(Z referátu Ladislava Takáča a Milana Gajdoša na vedeckej konferencii historikov na Donovaloch v roku 1994)
Prvý deň štyridsaťdňového pôstu kňazi prstom ufúľaným od popola urobia veriacim na čelo znamenie kríža; pamätaj, človek, z prachu si vzišiel a v prach sa obrátiš.
Práve na "Škaredú stredu" autor reportáže vystupuje na železničnej staničke obklopenej poliami. Opodiaľ sa črtajú siluety domov dediny čítajúcej tritisíc osemsto duší. Malá, no po vŕškoch rozťahaná obyčajná obec s obyčajnými ľuďmi. Pred rokom oslávila šesťstoročnicu svojho založenia. Je rodiskom národného buditeľa Jána Hollého. Názvy jeho diel si povinne vtĺkajú do hláv už školopovinní žiaci. Je rodiskom i Alojza Macka. Za vedomosti o ňom známky nedostávajú.
DLHÁ PÚŤ Z BÚROV
DO ARGENTÍNY
V nedeľu 22. augusta 1993, týždeň pred celoštátnymi oslavami výročia Slovenského národného povstania, odhaľujú v Borskom Mikuláši pamätnú tabuľu svojmu rodákovi. Miestni ešte netušia, ako sa týmto aktom dedina zviditeľní a na jej strechy sa zvalí spŕška kritiky médií. Nie všetkých, napríklad redakcia Slovenského národa uverejní článok, v ktorom Alojza Macka spomína inak: "...Slovák neprekonateľný vo svojej láske a pracovitosti za národ. Vychoval národu generáciu, ktorá pretrpela najukrutnejšie prenasledovanie. Mnohí položili svoje životy na oltár vlasti, za svoju prácu, za Boha a národ, tak ako to aj on urobil, keď na zhromaždení Svetového kongresu Slovákov v Ríme 1975 zomrel na srdcovú porážku."
Alojz Macek sa narodil deviateho apríla 1909. Po absolvovaní ľudovej školy dáva rodnej dedine zbohom. Osem rokov študuje na gymnáziu v Trnave. Získava prvé skúsenosti s funkcionárčením; angažuje sa v mládežníckych organizáciách Orol a Slovenskí katolícki skauti. V štúdiách pokračuje na právnickej fakulte v Bratislave. Neukončí ich, možno i preto, že sa pred ním črtá sľubná politická kariéra; lenže píšu sa tridsiate roky a nad Európou sa začína rozprestierať zlovestný tieň hákového kríža.
Hoci "odtlačiť bez povolenia nakladateľstva neslobodno",
dovoľujeme si odcitovať krátku časť z knihy Nemeckí vojaci s podtitulom Vodcova branná moc, ktorú v tých časoch vydalo nakladateľstvo "Die Wehrmacht".
"Jednotne usmernený na tele i na duši ide nemecký chlapec svojú cestu, ktorá ho vedie z rodiny cez "Jungvolk" a "Hitlerovú mládež" do pracovnej služby. Tam zostane pol roka, aby dal svojú pracovnú silu národnému celku. V pracovnej službe môže dobrovoľne zostať aj dlhší čas. Z pracovnej služby príde mladý muž do brannej moci."
Nik sa už nedozvie, či túto informačnú brožúru držal v rukách aj Alojz Macek. V každom prípade treba jednotne usmerniť tiež slovenské detváky. (Ostatne, obdobné modely sú nám známe z blízkej minulosti, akurát boli orientované smerom na východ a mali skratku ČSM, SZM, či PO SZM.)
Alojz Macek je ten pravý človek, ktorý od roku 1938 pretvára mládežnícke organizácie Hlinkovej slovenskej ľudovej strany podľa vzoru Hitlerjugend a na sklonku roka sa stáva spoluzakladateľom Hlinkovej mládeže. V marci 1942 sa stáva hlavným veliteľom polovojenskej organizácie Slovenskej pracovnej služby. O dva roky neskôr nechýba pri zrode ozbrojených Pohotovostných a Špeciálnych oddielov Hlinkovej mládeže, ako i špeciálnych jednotiek Slovenskej pracovnej služby. Členovia špeciálnych jednotiek Slovenskej pracovnej služby sa zúčastňujú na prepadoch spolu s legendárnymi protipartizánskymi jednotkami JOZEPH a ABWEHRGRUPPE 218 - EDELWEISS. Počas Slovenského národného povstania sa podieľa na zakladaní pohotovostných oddielov a spravodajskej služby. Pôsobí ako inštruktor teroristicko - záškodníckeho výcviku členov Hlinkovej mládeže. Zdá sa, že jeho aktivity sú nevyčerpateľné - je poslancom slovenského snemu, spoluorganizátorom esperanta na Slovensku, redaktorom, ústredným predsedom starostlivosti o mládež, podpredsedom slovenského Červeného kríža, tajomník... skrátka, iniciatívy Alojza Macka nezostanú bez odozvy, donesú sa až do vodcovho hlavného stanu.
Roku 1943 rodáka z Borského Mikuláša vyznamenáva Adolf Hitler záslužným krížom Nemeckého orla I. triedy. Okrem pocty a kúska kovu na hrudi sa o dva roky Orol stane cestovným lístkom do emigrácie.
RADŠEJ SA K TOMU NEVRACAJME
Vo vestibule obecného úradu prichádzajúcich víta pamätná tabuľa:
VĎAKA SOVIETSKEJ ARMÁDE ZA OSLOBODENIE BORSKÉHO MIKULÁŠA.
6.4.1945
Návštevník klope na dvere starostovej kancelárie. Rozloženie politických síl v obecnom zastupiteľstve mu zostáva neznámou veličinou. V tejto dedine prieskum vidieckeho politického grafitti zlyháva. Na múroch domov, ani na autobusových zastávkach nevidno pozostatky predvolebných plagátov, ani ich ľudové úpravy, také známe z iných dedín.
Starosta Jozef Cák otvorene priznáva, že sa len nerád vracia k inštalovaniu pamätnej tabule. Najmä teraz, keď sa hladina okolo nej konečne upokojila.
- Je to problematická vec. Prerokúvali sme ju na obecnom zastupiteľstve. Pretože neexistujú dôkazy, že by sa Macek osobne zapríčinil o deportácie Židov, voči inštalovaniu tabule sme nemali výhrady. V podstate sme mohli poskytnúť len vyjadrenie, zakázať sme ju nemohli.
- Ako sa k tomu postavili občania?
- Ťažko povedať; tak pol na pol. Uskutočnila sa oslava, kňaz za Macka odslúžil oficiálnu omšu...
- Žijú v dedine ešte ľudia, ktorí si na Macka ešte pamätajú?
- Bližšie asi ťažko, jeho rodina býva v Prahe. Na oslave sa zúčastnila i jeho dcéra z Argentíny spolu s manželom. Počkajte, nájdem vám meno... Eduard Kabát. On je predseda Spolku zahraničných Slovákov v Argentíne.
DIALÓG S NIKÝM O NIČOM
Dedina bývala vzácnou farnosťou. Kedysi veriaci neboli len poslušné stádo. Udalosti, ktoré sa tu odohrali roku 1949, vošli do histórie širokého okolia ako "tri dni nijak na Búroch".
Za vtedajšieho farára Augustína Karmaša by veriaci skočili i do ohňa. Roku 1949 si KSČ vymyslela organizáciu "Katolícka akcia" a v rámci nej vysielala do dedín agitátorov. Jeden z nich sa objavil aj v Borskom Mikuláši. Rečnil, rečnil, až musel zutekať pred pobožnými búranskými ženami, ktoré nezostali len pri slovných prekáračkách. (Pokračovanie si čitateľ ľahko domyslí.)
Návštevník nezazvoní pri dverách fary. Duchovného pastiera sa nespýta na jeho názor. Ten od neho nebude pýtať povolenie od arcibiskupského úradu, ani sa nespýta "a vás kto poveril?". Možno by dôstojný pán povedal, že cirkev je apolitická. To mu však nebránilo, aby omšu neslúžil s úctou voči človeku, ktorý sa angažoval za mládež. Ani neporozpráva o tom, že ešte žiaden národ, okrem slovenského, si neobesil vlastného prezidenta, ani nepoloží otázku o tom, ako by sa správali terajší páni, keby ich postavili pred takú mocnosť ako Nemecko.
A to, že slúžil omšu človeku, ktorého osobne vyznamenal Hitler; človeku, ktorý vehementne a verejne odsúdil Slovenské národné povstanie? Ľudia toho popíšu!
(Alojz Macek v rozprave na 141. zasadnutí Snemu Slovenskej republiky:
"Bohužiaľ si musíme otvorene priznať, keď chodíme s otvorenými očami, že sme museli nájsť slabé duše maloverných, ktorí váhajú a sú naplnení defenzívou... mimoriadnou vďakou sme viazaní, najmä obyvatelia oslobodených krajov, očisťovacím jednotkám nemeckej brannej moci a dnes môžeme vďaka Bohu povedať pomaly už i našim slovenskýn jednotkám, ktoré sa zapojili do ošisťovacích akcií... Žiadame, aby s nevernými bol urobený nekompromisný poriadok.")
A vlastne dôkazom jeho rýdzeho charakteru je i to, že musel utekať pred sovietskou armádou
Autor nikoho neráčil menovať, pretože na fare nazazvonil.
KTO UKÁŽE CESTU?
Ešte zostáva vybrať sa na malú, trošku strastiplnú púť - nájsť rodný dom Alojza Macka. Návštevník sa popýta aspoň dvadsiatich ľudí, mladých i starých. Namiesto dpovede dostáva len záporné krútenie hlavou. Nanajvýš protiotázka - myslíte toho krajčíra? Žiak ôsmej triedy potvrdí, že v škole sa o Mackovi neučili.
Starček ustato sedí na záhrade a zahĺbene pozerá do tlejúcej pahreby.
-Dedo, nepoznali ste pána Macka?
Priloží si ruku k uchu.
- Ako?
Opäť otázka, opäť pokrútenie hlavou.
- A na Slovenský štát si pamätáte?
- Ako? Pamätám, pamätám. Dobre bolo. Dobre.
Konečne sa nájde dobrá babka, ktorá pútnikovi ukáže cestu.
- Ja im tam chodím vinič strihať. Rodina sem chodí, ale len na leto. A či som ho poznala? No pravda! Oni boli poriadny človek, slušný, na úrovni. On nerobil žiadne prechmaty. Také, ako sa dnes robia.
Konečne doma. Domček v zastrčenej uličke, rám dvier vybielený vápnom. Vedľa tabuľa, ktorú ešte nepoznačila patina času:
ALOJZ MACEK
1909 - 1975
VEDÚCI ORGANIZÁTOR
SLOVENSKEJ MLÁDEŽE
VÝZNAMNÝ EXILOVÝ PRACOVNÍK
POSLANEC
SLOVENSKÉHO SNEMU
Ak sa nemáme za čo hanbiť, prečo sme do kameňa priamo nevytepali veliteľ Hlinkovej mládeže?
DVA ROKY PO...
Odhalenie pamätnej tabule roku 1993 zorganizoval Miestny odbor Matice slovenskej ruka v ruke s Ústavom zahraničných Slovákov pri Matici slovenskej. S tým ústavom, o ktorom JUDr. Alexander Števík z Matice slovenskej v Bratislave nevie poskytnúť nijakú informáciu. Podľa jeho slov taký ústav neexistuje. (Len prečo potom to slovíčko pri?)
Pani Šebestová je členkou výboru Miestneho odboru MS. Ku cti nech jej slúži, že okolo problému nechodí ako okolo horúcej kaše. Je jednou z mála, ktorá sa nebojí otvorene hovoriť o veci, ktorú môžeme nazvať - problém.
- Sami sme nevedeli, že oslava vyvolá takú odozvu. Ani poriadne nevieme, kto ten Macek bol. Minulý rok som učila na zéeške. Po dedine som hľadala dákeho pamätníka, ktorý by o ňom vedel porozprávať. Nikoho som však nenašla. Viete, po tých všetkých ohováračkách sa ľudia možno boja. Teraz organizujeme besedu s pracovníčkou skalického múzea. Nech sa ľudia dozvedia, kto to naozaj bol.
VYVOLÁVANIE DUCHOV MINULOSTI
(alebo načo?)
V strede dediny blízko kostola stojí dom autora slávneho Svätopluka. Z upravenej záhradky sa díva kamenná postava Jána Hollého. Ak by trochu pootočila hlavou, oči by jej padli priamo na pomník padlým hrdinom, ktorí položili svoje životy v oboch zatiaľ posledných svetových vojnách. I v boji proti fašizmu a proti fašistom. Ich tváre sú zväčnené na fotografiách v okrúhlych rámikoch. Odtiaľto nemôžu dovidieť na pamätnú tabuľu Alojza Macka.
Ak sa duchovia mŕtvych v polnočnej hodine nezhromažďujú len pri svojich hroboch, ale i pri im venovaných pomníkoch, v Borskom Mikuláši môžu prebiehať mimoriadne zaujímavé diskusie. Hollý v dialógu s partizánmi a sovietski vojaci vo vášnivej diskusii s Alojzom Mackom. (Dostať akreditáciu na takéto podujatie, a dľa možností za živa, hotové terno!)
Koľko pomníkov a pietnych miest ešte pribudne a komu? Koľko ľudí sa zúčastní plánovanej besedy? Desať? Sto? Päťsto?
Do okien malej krčmy na námestí nazerá Hollý i padlí (ne)hrdinovia. Televízna stanica uvádza ďalšiu časť zo seriálu Superman. Dôchodca, ktorý ešte poriadne nedofašiangoval, sa prihovorí autorovi reportáže:
- Včera si mal prísť. Veselo bolo, aj slaninky by si dostal, aj vypiť, aj na riť by si dostal!
Chlieb a hry.
Slovenský ľud potrebuje nadávkovať jemu blízky názor pekne, v nalinkovaných a hlavne koľajach.
Medzinárodná organizácia UNESCO vyhlásila rok 1995 za rok tolerancie.
