Plod každej statočnej práce je ako slovo, ktoré putuje časom i priestorom, hovorí východniarsky samorast, tvrdý, húževnatý i láskavý archeológ zo Spiša Michal Slivka. Človek už zaživa v raji, aj keď len slovenskom, jazdec na motorke strminami lesných chodníčkov, ošľahaný vetrom, s dlaňami ako skala a so srdcom mäkkým ako pohladenie. Vychudnutý Spišiak žijúci v Bratislave, kartuzián zo stredovekého kláštora ktorý sám vykopal a dnes opravuje, vedec a učiteľ, budovateľ Trnavskej univerzity, idol mladých ľudí z celého Slovenska, ktorí už po jedenásty krát trávia svoje prázdniny na Kláštorisku v Slovenskom raji."A Boh dal, aby vyrástol strom života uprostred raja" (Genezis 2,9). Strom života bol na začiatku myšlienky ktorá okolo Michala zjednotila mládež, študentov, všetkých čo v skromných podmienkach, pod najkrajšou oblohou na svete, spoznávali seba, objavovali ľudskosť a solidaritu, ale i odolnosť a pevnosť čo formuje vzácne charaktery. "Včera som pricestoval z Bardejova, aby som tu rozbehol ďalší turnus," povedal,"je tu stále viac východniarov, aj tvoji chlapci, ktorí sa hneď aklimatizovali. Dnes prišli ďalší, z Kysúc, Bratislavy, Liptovského Mikuláša..." Oplotili východnú stranu kláštora v dĺžke 137 metrov, na čo museli očistiť 638 silných drevených kolov, odstránili metráky sutiny pri východných múroch už vykopaného kostola, ktorého odkryté oporné piliere opäť vystavali do výšky troch metrov. Zápasili s následkami víchrice, ktorá kalamitným drevom a haluzinou zasypala celý areál kláštora a priľahlých rybníkov, natreli strechu svojho zrubu, postavili sklad na stavebný materiál, vykopávali svedectvo minulosti z neraz až príliš nepoddajnej zeme, ochotne sprevádzali návštevníkov z celého sveta, ktorým poskytli výklad v nemčine či angličtine... To všetko za desať krátkych rokov, ktoré na Kláštorisku ubehli ako voda v Hornáde. A dnes pokračujú, aj napriek starostiam pri zaobstarávaní pitnej vody.
V intervaloch medzi turnusmi, týždeň čo týždeň, obchádza Michal Slivka aj ďalšie kláštorisko, akoby mu to jedno - v Slovenskom raji - nestačilo. Pred pár dňami , s kolegom Gabom Lukáčom z Levoče, v Zlatom pri Bardejove začali výskum stavby, stredovekého kláštora, o rozlohe 10x10 m, nad Mníšským potokom. Prvé nálezy, črepy po mníchoch - augustiniánoch, pochádzajú zo 14. storočia. A aby mu málo nebolo, vyhliadol si ho aj starosta z Veľkého Šariša, priamo v teréne, s ponukou aby sa podujal na výskum kláštora pod Šarišským hradom. Lebo na budúci rok v obci chystajú oslavy 780. výročia prvej písomnej zmienky, radi by vydať monografiu, ale i opraviť hrad..."Ej, keby mal človek tak zo tri životy!" , povzdychol si. Priznávam bez mučenia, že docentovi Slivkovi by som ich prisúdil aj desať, no bolo by mu málo. "Práca má svoj etos, jej dôstojnosť sa zachová, keď je slobodná, vykonávaná zo slobodného rozhodnutia," prihováral sa mladým, ktorí ho bez dychu počúvali, ako šéfa i otca, ako priateľa i oporu... "To čo tu dobrovoľne a nezištne robíte je váš generačný vklad, vaša prirodzenosť, obeta, ale aj odriekanie. Existujú príťažlivé motívy generačného snaženia, ukážka ideálu - krásy aktivizovanej ľudskosti. Našli ste ju aj tu."
