Vojtylovcov je vo Višňovom pri Žiline celá hŕba. Zlomyseľníci či škodoradostníci im kedysi, ale občas aj dnes pohrdlivo hodia do očí slovo: Poliaci! A nič na tom vraj nemení ani fakt, že meno Vojtyla vo svojom poľskom variante Wojtyla sa medzitým stalo jedným z najznámejších, a aj najváženejších mien na svete. Popri svojom oficiálnom pápežskom mene ho používa

Ján Pavol II., pôvodne

Karol Wojtyla.

Pán farár Gabriš sa len pobavene usmeje, keď sa ho človek spýta, ako sa mu káže v kostole, kde nejeden veriaci nesie meno Svätého otca. "Ja si to ani neuvedomujem," prizná sa. Do debaty o višňovských Vojtylovcoch sa mu sprvu ani nechce. "Nik z nich za mnou nikdy neprišiel a nepovedal, že je Svätému otcovi nejaká rodina, tak som sa tým nezaoberal." Po chvíľke sa však pán farár zamyslí a začne nad témou špekulovať. Višňovskí Vojtylovci nie sú dokonca ani obzvlásť výnimoční veriaci, sú takí ako dnes väčšina Slovákov. Bolo to vraj kedysi vo Višňovom lepšie, ale teraz sú ľudia vo veciach viery vlažnejší. Jeho slová však nepotvrdzuje fakt, že aj v to horúce popoludnie je kostol plný Višňovčanov, ktorí ho dávajú "do pucu". Sú tu dedovia, otcovia, mamy i deti. Svoju prácu na príprave kostola na prvé sväté prijímanie berú všetci veľmi vážne.

Pán farár zatiaľ s úsmevom medituje nad vojtylovskou fajtou. Svätého otca mu zatiaľ ani veľmi nepripomínali. "Ale ako si ich tak v duchu preberám, na Karola Vojtylu, starého pána, čo zomrel asi pred rokom či dvoma, na toho by som aj povedal, že mal v sebe niečo... To bol naozaj dobrý katolík, kostol nikdy neobišiel a aj človek to bol vzácny. Na toho by som ešte najskôr povedal, že je z toho rodu... Aj vzrastom bol taký menší. Ale najmä duchom bol Svätému otcovi asi najbližšie."

# l l

Vo Višňovom sa tak hovorí, že celý dolný koniec takmer už spojený so susednou Rosinou je poľský. Kedysi v minulom storočí žili v obci Soľ pri Varšave Vojtylovci, a vozili z Poľska soľ do Žiliny, kde boli soľné sklady. Históriu, prečo sa časť vojtylovskej rodiny presídlila na Slovensko, si už potomkovia vysvetľujú viac-menej len z dohadov a náznakov, čo kedysi ako deti začuli od starých rodičov. Údajne boli kedysi dvaja bratia Vojtylovci - Tomáš a Karol. Nerozišli sa v dobrom vraj kvôli majetku. Karol bol dôstojníkom v armáde a ostal v Poľsku. Z jeho rodu potom vzišiel súčasný pápež. Tomáš obchodoval so soľou a zapáčilo sa mu v kraji pod Malou Fatrou, nakúpil vo Višňovom pozemky a stal sa tu jedným z najbohatších gazdov. Tomáš mal syna Jozefa a Jozef mal päť synov. Najstarší bol Ján a jeho prvorodený syn je Gašpar. Dodnes ho však celé Višňové volá Gašper.

Gašper Vojtyla sedí pod rozložitým stromom a vidno na ňom rozpaky. "Ja ani po poľsky neviem, u nás sa hovorilo už len po slovensky," rozhovorí sa bielovlasý muž. "Len stará mama so starým otcom ešte prehodili poľské slovo. A ja som ani v Poľsku nikdy nebol. Dcérky boli, ale ja nie. A na čo by som tam šiel? Majetky sme mali tu, tak čo by sme tam hľadali? A s poľskými Wojtylovcami sme sa nerodinovali, tak načo by som tam chodil?"

Gašperov mladší brat Tomáš mlčky prikyvuje. Ani on nebol nikdy v Poľsku. Ani ho tam neťahá. Tomáš prezrádza, že nebolo vždy príjemné žiť v tomto kraji s poľskými predkami. "Nám tu všetci nadávali do Poliakov, aj teraz nám tak nadávajú. Keď ste tu niekde v okolí povedali, že ste z Višňového, tak každý hneď povedal: Aha, z Poľska! A keď som sa stretol trebárs s kamarátom, podal mi ruku a povedal: Ahoj, Poliak! A ja som sa na to hneval, poviem pravdu. Ako Poliak si tu nemal cenu."

Vojtylovci pritiahli do Višňového ďalšie poľské rodiny, dnes sú to početné rody Vojtkovcov, Valíčkovcov, Žentkov, ktoré vo Višňovom zapustili trvalé korene. Ale získať si tu medzi Slovákmi úctu a vážnosť vraj bolo ťažké. "Jeden brat bol partizánom, tatko muzikantom, brat Gašper bol urbárskym predsedom, majetok sme mali, robiť sme vedeli, nábožní sme boli - a predsa!" posťažuje si Tomáš. Ani po tom, čo sa ich poľský menovec a vzdialený príbuzný stal hlavou katolíckej cirkvi, sa veľa nezmenilo. Málokto dával višňovských Vojtylovcov dokopy s wadowickým rodákom Karolom Wojtylom.

Tomáš Vojtyla, keď hovorí o Svätom otcovi, používa familiárne oslovenie Karol. Tomáš tvrdí, že on sa s Karolom osobne stretol. Rozpráva, že Karol bol

v 1949 na návšteve v Žiline ešte ako obyčajný kňaz a býval v tamojšom kláštore. Podľa Tomáša si Karol urobil výlet aj do Višňového a údajne tu odslúžil aj svätú omšu. Gašper o tom nič nevie, brata počúva so zhovievavým úsmevom. Pán farár Gabriš o tom tiež nič nepočul, aj keď nevylučuje, že sa dačo také mohlo udiať. Tomáš Vojtyla však o svojom osobnom stretnutí s poľským kňazom Karolom Wojtylom hovorí celkom presvedčivo.

Gašper sa už za Svätým otcom nechystá, už sa mu z Višňového na staré kolená nikam nechce. Posedáva v záhrade, teší sa s vnukmi a vojtylovská epopeja ho netrápi. Mladší Tomáš by možno aj rád vidieť Karola Vojtylu. Húta, či by si ho ešte pamätal, keby mu pripomenul, ako sa vraj kedysi stretali v žilinskom kláštore, kam Tomáš chodil vypomáhať ako mäsiar, a ako sa potom stretli vo Višňovom.

# l l

Na višňovskom cmiteri je pomníkov s menom Vojtyla, Vojtylová mnoho. Pri niektorých sú ošúchané fotografie starých zrobených ľudí. Ženy v čiernych šatkách hlboko do očí, muži v parádnych klobúkoch. Všetko potomkovia poľského obchodníka so soľou, ktorý sa kedysi poharkal so svojím bratom a potom sa zahľadel do zelených strání pod Malou Fatrou. Nik z nich sa nikdy nestal slávnym, známym, vysokováženým či uctievaným. Tu na slovenskej pôde prežila väčšina z nich pokojný a tvrdý gazdovský život, tak málo podobný životu ich vzdialeného príbuzného z poľských Wadowíc.