tak, že je v žalostnom, ťažko oslabenom stave, v akom sme ho zastihli. V Kereterme strávil 52 dní, napísal vo svojej knihe Obdobie pekla britský novinár Ed Vulliamy, ktorý navštívil bosnianske tábory Omarska a Trnopolje v auguste 1992.

Trnopolje ovláda zúfalý zmätok. V tábore je jednoducho zhromaždený úlovok moslimských civilistov z príslušnej oblasti: odvezú ich v autobusoch či nákladných autách a posadia za ostatý drôt. „Niektorí tomu hovoria utečenecký tábor,“ hovorí Fikret, „ale tak to nie je, je to zajatecký tábor, hoci nie tábor pre vojnových zajatcov. Nie je tu nikto, kto by bojoval ako vojak. Sú to proste chytení ľudia.“ Medzinárodné pobúrenie, s akým sa stretlo odhalenie skutočností o Omarskej a Trnopolji, pritlačilo Srbov po prvý raz od začiatku vojny k múru. Karadžič (vtedajší prezident Republiky srbskej v Bosne) sľúbil, že zodpovedné osoby budú postavené pred súd (čo sa nestalo), ale zároveň tvrdil, že ako väzni nie sú zadržiavaní žiadni civilisti a že správy o ženách a deťoch v zajatí sú lži. Dnes už vieme, čo bolo v hrdzavom hangári v Omarskej a čo sa dialo v Kereterme, Manjači a v iných táboroch. Fikret Alič z Trnopolja patrí medzi tých, ktorí podali svedectvo o masakre, ku ktorej došlo v Miestnosti číslo tri koncom júla a počas ktorej bolo na plochu dvanástich štvorcových metrov nahnaných 250 ľudí. „Bolo to v noci 28. júna. Predošlý deň sem bolo dopravených asi 200 až 250 mužov. Boli sme vo vedľajšej búde a počuli sme, ako ich bijú a kopú. Bolo to normálne, stalo sa to nám všetkým. Stále to pokračovalo a celú noc sme počuli od našich susedov výkriky. Potom začali spievať srbské piesne, teda myslím väzni, a potom sa ozvali guľomety. Strieľali na uväznených a vydávalo to zvuky ako strely dum-dum… Potom otvorili dvere našej dielne a vybrali si päť ľudí - aby umyli miestnosť a odpratali telá. Bol som medzi nimi. Boli tam hromady tiel a krv všade po podlahe. Na viac si už nespomínam, cítil som sa na omdlenie a rozplakal som sa… Spočítali sme si, že v tej noci prišlo o život asi 150 ľudí.“ Štyri dni po našej návšteve v Trnopolji bolo oplotenie zbúrané a nad vchod dali správne orgány umiestniť anglický nápis „Verejné prijímacie stredisko Trnopolje“. V trnopoljskom „prijímacom stredisku“ hrozilo znásilnenie, výprask a olúpenie, ale bolo tam bezpečnejšie. Návrat domov znamenal istú smrť… Fikretovi Aličovi sa neskôr podarilo dostať z tábora, keď sa schoval v autobuse so ženami a deťmi.

(Podľa knihy Obdobie pekla)