o Učiteľky približne desiatich parížskych predmestí vstúpili do druhého týždňa štrajku na protest proti násiliu na školách a malým platom.
o Mechanici Air France čiastočne pozastavili prácu na parížskych letiskách, aby dali najavo nespokojnosť s novozavedeným 35-hodinovým pracovným týždňom.
o Vodiči autobusov niekoľkých juhofrancúzskych miest prestali jazdiť na protest proti zlým pracovným podmienkam.
o Chovatelia ošípaných v Anjou protestovali proti nízkym cenám bravčového.
o Nezamestnaní demonštrovali pred budovou vlády za 600-dolárový príplatok k svojej podpore...
Francúzi sú na takéto aj horšie veci zvyknutí, píše európske vydanie denníka International Herald Tribune. Minulý rok kamióny zablokovali diaľnice, prestali premávať vlaky a doma ostala aj väčšina vodičov autobusov. Piloti Air France pokazili začiatok majstrovstiev sveta vo futbale. Robia to knihovníci, novinári, lekári aj lyžiarski inštruktori, užívatelia Internetu, pestovatelia kelu, degustátori koňaku aj liftboji na Eiffelovej veži. Štrajky alebo demonštrácie sú tu také časté, že napríklad parížske noviny každé ráno uverejňujú čerstvé správy s mapkami oblastí, ktoré sa odporúča obísť, pretože tadiaľ budú pochodovať protestujúci alebo tam z dôvodu štrajku nebude premávať doprava. Istý analytik odhadol ročný priemerný počet štrajkov vo Francúzsku na
10 000, hoci v skutočnosti sa to nedá spočítať. Spontánna revolta občanov, ako protiklad stereotypu rešpektovania autorít, ktorá dokonale zodpovedá temperamentným francúzskym spôsobom, sa však dá odvôvodniť historicky. Moderné francúzske dejiny sú prešpikované verejnými protestmi, ktoré zašli ďalej, než by sa dalo čakať - revolúcie v rokoch 1789, 1830 a 1848, Parížska komúna v roku 1871 a naposledy rok 1968. To všetko prispelo k vytvoreniu presvedčenia, že násilie na uliciach je prijateľné, či dokonca nevyhnutné tam, kde treba dohodnúť nejakú zmenu. "Je to spôsob, ako sa prejaviť, ako im dať vedieť, čo chceme," povedal minulú jeseň organizátor štrajku vo francúzskej televízii.
Mal pravdu. Štrajk je návykový, pretože mocní majú zdravý strach z toho, že by sa im veci mohli vymknúť spod kontroly. A šéfovia väčšinou na konci kapitulujú... "Vo voľbách potrebujete 50 percent, ale v uliciach - tam milión stačí," hovorí Emmanuel Toddová, antropologička. V roku 1995, v časoch, keď štrajk zamestnancov verejnej dopravy kvôli dôchodkovému zabezpečeniu prerástol do verejného povstania a bežný pracovný deň vo Francúzsku bol obrátený naruby viac než tri týždne, bývalý premiér Alain Juppé stanovil latku ešte vyššie: "Ak dva milióny ľudí vyjdú do ulíc, moja vláda neprežije." Vyšlo a vláda neprežila. A nešokovala ani tak veľká účasť na štrajkoch, ale verejná podpora občanov požiadavkám robotníkov, ktorí spôsobili hospodárstvu také veľké straty a ľuďom nepohodlie.
(kl)
