Túžba nebyť doma cudzorodým kvetom

Sú výstavy, ktoré majú v náplni práce len provokovať, alebo naopak tie, ktoré sa tvária síce dôležito, ale pritom nekonečne nudia. Potom tie, ktoré ...

Kompozícia II (Dynamická), 1968.

Sú výstavy, ktoré majú v náplni práce len provokovať, alebo naopak tie, ktoré sa tvária síce dôležito, ale pritom nekonečne nudia. Potom tie, ktoré vás urážajú jednoducho tým, že vôbec sú. No je tu našťastie ešte jedna veľká skupina, pri ktorých treba len mlčať a pozorne pozerať. Do tejto poslednej kategórie určite patrí neveľká výstava, uvádzaná pod trocha patetickým názvom Hold Ester Martinčekovej-Šimerovej v Galérii mesta Bratislavy.

Osamotená medzi "slovenskými mýtotvorcami"

Vystavených je len 25 diel, najmä zo súkromných zbierok, ktoré boli prevažne skryté pred zrakmi verejnosti. Sú to diela modernej, rozmýšľajúcej autorky, s jasným prioritami. V jej diele je to predovšetkým kompozícia, farba a tvar. Kurátorka tejto a takmer väčšiny Šimerovej výstav Ľudmila Peterajová už v prvých vetách katalógu prezieravo upozorňuje, že navonok bezkonfliktne pôsobiaca výstava nesie v sebe aj iný odkaz: "Vo veku 96 rokov odišla legendárna postava moderného výtvarného umenia. Nazvali ju prvou dámou slovenského maliarstva. K tomuto čestnému epitetonu sa prepracovala a pretrpela dlhými desaťročiami posiatymi často nie ružami, ktoré milovala, ale tŕňmi. Dnešné publikum pozná už len uctievanú osobnosť nášho moderného umenia."

Áno, za posledné roky ju štátnici a kultúrna obec ocenili takmer desiatkou vyznamenaní. V roku 1994 mala súbornú výstavu v SNG, neskôr aj v ďalších galériách iných miest. Novinári a ministri kultúry si na ňu "povinne" spomínali pri výročiach jej narodenín. Bola akceptovaná a vážená. Ale predsa, nie až tak hrdo a "štátne" ako otcovia - zakladatelia Benka, Alexy či Bazovský. Ani nie tak vrúcne a familiárne ako Mudroch, či zbožne ako Brunovský.

Jej diela visia v stálych expozíciách, alebo mali by visieť niekde medzi Galandom a Fullom na jednej strane a Majerníkom, Želibským, Nevanom, Chmelom a Mudrochom, na strane druhej. Čím to je, že pôsobí tak trochu osamotene, medzi "slovenskými mýtotvorcami" a medzi tými, čo chceli byť "svedomím doby"?

Príliš vzdialená, aby bola "naša"

Priamo v Paríži, vyškolená na francúzskom kubizme a ruskom konštruktivizme, sa v roku 1932 vrátila domov a doniesla so sebou dovtedy nevídaný závan avantgardného ducha. Bola to výhoda pre práve formujúce sa slovenské moderné umenie alebo príťaž? Aj v rozhovore pre časopis Elán z roku 1934 vyslovuje túžbu "nebyť doma cudzorodým kvetom, aby to, čo priniesla, slúžilo rozkvetu na domácej pôde."

No ako vieme, želanie je jedna vec a skutočnosť druhá. Bola príliš vzdelaná a príliš disciplinovaná, aby splynula s ešte dosť neohrabanými snahami našich raných modernistov. Možno Fulla s Galandom boli jej mysleniu najbližšie, ktorých slovenské prostredie prekvapivo rýchlo prijalo bez výhrad ako umelecké autority presadzujúce avantgardné myšlienky. Obidvaja však študovali v Prahe, v kruhu slovenskej komunity a ona sama, v Paríži. Okrem toho byť umelcom v tom čase bolo mužskou profesiou a byť umelkyňou znamenalo skôr štatistickú chybu.

A navyše, aj Fulla, aj Galanda boli "slovenskí". Pomerne bezproblémovo sa stotožnili s témou slovenského vidieka. Jej maľby sa naopak, udomácňovali len s ťažkosťami. Na druhej stane treba povedať, že takmer na všetkých významných výstavách do vzniku Slovenského štátu, či to už bola výstava slovenského umenia v New Yorku v roku 1938 alebo I. výstava Slovenska v Obecnom dome v Prahe, bola jej tvorba vždy súčasťou slovenskej prezentácie.

Osudné obdobie - osudné stretnutie

Možno keby sa jej život točil len okolo prijímania a odmietania avantgardných myšlienok, životopis Ester Šimerovej by zostal čítankovým príkladom viac či menej frustrovanej umelkyne. Jej osud bol tak fatálne zasiahnutý druhou svetovou vojnou a februárom 1948, že s problémami kompozície obrazu a abstraktného tvaru vo výtvarnom umení sa nestačila a vlastne ani nesmela zapodievať. A práve nešťastný rok 1950 jej priniesol osudové stretnutie, ktoré nielen ovplyvnilo samotnú umelkyňu, ale aj neskorší pohľad slovenskej kunsthistórie na ňu.

Vtedy ešte študentka Ľudmila Peterajová, prostredníctvom priateľky Selmy Steinerovej (známej to majiteľky antikvariátu, ale vtedy len malej úradníčky bratislavskej pobočky Zväzu československých umelcov) bola predstavená Šimerovej, ktorá u mladej dievčiny vyvolala pocit obdivu a rešpektu. Obidve vtedy ešte netušili, že 50. roky ich ďalšie stretnutie na určitý čas odsunú. Ester Šimerová bola vysťahovaná na Liptov a mladú študentku uväznili pre údajne protištátnu činnosť jej manžela. Niekedy v polovici 50. rokov sa začnú opäť stretávať, Peterajová už pracuje v Slovenskej národnej galérii a môže cestovať do "vzdialeného" Liptova.

Bola to predovšetkým jej zásluha, že na veľkolepej a pre dejiny slovenského umenia zásadnej výstave Generácia 1909 - Svedomie doby v SNG v roku 1964 mala Šimerová vystavených až štrnásť malieb. Konečne mohlo slovenské publikum uvidieť dielo, ktoré poznalo len z rozprávania. Čiže Šachovú kompozíciu (1931), Prístav v Dieppe (1931), Vtákov nad horami (1935), Ženu s červeným kohútom (1936), ktoré okrem iného poslúžili aj ako dôkaz existencie slovenského moderného umenia oproti vulgárnej dobe, ktorá prišla neskôr.

Čo by sa stalo, keby?

Dobe, ktorá sa ešte prednedávnom nebezpečne zahrávala aj s ich osudom. Keď sa Šimerová musela vysťahovať z Bratislavy, celú svoju dovtedajšiu tvorbu sňala z rámov a zbalila do nenápadnej rolky. Zaprisahala sa, že pokiaľ nenastane čas, ktorý bude priať umeniu, štetec nezoberie do rúk. (Toto predsavzatie splnila. Do polovice 60. rokov používala iné, menej náročné výtvarné techniky.) A takto, v stave "zabudnutia", boli uložené do začiatku 60. rokov, keď ich Ľudmila Peterajová vlakom preniesla do SNG, aby až po kompletnom zreštaurovaní boli schopné vystavovania.

Od polovice šesťdesiatych rokov, aj vďaka angažovaniu autorkinej dvornej kritičky, sa Šimerovej dielo vystavovalo, inštalovalo do galerijných expozícii a sporadicky nakupovalo do zbierok. No aj napriek tomu, aj napriek udelenému titulu zaslúžilej umelkyne, napriek získaniu najvyššieho francúzskeho umeleckého vyznamenania, napriek jej už neotrasiteľnej pozícii prvej dámy, mi nedá nevysloviť tri otázky: Čo by sa stalo, keby sa z Paríža nevrátila? Čo by sa stalo, keby neboli päťdesiate roky? Čo by sa stalo, keby nestretla Ľudmilu Peterajovú?