demokracie. Vo všeobecnej rovine by sa demokracia dala definovať ako jedna z hlavných foriem politického usporiadania spoločnosti, štátu a moci. Doslovne demokracia znamená vládu (moc) ľudu. Politická teória zaznamenala evolúciu predstáv o demokracii od antických čias (Aristoteles, Platón), cez novovek (Locke, Montesqieu) až po súčasnosť. Vývoj teoretických predstáv o demokracii ako jednej z foriem politického usporiadania spoločnosti súvisel s praktickým presadzovaním jej základných charakteristík (sloboda individuálnej voľby, idea reprezentatívnosti, princíp suverenity ľudu a moci, zmluvný základ spoločenských vzťahov, pluralitný stranícky systém a pod.) v spoločenskom živote. Proces etablovania demokracie bol (a je stále aj v súčasnosti) spätý s procesom realizácie univerzálnych spoločenských hodnôt (napríklad slobody a spravodlivosti). Preto je vcelku pochopiteľné, že liberálne myslenie chápe demokraciu ako súhrn občianskych politických a sociálnych práv a slobôd.
Podmienkou fungovania a sústavnej reprodukcie demokracie ako formy politického usporiadania spoločnosti je vytvorenie systému jej spoľahlivých záruk (politických, právnych, kultúrnych, ekonomických, ideových). Moderná politická demokracia je nepredstaviteľná bez imanentných univerzálnych postupov (procedúr), ku ktorým patrí voliteľnosť najvyššieho zákonodarného zboru a iných orgánov moci na rôznych úrovniach, rovnosť občanov pred zákonom, všeobecné volebné právo, slobodné voľby, záväznosť rozhodnutí väčšiny pre menšinu, rešpektovanie práv a záujmov menšiny atď. Demokracia je sama osebe javom celistvým. Skutočná demokracia nemôže byť univerzálnou. Ak v spoločnosti určitá skupina obyvateľstva (politická, sociálna, národnostná, etnická, jazyková, rasová, náboženská, demografická...) nemá možnosť v plnej miere využívať priestor poskytovaný demokraciou, potom túto spoločnosť nie je možné označiť za demokratickú. Znamená to, že ozajstná demokracia nemôže byť selektívna a nepripúšťa žiadne výnimky najmä v otázkach súvisiacich s jej imanentnými univerzálnymi postupmi. (Naopak, podobná selektivita je vcelku bežným javom v spoločnostiach s nedemokratickým, napríklad autoritatívnym a totalitným, politickým režimom.) Adekvátne prostredie pre demokraciu vytvára občianska spoločnosť a právny štát, ktorý sa vyznačuje režimom ústavného vládnutia, prioritou zákonov, rozvinutým a neprotirečivým právnym systémom a dôsledným rozdelením a rovnováhou moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej. Ozajstná demokracia, na rozdiel od iných, nedemokratických foriem politického usporiadania, je nezlučiteľná s akoukoľvek diktatúrou, vrátane tzv. diktatúry ("týranie") väčšiny. Demokracia totiž nie je vládou väčšiny, rozhodnutia ktorej sú ničím neobmezené (podobné chápanie demokracie je dnes príznačné pre niektoré politické subjekty populistického typu, ktoré sa verbálne hlásia k demokracii). Ako tvrdí popredný teoretik demokracie G. Sartori, demokracia je "obmedzenou vládou väčšiny". Pseudodemokratické (svojou podstatou výrazne protidemokratické) chápanie demokracie ako neobmedzenej moci väčšiny je zvlášť nebezpečné v prípade, keď je spojené s reprezentatívnym parlamentným systémom. Podobné spojenie môže viesť k nastoleniu diktatúry parlamentu alebo parlamentnej väčšiny, ktorá v podmienkach sociálnej, politickej a názorovej polarizácie môže vyústiť do tvrdej spoločenskej konfrontácie s ničivými, často nenapraviteľnými dôsledkami. Preto moderná politická teória dáva prednosť skôr konsenzuálnemu (vyjednávaciemu) modelu demokracie ako modelu "väčšinovému" (čiže konfliktnému).
Pre fungovanie demokracie je dôležitá existencia spoľahlivých kontrolných mechanizmov a nevyhnutných poistiek proti prípadnému porušeniu mocenskej rovnováhy. Veľký význam pre reprodukciu demokratických inštitútov a mechanizmov má stav politickej kultúry obyvateľstva, váha prodemokratických elementov v jeho hodnotových orientáciách, ako aj tradície politickej demokracie vo vývoji tej-ktorej spoločnosti. Dalo by sa konštatovať, že zakotvenosť demokracie je ukazovateľom sociálnej kvality života spoločnosti.
