"Kto nemá rád Radovana / nevie, čo je Djurdjevdan," odznie v skladbe Wanted Man z koncertného albumu Life is Miracle in Buenos Aires. Djurdjevdan je srbský národný sviatok, Radovan má priezvisko Karadžič a hľadá ho medzinárodný súdny tribunál v Haagu. Kým takmer celý text je v angličtine, uvedená pasáž je po srbochorvátsky. Mohla by to byť ironická provokácia, to by tu však nesmela byť Kusturicova minulosť.

Už za debut Spomínaš na Dolly Bell? (1981) získal cenu v Benátkach, uspel tam aj so snímkou Čierna mačka, biely kocúr (1998). Cannes, ďalší prestížny festival, zase dobyl filmami Otec na služobnej ceste (1985) a Underground (1995). Ukázal v nich Balkáncov ako temperamentné postavičky so svojráznym humorom. Keď sa začala občianska vojna, presťahoval sa do Belehradu.

Ako výstižne napísal český časopis Týden, prijali ho tam podobne ako kedysi Bertolta Brechta vo východnom Berlíne. Medzinárodne známy umelec a moslim, ktorý prebehol na druhú stranu, sa pochopiteľne hodil. Obzvlášť, keď ešte tesne pred vojnou verejne vyhlásil: "Obdivujem ľudí, ktorí sa vedia oddať svojej práci. Taký je aj Slobodan Miloševič. Mnohí sa ho boja, pretože by chceli, aby sa Srbsko stalo demokraciou západoeurópskeho, chaotického typu."

Odvrátenou stranou jeho filmárskych úspechov je, že vznikali s podporou Miloševičovho režimu. Kultový Underground napríklad financovala propagandistická štátna televízia RTS a podľa spisovateľa Andreja Nikolaidisa sa režisér stýkal dokonca aj so šéfom tajnej služby. Nikolaidisa zažaloval, no toho podporila verejnosť a za pravdu Kusturicovi nedal ani Najvyšší súd v Čiernej Hore.

Hoci pochádza zo Sarajeva, ktoré práve Karadžičove jednotky takmer zrovnali so zemou, nebránilo mu to v ďalšom provokovaní: "Srbi bombardovali mesto, aby trochu postrašili moslimov," povedal pre magazín Start. A tak nečudo, že piesňou Wanted Man naštval už takmer všetkých. "Je filmársky génius, ale politický idiot," vyjadril pocity mnohých jeden z diskutujúcich na internetovom serveri B-92.

Kým Sarajevčania mu neodpustili politický prešľap, v Srbsku doplatil so skupinou No Smoking Orchestra na zmenu štýlu. Čo je úspešné v zahraničí, prestalo fungovať. Potom, ako namiesto nezávislého rocku začali hrávať "exportné" turbo-folkové pesničky spievané po anglicky a nemecky, skalné publikum ich odmietlo. V Belehrade kapelu dokonca zahádzalo plastovými fľašami a koncert musel byť predčasne ukončený.

Ťažkú hlavu z takýchto "neúspechov" si však Emir Kusturica robiť nemusí. Vojne sa vyhol, popri hudbe má stále filmársku kariéru. A okrem bytu v Belehrade ešte vlastní statok vo francúzskej Normandii.