológ Péter Hunčík pre SME povedal, že za súčasnú napätú situáciu síce nesie zodpovednosť premiér Fico, ale rovnako aj predchádzajúca koalícia. Vrátane SMK, ktorá sa pre rad svojich postojov nedostala do tej dnešnej, a Smer si radšej vybral SNS.
Čo k tomu môžem dodať? Premiér sa rozhodol tak, ako sa rozhodol.

Ale vy ste politológ.
Bolo tu niekoľko dôvodov, pre ktoré Smer siahol po SNS. Na krajskej a lokálnej úrovni Smer v mnohých prípadoch vytvára „spoluvládnu" väčšinu so SNS. Pravdepodobne tieto časti strany tlačili na vedenie, aby si vybralo práve národniarov. Aj v samotnom vedení Smeru existuje silná skupina, ktorej súčasná koalícia dokonalo vyhovuje. Predpokladám, že sú za tým aj niektoré ekonomické záujmové skupiny, lebo Slotovej strane stačilo dať menej pozícií, ako by sa muselo dať SMK alebo inej strane, a to nielen na tej najvyššej úrovni. Možno si premiér Fico myslel, že väčšia časť politickej základne Smeru je bližšie k SNS ako k iným stranám, a riskoval, že druhá časť s tým nesúhlasí. Tým vlastnú stranu výrazne oddialil od sociálnodemokratických hodnôt a rozhodol sa podstúpiť i to, že slovensko-maďarské vzťahy budú veľmi zlé.

Aj napriek tomu, že v týchto dňoch prišiel podpredseda vlády Dušan Čaplovič s iniciatívou o historickom vyrovnaní medzi Bratislavou a Budapešťou, ktorú podporujú aj ministri zahraničia oboch krajín?
Zdá sa mi, že to nie je skutočná iniciatíva, ale len snaha o diplomatické urovnanie terajšieho konfliktu. Teoreticky je to otvorená cesta, ale k naplneniu takejto deklarácie by bolo potrebné robiť konkrétne kroky, ktoré sa z postojov súčasnej vlády vôbec nerysujú. Ide len o ukončenie terajších sporov. Na vyrovnanie historickej časti deklarácie je potrebné zároveň pozitívne riešiť súčasnosť. Pochybujem, že súčasná vláda o to stojí. Vyrovnanie, ako to poznáme z mnohých európskych príkladov, je proces. Nekončí sa nejakým vyhlásením, ale iba sa začína.

Ste skeptický už voči samotnému začiatku?
Začiatok ako taký pokladám za pozitívny, ale pochybujem o pokračovaní tohto procesu v principiálnych oblastiach. Malo by ísť o cestu, v ktorej sa zblížia obidve spoločnosti - keď sa každá strana pousiluje pochopiť problémy toho druhého, a nebude demonštrovať len svoje vlastné.

Čo by ste odporúčali v tomto zmysle maďarskej strane?
Ak privítala takúto iniciatívu, mala by si premyslieť, čo všetko sa v našej spoločnej minulosti napáchalo voči Slovákom. A mala by zhodnotiť aj svoje súčasné strachy a predsudky voči slovenskej spoločnosti, a nielen opakovať svoje výhrady.

Dušan Čaplovič povedal, že predstava dejín ako veľkého obžalovacieho spisu sa mu vidí šialená - musí sa to skončiť na obidvoch stranách, a preto navrhuje uzavrieť dejiny. Dá sa to vôbec?
Nie. Za skutky našich predkov síce priamo nemôžeme, veď neboli sme to my, ale sme zodpovední za to, že pokračujeme v ich spôsobe uvažovania, argumentoch a postojoch, ktoré neboli správne. Nie sme ochotní kriticky pristupovať k dejinám. Práve naopak, ťažíme z dávnych vášní a politiku robíme na tejto báze. Dokonca sa to prenáša aj do spoločenských vied, aby sme sústavne odôvodňovali rozporné udalosti a skutky minulosti. Za to teda zodpovední sme. Vyrovnanie nie je o minulosti, ale o súčasnosti a predovšetkým o budúcnosti - vyrovnať by sa mali súčasné generácie, nie tie predtým, ktoré už nežijú. Vyrovnanie by malo prebehnúť v mysli každého človeka.

Je možné také niečo docieliť?
Samozrejme, že je. V Európe je viac príkladov. Keď boli toho schopní iní, prečo nie my? No vyrovnanie je možné len vtedy, keď väčšina verejnosti pochopí a akceptuje to, že záujmy národa nie sú nadovšetko. Existujú aj vyššie princípy, isté celoľudské normy. A keď medzi celoľudské normy dokážeme zaradiť aj národnú slobodu, ktorú tvoria typické javy modernej národnej existencie - rozvinutý jazyk, školstvo a kultúra - tak pochopíme, že každý má na to právo, nezávisle od toho, ako sa posúvali hranice a kto je práve teraz vo väčšine. S tým sa má vyrovnať samozrejme väčšina Európy, ale dá sa tvrdiť, že vo väčšine štátov Európskej únie sa to už stalo. Naposledy napríklad vo Veľkej Británii - bez akéhokoľvek vonkajšieho nátlaku, čiže z vnútorného presvedčenia.

V Rakúsku bol krátko pri moci Heider, vo Francúzsku Le Pen a v talianskej vládnej koalícii aj neofašistická Liga severu. Knieža Schwarzenberg pre SME povedal, že aj Slovensko musí prejsť „svojou slotou", teda zlým počasím. Čo myslíte, ako dlho bude trvať stav, keď obraz Slovenska spoluvytvárajú nacionalistickí lídri?
Nie som jasnovidec a neviem povedať, čo bude o niekoľko rokov.

Ako politológ hodnotíte len to, čo bolo?
Nikdy neveštím, lebo to nie je seriózne. Snažím sa vysvetliť, čo sa deje v súčasnosti. A čo sa týka budúcnosti - usilujem sa uvažovať o tom, čo vyplýva z toho, keď sa niečo odohráva dnes, a bez predpovedí analyzovať súvislosti jednotlivých možných alternatív.

Ľudia, čo poznajú pozadie záujmových ekonomických skupín, tvrdia, že politológovia na území Slovenska sú bezradní, lebo nie sú zasvätení do procesov, ktoré motivujú politikov v ich konkrétnych rozhodnutiach. Máte aj vy tento pocit?
Nie. Poznám sa dobre s jedným podnikateľom, čo sa rozhodol, že bude kandidovať na primátorské kreslo istého mesta a bol presvedčený, že vyhrá voľby, lebo vrazil do kampane viac peňazí ako jeho protivníci. No napokon hrôzostrašne prepadol. Politika napriek tomu, že v postsocialistických krajinách - a zvlášť na Slovensku - je do veľkej miery o záujmoch, nikdy nie je len a len o nich. Je aj o principiálnych hodnotách, i keď politici a predovšetkým ekonomicky činní ľudia a podnikatelia si myslia, že je to inak. Tieto hodnoty sú o niečo abstraktnejšie ako viditeľné záujmy ľudí, čo znamená, že to vyžaduje určité vedomosti, aby ich človek uvidel v každodennom záujmovom boji. Niektorí ľudia si myslia, že politika je len o záujmoch a potom sa tak správajú, čo je rovnako jedným z hodnotových systémov, ktorý sa dá presne identifikovať a pomenovať.

Ako?
Keď si nejaký človek myslí, že organizácia spoločnosti je predovšetkým rovnováhou rôznych sebectiev jej členov, nemôže sa nikdy s nikým dohodnúť na základe dôvery. Nie je to žiadny moderný objav. Vysvetlenie štruktúry vzťahov v spoločnosti rovnováhou sebectiev je jedna z veľkých koncepcií osvietenstva, ktorá sa viaže k menu známeho filozofa Thomasa Hobbeesa. Myslel si, že ľudská spoločnosť je vybudovaná práve na tomto princípe, no na konci svojich úvah musel dospieť k absolutizmu, lebo nič iné nemôže tieto sebectvá ustrážiť. Modely, z ktorých vyrástla moderná ústavná demokracia, však vychádzali z predpokladu, že existuje určitá úroveň ľudskej racionality, čo dokáže hodnotiť svet okolo seba aj inak, ako zo svojho egoizmu - z pohľadu celku. Máme na to kapacitu. Na to je však potrebné, aby sme predpokladali túto vlastnosť aj u iných a aby sme ju posilňovali vo vlastnom správaní. Tí, čo hovoria, že abstraktní analytici sú naivní, nevedia, že práve oni dokážu presnejšie pomenovať, čo prežívajú ich kritici a ako uvažujú. Navyše, nerátajú s tým, že niektorí analytici pristupujú k veciam morálne a sami sebe vedia položiť otázku - aký trend chceme vlastne posilňovať?

Ako vnímate to, že obchodníci si vymieňajú výhodné informácie nie na základe toho, či je ich partner Maďar, Slovák, alebo Rus. Má kapitál akúsi internacionálnu morálku?
Trhová ekonomika vo svojej podstate nie je dobrosrdečný systém, no obzvlášť láskavý nebol ani ten predchádzajúci. Trhové hospodárstvo nie je dokonalý raj, ale zatiaľ sa ukazuje, že je lepší ako ktorýkoľvek iný systém. Preto existujú ďalšie oblasti spoločenského života, aby vyrovnávali neduhy, ktoré súvisia s trhovou ekonomikou. Musíme budovať inštitucionálny systém, ktorý sa postará o tých, čo trhová súťaž odsúva na okraj. Napokon, ekonomika sa internacionalizuje už od 16. storočia, nie je to moderný fenomén, ale v súčasnosti je na najvyššej úrovni.

Nie je to tak, že záujmové skupiny, ktoré mali pri minulej vláde dobré postavenie, sa odrazu stali neprijateľné pre vládu súčasnú z pragmatickejších dôvodov, ako je sociálna solidarita, ktorú hlása?
Odchádza jedna záujmová skupina, prichádza iná, ktorá je previazaná s určitými politickými stranami. Tiež majú svojich ľudí, čo sa budú správať podobne, ako tí predtým. Ak to prispieva k ekonomickému rastu, je to v zásade v poriadku. Prestáva to byť v poriadku vtedy, keď nie sú vyvažované negatíva, ktoré to so sebou prináša - keď sa o to nevie postarať štát, prípadne medzinárodné spoločenstvo. Keď známy ekonóm John M. Keynes, ktorý sa po 2. svetovej vojne spolupodieľal na budovaní významných medzinárodných inštitúcií, usúdil, že len tak sa dá čeliť hlbokej svetovej ekonomickej kríze, spozoroval jednu základnú súvislosť - problémy treba riešiť na tej úrovni, akú úroveň dosiahli.

Obracajú sa na vás politici s praktickými otázkami?
Niektorí áno. Múdry politik potrebuje nezávislé a kvalitné hodnotenia situácie, napriek tomu, že jeho sociálne väzby sú iné, ako nejakého intelektuála.

Dokážu si správne vysvetliť to, na čo ste prišli?
Sú takí, čo sa snažia.

Študovali ste na Slovensku i v Maďarsku. Cítili ste rozdiel v interpretácii histórie?
V obidvoch krajinách sa predtým robila predovšetkým národná história. Vychádzala zo základu, ktorý som už kritizoval, že národné záujmy sú nadovšetko - keď si myslíme, že to naše je najhodnotnejšie a predstihne čokoľvek na svete, a následne si to všelijako vysvetľujeme a odôvodňujeme. Je to tá najnebezpečnejšia dimenzia moderného nacionalizmu. No po obidvoch stranách spoločnej hranice je už veľa takých historikov, čo dokážu hodnotiť dejiny nezaujato.

Dušan Čaplovič deklaroval, že chce z moderných slovensko-maďarských vzťahov vylúčiť históriu. Keď však nedávno rozčúlene protestoval proti výstave v Európskom parlamente Nikdy znova 1945 - 1948, ktorá hovorí o nútenom odsune maďarských rodín z juhu Slovenska do Čiech, nevyvrátil tým svoje vlastné slová?
Je to len ďalší signál, že pravdepodobne nejde o skutočné vyrovnanie, ale iba o diplomatické gesto na ukončenie zahraničnopolitického problému.

Ako ľudské emócie politikov určujú situáciu v krajine?
Ak sa opýtate psychológov, všetci vám povedia, že prevažná väčšina informácií, ktoré dostávame, nie sú racionálne. Len optimisti tvrdia, že až 20 percent informácií zo sto sú racionálne, väčšina však hovorí, že emócie prevažujú podstatne viac. No ani politické, ani národné emócie nemusia byť prevažne agresívne. Môžeme mať súcit, môžeme byť radi, že vôbec existuje niekto iný a s radosťou čerpáme z toho, čo ten druhý vytvoril. Mimochodom, multikulturalizmus vo vnútornej rovine vychádza z faktu, že ak sa pozrieme do svojej vlastnej individuálnej kultúry - ktorá časť odkiaľ pochádza, tak zistíme, že máme v sebe polku sveta. Základy našich geometrických vedomostí napríklad pochádzajú zo starovekého Egypta, čiže sme trochu aj Egypťania. Bez toho by sme boli veľmi jednoduchí. A keď sa pozrieme na to, čo Slováci majú z Maďarov a Maďari zo Slovákov, tak zistíme, že nesmierne veľa! Len národná interpretácia to celé zjednodušuje, lebo si potrebuje vytvárať ideológiu. V skutočnosti však máme radi kuchyňu a vína toho druhého, tie najjednoduchšie veci, čo človek k životu potrebuje, a samozrejme aj tú vysokú kultúru.

Trúfate si povedať, že rozumiete Slovákom?
Netrúfam. Občas ani Maďarom nerozumiem! (Smiech.) No mám veľa slovenských priateľov, a keďže s nimi veľmi dobre vychádzam, dám si od nich všetko vysvetliť.

Sú Slováci mierumilovný národ?
Sú aj mierumilovní Slováci, aj nemierumilovní. Podobne ako iné národy. Zaujímavé je, že tí mierumilovní väčšinou rovnako nesúhlasia s týmto stereotypom, ale bojovní a agresívni to tvrdia veľmi často, aby zakryli, čo si vlastne myslia. Kto sa často odvoláva na holubičí charakter svojho národa, je podozrivý. Neverím mu a napokon ani takýmto typológiám.

V spoločnej Európe vznikla móda chodiť „žalovať" do Bruselu. Dokážeme si ešte urovnať vzťahy aj bez medzinárodných intervencií?
Ak sa pozrieme na mapu sveta, sme úžasne malilinkí! Pre malé krajinky, ako sme my, existujú dve možné stratégie. Jedna z nich je tá, o ktorej už raz hovoril známy teoretik Oszkár Jászi, že ak sa nepodarí federalizovať Rakúsko-Uhorsko, rozsype sa, a región sa zbalkanizuje. Nové štátiky sa za pár štvorcových kilometrov spoja s hocikým a urobia všetky tie hnusné veci, čo už poznáme z histórie. Úplne stratia zmysel pre celoľudské hodnoty a demoralizujú sa. V rámci Európskej únie sa to dá urobiť aj umiernenejšie, ale silnejší to budú využívať. Druhá možnosť je, že si naše problémy vyriešime na úrovni. Stabilitu dosiahneme len vtedy, ak budeme spolupracovať ako iné krajiny únie. Ak to dokážeme, pozitívne tým ovplyvníme budúcnosť celej Európskej únie, lebo samotná únia zatiaľ nie je dostatočne funkčná. Ak bude mať únia priaznivú budúcnosť, ukáže svetu príklad, že z viacnárodného celku je možné vytvoriť konkurencieschopnú jednotku - ekonomicky aj kultúrne. Ak to nedokážeme, tak po našej viac ako tisícročnej histórii, v ktorej sme boli na čele sveta, sa začne iné obdobie, a iní sa postavia na čelo vývoja. Nechcem rozoberať, aký vplyv to bude mať na naše národné kultúry.

Myslíte si napriek tomu, že nacionalizmus je plný aj pozitívnych emócií - lásky k vlasti, vlastnému národu a teraz aj ku kontinentu?
Nacionalizmus je v podstate neutrálny pojem. Je to moderný fenomén, s ktorého pomocou sme sa dostali zo stredoveku, keď sme sa pozdvihli nad stavovský, viac-menej internacionálny systém. Má teda pozitívne aj negatívne prvky - popularizuje napríklad vysokú kultúru pomocou živých jazykov. Jeho pozitívne prvky by mali tvoriť národnú slobodu každého človeka, nezávisle od toho, kde sa práve náhodou nachádza. Z toho vyplývajú aj alternatívne štruktúry štátu, ktoré dnes pokojne fungujú. Nič sa nedá robiť, Švajčiarsko existuje a darí sa mu - nedá sa to zamlčať.

Čo poviete na to, že v Česku vláda akoby nikomu ani nechýbala? Prezident Klaus prehral spor s predsedníčkou Najvyššieho súdu, je ohlásené znižovanie cien plynu, všetko funguje. Potrebujeme vlastne nejakých vládnych predstaviteľov, čo búria emócie?
Niečo podobné mali Taliani. Spoločnosť žila v pocite, že vláda voľačo robí, ale my sa o to nestaráme. No niekto ju predsa zvoliť musel. Zatiaľ v Česku nedosiahli stav, aby vláda mala zásadný priamy vplyv na chod spoločnosti. Ale nesmie to trvať pridlho.