Keď v roku 1954 ani nie dvadsaťročná Francúzka Frančoise Saganová vydala debut Dobrý deň, smútok, ona sama i jej text poriadne rozvírili stojatú hladinu: vlny celkom protichodných názorov ju velebili a zatracovali.
Iba o niekoľko rokov neskoršie v roku 1960, keď Jaroslava Blažková debutuje po časopisecky publikovaných poviedkach knihou Nylonový mesiac, je ohlas rovnako kontroverzný ako pri Saganovej a taký zostáva i pri jej ďalších knihách či poviedkach, azda s výnimkou kníh pre deti.
Saganovej štýl však chválili ešte i jej protivníci, keď ho nazývali "flaubertovský", zatiaľ čo protivníci Jaroslavy Blažkovej ju napriek mnohým literárnym cenám s pôžitkom napádajú za bohemizmy, všednosť námetov a čertviečo a zaraďujú ju kamsi do konzumného čítania. Neprávom. Jaroslava Blažková nebola horšia od svojich súčasníkov a súčasníčok - ona bola iba iná. Nerešpektovala ani literárne kánony, ani vymedzený životný priestor s jeho oficiálnymi polopravdami a pravdami, ale pozerala na svet vlastným rebelantským pohľadom. Jej hrdinovia a hrdinky sa jednoznačne nemienia uspokojiť s maximami, ktoré do nich vtĺkajú doma, v škole, v Československom zväze mládeže.
Tvorba Jaroslavy Blažkovej je výsledkom vtedajších sociálne- ekonomických daností. V reálnom socializme päťdesiatych a začiatku šesťdesiatych rokov sa večne schôdzovalo, donášalo, doba bola bezútešne zošnurovaná, kasárensky jednotvárna a najmä bezvýchodisková. Charakteristickou vlastnosťou tohto času bolo i to, že drvivá väčšina ľudí žila akýmsi malicherným životom zo dňa na deň, pri zemi. Svet hrdiniek a hrdinov Jaroslavy Blažkovej sa odohráva práve v tejto realite. V príbehoch zo všedného, každodenného života sa neriešia svetoborné problémy, ale hrdinky/hrdinovia sa snažia vyrovnať s každodenným sklamaním v láske, v charakteroch blízkych či najbližších a v očakávaniach (Poviedka plná snehu, Tri dni ako z gratulačnej karty), s malosťou pomerov (Rodina, Malá galéria mladšieho brata), alebo so zadubenosťou prostredia (Hľadanie jahniatka). Nikdy však nerezignujú: pri svojom hľadaní sa nezastavia pred nepriechodnou stenou, na ktorú narazili, a keď nie inak, aspoň v snoch a nádejách sa dostávajú ďalej. V tomto kontexte sa výnimočnou javí ironicko-hororová poviedka Kirké, ktorá knižne na Slovensku vychádza po prvý raz.
Svojou snahou vyhýbať sa všednosti a zvykom v časoch, keď sa pre ženy na Slovensku pokladalo za jedinú primeranú métu v konečnom dôsledku manželstvo, rodina a všetko, čo s tým súvisí, je absolútne netypická. Nečudo, že sa Nylonový mesiac stal kultovou knihou vtedajšej mládeže: je to príbeh o slobode, o slobodnom rozhodovaní vo svete, kde je všetko sivé a i tak vopred nalinajkované. Pozorovateľské schopnosti a vitalita Jaroslavy Blažkovej sú obdivuhodné i po rokoch.
Priznávam sa, že ako "pamätníčka" nemám od tvorby Jaroslavy Blažkovej patričný odstup, lebo sa až pridobre pamätám na časy, keď vznikla, i na to, ako na mňa jej buričská inakosť v tých časoch pôsobila. Prežili sme za jeden jediný život rozličné obdobia našich búrlivých dejín, ktoré tí mladší od nás už vôbec nepoznajú. Je dobré, keď sa živé a pôsobivé svedectvo o jednom z týchto období dostáva zásluhou feministického kultúrneho časopisu Aspekt a jeho knižnej edície opäť do rúk čitateliek/čitateľov. Socializmus päťdesiatych a šesťdesiatych rokov nemôžeme vymazať z našich dejín, tak ako ani Jaroslavu Blažkovú z dejín slovenskej literatúry.
IRENA LIFKOVÁ
Autorka (1935) je prozaička a prekladateľka.
Ružová je sladkotrpká
Niekedy je potrebné úvahu začať aj neveselým konštatovaním. Napokon, práve dnes je čoraz menej príležitostí optimisticky komentovať akúkoľvek premenu v čase a časom. Týka sa to (nie predovšetkým), ale okrem iného dosť podstatne aj literatúry. Podlžnosti voči nej sa môžu viazať buď s konkrétnym autorom (a s jeho kedysi "neadekvátnymi" občianskymi postojmi), alebo sa týkajú priamo konkrétneho literárrneho textu a limitov, ktoré vstupovali do jeho dobového vnímania, chápania a hodnotenia. V obidvoch prípadoch vzniká rovnaké riziko skresľovania a obmedzovania čitateľských zážitkov v inom, posunutom čase, a to aj napriek tomu, že by sme sa (teoreticky!) mohli spoľahnúť na zdravý čitateľský odhad a úsudok mladších a čoraz mladších generácií. Avšak odhad a úsudok, ktorý ktokoľvek robí iba sám za seba a sám pre seba, je iba prvým krokom. Po ňom nasleduje verejne garantované a verejne kontrolovateľné "vyrovnávanie podlžností", ktorého sa žiadna kultúrna pospolitosť nemôže (nemala by sa!) zbavovať.
Ešte iným, voči vyššie spomenutému často dramaticky protipostaveným problémom je otázka spôsobu a mechanizmov, ktorými si konkrétna kultúrna pospolitosť svoje podlžnosti vyrovnáva. Je jej prirodzenou
výhodou, ak má natoľko široké a rozvinuté kultúrne zázemie (diferencovane orientované inštitúcie, spolky, nadácie, združenia), že si jednotlivé kultúrne "dlhy" vyrovnáva vždy na tom najadekvátnejšom mieste a najprirodzenejším možným spôsobom.
Pre mňa je jedným z posledných príkladov vydarenej kooperácie medzi dočasne ad acta odloženou literárnou kauzou a ústretovou iniciatívou dobre fungujúcej kultúrnej a občianskej inštitúcie prednedávnom vydaná výberová reedícia próz Jaroslavy Blažkovej, ktorú vo svojom novoutvorenom rovnomennom vydavateľstve pod edičným vedením Miroslavy Schrimpelovej pripravilo Záujmové združenie žien Aspekt (ako svoju doterajšiu 3. knižnú publikáciu).
Jaroslava Blažková bola vyše štvrťstoročie jedným zo "zatajených" a v istom zmysle nedoartikulovaných "podmetov" slovenskej literatúry (minimálne prózy!) šesťdesiatych rokov. Krátko predtým, ako roku 1968 spolu s manželom a dvoma synmi emigrovala do Kanady, zažila v domácom kultúrnom prostredí pre slovenského autora málo obvyklú pozornosť zo strany literárnej kritiky a tiež kultúrnej verejnosti a kultúrnych inštitúcií (Cena za najlepšiu prózu roka za Nylonový mesiac roku 1961, roku 1965 bol Eduardom Grečnerom nakrútený rovnomenný film, do roku 1968 Nylonový mesiac vyšiel v štyroch vydaniach a viacerých prekladoch, výrazne ocenená bola tiež Blažkovej tvorba pre deti a mládež).
S menej jednoznačným, napriek tomu však nesporným záujmom literárnej kritiky sa stretla aj autorkina zbierka poviedok Jahniatko a grandi z roku 1964. Viaceré tituly z knihy boli predtým uverejnené už časopisecky a jeden z nich, Poviedka plná snehu, vyvolala dobovo zaujímavú polemiku o autorkinej mravnosti a bezúhonosti, ktorá sa rozšírila až na úvahu o mravnosti alebo skazenosti mládeže. Uprostred šesťdesiatych rokov takáto polemika na stránkach časopisu nebola kuriozitou, a to tým skôr, že Blažkovej poviedky skutočne v určitom zmysle otvárali priestor pre kontextové súvislosti s netradičným, provokatívnym, vzdorovitým a prostorekým gestom, ktoré si nachádzalo vlastný výraz aj v autorkiných prózach. Dobová literárna kritika sa však na škodu veci aj vo svojich najlepších výkonoch (M. Hamada, M. Suchomel, J. Noge) sústredila predovšetkým na problém estetickej nehotovosti a psychologickej neprepracovanosti autorkiných hrdinov a hrdiniek (precedens pre takéto uvažovanie vytvoril "estetický" typ hrdinky z Nylonového mesiaca!), a oveľa menej sa venovala tomu, čo Blažkovej prózy určuje (a to aj esteticky!) predovšetkým: autorkinej prirodzenej dispozícii pre jazykovú hyperbolu, zveličenie a štylistickú expresivitu garantovanú vzácnou schopnosťou účinne dávkovať iróniu a sebairóniu. Až od tejto a takejto primárne pisateľsko-štylistickej dispozície sa totiž odvíja typ hrdinu a spôsob obraznosti.
Blažkovej pisateľské gesto je uzavreté v čase oveľa viac, ako to mohli odhadnúť a posúdiť súčasníci; je limitované generačnou skúsenosťou mladých ľudí z konca 50. a začiatku 60. rokov. V tomto zmysle je na jednej strane radikálnym odsúdením neznesiteľnej autoritatívnosti a strrnulosti 50. rokov a na druhej strane už skeptickým komentárom existujúcej civilizačnej a demokratizačnej eufórie 60. rokov. Sujety Blažkovej próz s takto vymedzeným životným pocitom súvisia transparentne a priamočiaro: je iba na čitateľovi, či ich bude akceptovať ako esteticky príznakový tvar alebo sa ich zmocní celkom jednoduchým čítaním v kóde oddychovej a populárnej literatúry. Práve u Jaroslavy Blažkovej sa totiž jedno nevylučuje s druhým. To, čo si však z jej dekódovania hranice medzi dvoma svetmi zapamätáme určite, je sladkotrpká (ružová) príchuť ironickej dezilúzie z toho, že nie je možné spojiť inakosť predchádzajúceho s nehotovosťou nastupujúceho. V najlepších autorkiných poviedkach sa to demonštruje buď ako permanentný spor rodič a učiteľ verzus dieťa (Mínusky, Rodina, Hľadanie jahniatka), alebo je sujet poviedky nosený motívom neúspešnej (až neuskutočniteľnej) vzbury (Malá galéria mladšieho brata, Biele pančuchy, Poviedka plná snehu, Kirké).
Nebudem na záver tvrdiť, že texty Jaroslavy Blažkovej sú dnes celkom iné, ako boli kedysi. Určite nie. Zostali tie isté, možno sa iba (v inom po-časí a vďaka iným čitateľom) zvýznamnil chcený i nechcený zámer, ktorý pred tridsiatimi rokmi modeloval ich zmysel a tvar. Tak nejako si v kultúre predstavujem nealibistické vyrovnávanie dlhu; texty už nie sú odložené ad acta, dostali sa do obehu a učia sa nás čítať. Môže to byť vzrušujúce dobrodružstvo pre obidve strany.
ZORA PRUŠKOVÁ Autorka (1958) pracuje v Ústave slovenskej literatúry SAV
