Odkedy sa nemecký nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Günter Grass priznal, že bol v jednotkách SS, objavilo sa nespočetné množstvo článkov a nespočetné množstvo publicistov a politikov, čo sa pridávajú na jednu alebo na druhú stranu.

Samotný Grass sa vyslovil - málo presvedčivo - v jednej z dvoch mimoriadnych televíznych relácií, že dôvodom dlhého mlčania bola hanba. A ešte odkázal na svoju autobiografiu Pri šúpaní cibule.

Predchádzajúcu stredu, dva týždne pred plánovaným termínom vydania tejto knihy, sa titul objavil na trhu a čitatelia sa oň trhajú. Za 24 hodín sa predalo 130 000 výtlačkov, okamžite išiel do tlače ďalší stotisícový náklad. Grass už nestál len v strede záujmu literárnej verejnosti, ale bol viac dní „Tou témou“. Na základe verejných diskusií sa v televízii okamžite vysielali dokumenty o jednotkách SS.

Po fejtónoch v denníkoch prišli so svojimi stanoviskami aj významné týždenníky ako Stern a Spiegel - z Grassa sa stala v oboch­ titulka aj hlavná otváracia téma. Aj medzinárodné reakcie, ktoré stáli na dvoch brehoch - Grassova obrana ako v prípade Salmana Rushdieho, alebo silné odsúdenie napríklad od Lecha Walesu, sa v Nemecku stali predmetom komentárov. Informovalo sa tiež o obrannej SS jednotke, ku ktorej Grass patril.

Niektorí autori za celým prípadom vidia generačný konflikt medzi poslednými účastníkmi vojny a povojnovou generáciou. „Shit storm“ (búrka sračiek), tak nazval americký spisovateľ a Grassov priateľ John Irving prílev rozhorčenia, v ktorom sa podľa neho Grassova tvorba haní.

Toto pohoršenie sa zdá byť samozrejmé a nemecká elita vo viachlasnom chóre jeden cez druhého hučí za sprievodu nepochopenia veľkej časti obyvateľstva. Cieľ niektorých hlasov je pritom zjavne spoločný so starými ľavicovými kritikmi - vyúčtovať s vplyvným, ale tiež márnomyseľným, k sebakritike len málo schopným moralistom Grassom.

Nikto nevyčíta vtedy sedemnásťročnému mládencovi, že sa zaplietol s nacistickou ideoló­giou. Vyčíta sa mu iné - pretrvávajúce mlčanie. Nielen vo svojich knihách, ale aj vo verejných diskusiách hovoril o priznaní sa k nemeckej vine bez toho, aby bol sám na to pripravený alebo nebodaj toho schopný. Akoby seba vyňal z toho, čo požadoval od ostatných.

Žiaľ, aj jeho autobiografia, ktorá je inscenovaná ako akýsi zúfalý rozhovor so sebou samým, objasňuje len málo. Vzhľadom na to, že vina jednotiek SS je v knihe prítomná (veď ho tak zaťažila), a tiež vzhľadom na to, že ešte 61 rokov potom sa musí spovedať, sa dokáže prekvapivo slabo rozpamätať. Len na to, že žiaden výstrel nevykonal.

V konečnom dôsledku sa prípad Grass vníma aj ako ďalšia divoká debata o nemeckej identite, nemeckých životopisoch a o zaobchádzaní s nacistickými dejinami. Takáto, ako ju sám Grass roky rokúce vyžadoval a kázal, je len vítaná. Zlé by to bolo až vtedy, ak by Nemci o takúto debatu záujem nemali .

Autor: HOLGER LÜBKEMANN (Autor je literárny a filmový kritik, žije v Nemecku)