"...Tento list má hore číslicu 22, to je kapitola môjho nového románu, hore ešte aj strana 106. Píšem román, ale dám mu názov Pamäti. S týmto nadpisom mám veľké skúsenosti, keď som taký román napísal roku 1972, všetci sa čudovali, že 34 rokov života mi stačí na napísanie pamäti... Bude tento môj román aj pamäťový, zmiešam sny a realitu, aby to bolo pekné. Bude to taký útvar ako Krv a Jeseň dokopy. Keďže nebudem presne určovať, čo je sen a čo nie, umožní mi to zájsť do minulosti, kedy chcem, nadávať, na koho chcem, nebudem žalovateľný. Tak si môžem niečo dovoliť aj o intímnych veciach, ktoré som doteraz predsa len nemal odvahu zverejniť. (Sex aj politiku.) Opakujem, môžeš si naplánovať Pamäti, román, 600 až 700 strán," napísal redaktorke vydavateľstva Slovenský spisovateľ necelé dva týždne pred svojím tragickým skonom spisovateľ Rudolf Sloboda (16. 4. 1938 - 6. 10. 1995). Neomylná ruka osudu však chcela, že Slobodov dlhý text, pozostávajúci z devätnástich kníh, sa zastavil. Z dvadsiatej knihy s názvom Pamäti (tento mesiac vyšla vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ) zostalo len torzo z pôvodného zámeru vytvoriť monumentálnu fresku scénok z každodenného života, popretkávanú reflexiami na biblické témy, politiku, rodinu, ale i neustálym sebapozorovaním - presným a neiluzívnym, ako nástroj poznávania iných. Napriek tomu vydavateľstvo sa rozhodlo vydať i tento fragment, pretože každá strana Slobodovho textu má obdivuhodnú vlastnosť - je samostatným a svojbytným obrazom na scéne zvanej život, ktorý má svoj charakter, farbu i vôňu. Pravda, nevedno, ktorým smerom by sa vydalo Slobodovo rozprávanie; možno, že niečo naznačil už na začiatku Pamäti: "...Nezažil som v živote takýchto lahodných únikov až tak veľa, nie, a najviac som ich zažil v strednom veku. Nie, ani v detstve, ani v dnešnej starobe už neunikám... Dnes, v starobe, sa neviem oslobodiť na minútu: len na sekundu sa od všetkého alebo niečoho oslobodím, a tá sekunda zmizne, a už som zase uväznený v realite. Potom som zase väzňom. Väzeň by sa nemusel cítiť zle - ale ja po sekunde slobody cítim strach..." (s. 10)

Hoci porovnávania nikdy nie sú presné, asociácia na nedávno vydaného Prvého muža (na Slovensku vyšiel v Slovenskom spisovateli) - nedokončený román Alberta Camusa (1913 - 1960), ktorý vyšiel vo Francúzsku po tridsiatich štyroch rokoch od spisovateľovej tragickej smrti, je príliš lákavá. Obidvaja toho vedeli príliš veľa. Pochopili, že tragický rozmer slobody je údelom intelektuála. Mýtus o Sizyfovi ako rozmer všeobjímajúceho Rozumu. Cudzinec, ktorý je na Úteku z rodnej obce. Jeseň pohltená Morom... Sloboda a Camus mali to šťastie, aby uvideli ako vyzerá večnosť. Avšak, ako svojho času povedal Vergilius: "Krátky a nenávratný je čas života pre všetkých." Zdá sa, že nemáme dôvod, aby sme tomuto slávnemu rímskemu básnikovi nedôverovali. Sprevádzal totiž Danteho Peklom i Očistcom...

Autor: Ľudo Petránsky Ml.