Ak si účinnosť prášku na riad možno overiť bezbolestne a rýchlo, účinnosť komunizmu a jeho devastujúcich praktík si vyžaduje trocha viac času. Exaktnosť a merateľnosť komunizmu je problematická, komunizmus je viac otázkou viery ako racionálnej úvahy. Kto si chce - napriek všetkému, čo sme skúsili na vlastnej koži - zachovať vybájený obraz komunistického raja s panteónom jeho svätca a zavrhnutých anjelov, ktorý nám s takou bezbolestnou ľahkosťou načrtli vo svojich spisoch otcovia-zakladatelia Marx, Engels a spol., musí sa obrniť onou až mysticky naladenou vierou. Básnik Pavel Koyš (náš posledný minister kultúry pred novembrom `89) k tomuto druhu komunistických mystikov patril. Komunizmu (na rozdiel od mnohých a mnohých) srdečne a úprimne veril. Napokon, niektoré ideológie sú ako osýpky, ich výskyt trvá u niekoho dlhšie, u iného kratšie. Koyšova viera sa však, našťastie, v tejto posmrtne vydanej knihe sonetov až tak manifestačne a priamočiaro neprejavuje. Nevedno, kedy autor svoje sonety písal a či, napríklad, nevznikali už v tieni jeho rodinných tragédií či svetonázorového kolapsu. Tak či onak, z jadra knihy zaznievajú zreteľné tóny rozčarovania a sklamania. Humanisticky a povahovo optimisticky založeného Koyša akoby až zlomovo zasiahla ľudská perfídnosť a zloba, objavujúca sa i v jeho najbližšom okolí (cykly O priateľstve, O mravoch a nemravoch). Osobný zážitok vtlačil na týchto miestach jeho sonetom predsa len určitú pôsobivosť a silu. Tá však knihe ako celku chýba a robí z nej prúd mechanicky, suchou cestou vyrábaných sonetov. Poetických cvičení, ktoré iba málokedy čitateľa zasiahnu a oslovia. Azda aj preto, že Koyš - básnik predovšetkým zmyslov a citov - pocítil v tejto knihe odrazu potrebu štylizovať sa do podoby filozofa. Vyrábal hlbokomyseľné reflexie. Abstraktné, neobjavné, didaktické a mentorské. To všetko im uberá na básnickej pôsobivosti a sile. Zaraďuje jeho zbierku medzi knihy, ktoré majú skôr ako básnickú iba pietnu a dokumentárnu hodnotu.

Autor: IVAN MOJÍK (Autor je spolupracovníkom SME)