Kto pozná Stefana Zweiga predovšetkým ako majstra životopisného žánru - pripomeňme si aspoň jeho Josepha Fouchého, Máriu Stuartovú, Balzaca alebo cyklus esejí Stavitelia sveta - iste siahne po knihe spomienok Svet včerajška (PROMO Internacional 1994, preložil Ivan Cvrkal) so zvedavosťou, akých psychologických vhľadov a postrehov sa dočká, keď je predmetom skúmania, takpovediac hlavnou postavou príbehu sám autor. Tieto očakávania sa nenaplnia, Zweig zo svojho osobného života prezrádza iba nevyhnutné minimum ("pociťujem potrebu anonymity existencie vo všetkých jej formách"- s. 206), ale napriek tomu nemožno hovoriť o sklamaní. Kniha, ako napovedá už názov, je jednoducho o inom. Hoci, pravdu povediac, nie je celkom ani o tom, čo napovedá názov. Nostalgické spomienky na časy pred prvou svetovou vojnou, opisy ustáleného, vo vyjazdených koľajach plynúceho, azda až pripokojného života a mravov v Rakúsko-Uhorsku (oného haškovského "mierneho pokroku v medziach zákona") či stretnutí s významnými umelcami v rozličných kútoch Európy, ktorou sa dalo cestovať bez pasu, zaberajú síce približne polovicu textu, ale ťažiskom knihy nie je melancholické obzretie sa za minulosťou. neviem, či je na príčine chvíľa, v ktorej autor svoje spomienky písal, alebo chvíľa, v ktorej čítame ich slovenský preklad, no Svet včerajška sa na svet dneška obracia s bolestne aktuálnym posolstvom. Preto odo mňa nečakajte klasickú recenziu. Aj keď je to možno neprofesionálne, považoval by som za nevkusné esteticky vychutnávať zúfalý výkrik, alebo, ako hovorieval F. X. Šalda, botanizovať na cintoríne.
O čom teda vlastne je Zweigova kniha? Ako pre koho, ale pre mňa predovšetkým o tom, "koľko ľudskej dôstojnosti zmizlo v tomto storočí" (s. 259). Humanistický intelektuál a presvedčený Európan písal svoje spomienky krátko po vypuknutí druhej svetovej vojny ako utečenec v Anglicku. Zo storočia vtedy uplynulo iba štyridsať rokov a najväčšie hrôzy sa ešte len začínali, alebo aspoň zostávali pred verejnosťou utajené - ktovie, čo by spisovateľ povedal dnes, keď sa storočie blíži k svojmu záveru? Pravda, nacizmus, ktorý rozvrátil celý jeho dovtedajší svet i vieru v človeka (vo februári 1942 spáchal Stefan Zweig spolu s manželkou v Brazílii samovraždu) sa Spojencom spoločnými silami podarilo poraziť, a medzičasom sa ako domček z karát zrúril aj sovietsky komunizmus, ale škody, ktoré tieto a podobné totalitné systémy napáchali na ľudskom vedomí, sú nedozerné. Jedným z dôsledkov je, že naša predstava o dôstojnosti je oveľa skromnejšia. Nechajme bokom masové vyvražďovanie a krutosti vymykajúce sa ľudskej fantázii, o ktorých nepísal ani Zweig, lebo o nich nevedel, a všimnime si kvalitu všedného, každodenného života: keď si Zweig ťažká, že "známosť s malou úradníčkou na konzuláte, ktorá človeku skrátila čakanie, bola v poslednom desaťročí dôležitejšia pre život ako priateľstvo s Toscaninim alebo Rollandom" (s. 259), pripadá nám ako precitlivený kverulant alebo beznádejný hlupák - že je pre život oveľa dôležitejšia známosť s predavačkou v mäsiarstve ako aj to najvrúcnejšie priateľstvo s Toscaninim, Paganinim alebo hoci Butrusom Butrusom-Ghálím, vie u nás predsa aj malé dieťa. Ale ruku na srdce: máme i pri tejto žalostne zmenšenej mierke, pri našich celkom nenáročných kritériách pocit, že žijeme dôstojne? A je vôbec dôstojnosť pre nás hodnotou, na ktorej trváme a o ktorú sme ochotní bojovať?
Najmrazivejšie však na dnešného slovenského čitateľa pôsobia asi tie časti Zweigových spomienok, kde sa spätne pokúša pochopiť, ako sa v kultúrnom Nemecku mohol zmocniť vlády politickými silami doma i v zahraničí podceňovaný okrajový extrémista Adolf Hitler. Neskoro, ale predsa stáva sa Zweig bystrým analytikom. Odhaľuje techniku, "ktorú neskôr Hitler uskutočňoval vo vysokej politike - prísažne a po nemecky úprimne uzatvárať spojenectvá s ľuďmi, ktorých chcel zničiť a vykynožiť" (s. 230), upozorňuje na to, ako "každému stavu, každej strane, každému politickému smeru posľuboval hory-doly" (s. 230), všíma si postupné stupňovanie teroru: "Svoju metódu uplatňoval obozretne: vždy mu dal užiť len neveľkú dávku a po nej nasledovala malá prestávka. Ustavične len jednu tabletku a potom na okamih počkáme, či nebola prisilná, či svedomie sveta ešte znesie túto dávku" (s. 231). Podobne postupoval Hitler v oblasti kultúry. Po "spontánnych" prejavoch odporu voči "zvrátenému" umeniu, pálení nemeckému duchu cudzích kníh nasledoval oficiálny zákrok: "Najprv museli uzákoniť grandiózne nariadenie `na ochranu nemeckého ľudu', ktorým sa vyhlásila tlač, predaj a distribúcia našich kníh za štátny zločin, až potom nás násilne odcudzili státisícom a miliónom Nemcov" (s. 232). A takto, krok za krokom, dosiahol Hitler svoj "najdiabolskejší triumf, jemu jedinému sa podarilo ustavičným prepínaním otupiť akýkoľvek pojem práva" (s. 255).
Nechcem robiť lacné a násilné paralely, ale i niektoré podobnosti s našou dnešnou situáciou priam bijú do očí. Ideológie sú koniec koncov zameniteľné, no metodika uchopenia a výkonu moci má zrejme svoju neúprosnú logiku: tými istými krokmi tým istým smerom musíme zákonite dospieť na to isté miesto, aj keď na ňom bude stáť tabuľka s iným názvom. "Poznané zlo zaväzuje človeka, aby mu čelil všetkými prostriedkami." Tie slová síce nenapísal Stefan Zweig, ale platia. Majme sa na pozore, aby nám tak ako Zweigovi na obranu našej ľudskej dôstojnosti nezostal napokon jediný prostriedok: odchod z tohto sveta.
Autor: Pavel Vilikovský (Stefan Zweig - Svet
