Rakúsky denník Der Standard uverejnil v troch pokračovaniach rozsiahlu analýzu troch profesorov Stredoeurópskej univerzity v Prahe (Američania R. Frydman a K. Murphy, Poliak A. Rapaczyski), ktorá charakterizuje súčasnú politickú situáciu na Slovensku po opätovnom návrate Vladimíra Mečiara k moci ako určitý návrat ku komunistickým nešvárom, kde "každé rozhodnutie musí slúžiť panujúcej triede". Olejom pre Mečiarovu mašinériu je podľa autorov obsadzovanie všetkých dôležitých funkcií prívržencami HZDS, pričom sa odstraňujú mladí technokrati bývalých vlád, ktorí chceli skoncovať s monopolným hospodárstvom. Podľa klasického vzoru stavovského štátu sa štátny majetok tajnými dohodami presúva na Mečiarových priaznivcov - počnúc naftovým monopolom Slovnaft až po zbrojárske veľkopodniky, kontrolované holdingom Júliusa Tótha, bývalého ministra financií (HZDS). Mečiar premieňa priemysel na politicky manipulovaný peňažný automat.
Reforma na Slovensku sa postupne dostáva do súkolia tohto systému, pokračujú autori a citujú Gabrielu Kaliskú, podľa ktorej "zneužitie privatizačného programu nie je len politicky pochybné, ale je navyše súčasťou kontrarevolúcie". Mečiar sa pokúša snahy Slovenska k slobodnému trhovému hospodárstvu a k demokracii znemožniť.
V ďalšej časti analýzy, venovanej prevažne ekonomickým problémom, autori popisujú úspechy dosiahnuté v privatizácii pred nástupom dnešnej Mečiarovej vlády: Prvým krokom privatizácie v Česko-Slovensku, ktorý Slovensko v prvom roku svojej samostatnosti prevzalo, bol prevod štátneho vlastníctva na masu obyvateľov pomocou kupónovej metódy. Výsledok bol pôsobivý. V prvej vlne, ešte v spločnom štáte s Českom, bolo privatizovaných 503 slovenských podnikov. Spolu s 10 000 drobnými podnikmi predstavovali skoro 60 percent BNP. Kvóta zamestnanosti v súkromnom sektore stúpla o 2 percentá ročne, zatiaľ čo v štátnom sektore rovnakou mierou klesla. Privilegované postavenie nomenklatúry bolo zlomené, čo bolo vzpruhou pre hospodársku obnovu.
Namiesto toho, aby Mečiar nadviazal na prvé úspechy kupónovej privatizácie, snažil sa ju priškrtiť, už počas prvých dvoch období jeho vlády. Druhú vlnu nakoniec zrušil, hoci 3,5 milióna ľudí si zakúpilo kupónové knižky. Podľa neho sú to vraj priame predaje, ktoré naplnia štátnu pokladnicu a podporujú domácich podnikateľov. Keďže sa tieto priame predaje uskutočňujú za tajných a príliš neznámych podmienok, ťažko sa dá určiť, v akom rozsahu, a či vôbec, štátnu pokladnicu plnia. Skutočnosť, že 39 percent akcií Slovnaftu predali Mečiarovým sympatizantom - za polovičnú cenu udávanú na bratislavskej burze - svedčí o tom, že maximalizácia štátnych príjmov nemusí byť prioritou vlády.
Odkedy je Mečiar opäť pri moci, spustil sa skutočný ohňostroj predajov štátnych podnikov. Zo šesť mesiacov sa dosiahol obrat 20 miliárd korún, z ktorých Fond národného majetku dostal sotva tri miliardy. Pre porovnanie: v rokoch 1991 a 1994 získal FNM priamymi predajmi 35 miliárd korún (z toho tretinu za Mečiara). Keďže svoju nomenklatúru premenil Mečiar na súkromných vlastníkov, znemožňuje dosiahnuť hlavný cieľ privatizácie, a to odpolitizovanie hospodárstva. Politicky kontrolované predaje vedú k prepojeniu kapitánov priemyslu s politikou. Nová podnikateľská trieda trvá na subvenciách, ochranných clách, daňových úlavách, podporuje monopoly a môže ovplyvňovať zákonodárstvo vo svoj prospech. Ako protihodnota nezostanú trezory vládnych strán a vrecká politikov prázdne, uvádza sa v analýze profesorov Stredoeurópskej univerzity.
Vladimír Mečiar označil v rozhovore pre Slovenský rozhlas túto analýzu, z ktorej z priestorových dôvodov uverejňujeme iba niekoľko údajov a myšlienok, "za zlátaninu", ktorej netreba venovať žiadny čas...
Autor: OTTO ŠIMKO (Autor je stálym
