Píše riaditeľ Via Iuris Miroslav Kocúr (1969)
Verejná správa, štátne školstvo, štátne zdravotníctvo a súdnictvo... Štyri veľké oblasti, ktoré ostali napriek deklarovanému úsiliu ponovembrových slovenských vlád nedotknuté systémovými zmenami.
Exekutíva zapojila do „reforiem“ vždy len pomerne úzku skupinu reformátorov alebo ich veľkú mala realizovať „dodávateľská“ skupina, ktorá po voľbách odišla spolu s exekutívou. Nie zriedka sa optimalizácia fungovania štátnych inštitúcií stratila v „tuneloch“ záujmových skupín.
Zodpovednosť za akékoľvek straty či vždy znovu rozbehnuté a nedokončené reformy nesie, ako to už býva, vždy tá druhá strana. Príbeh nefunkčnej Generálnej prokuratúry však ukazuje, že zhoda na nevyšetrovaní a nevyvodzovaní zodpovednosti sa teší nadstraníckemu konsenzu.
Útočisko majetnejších?
V školstve a zdravotníctve sa ako vedľajší produkt nerealizovanej reformy „uchytili“ neštátne školy a zdravotnícke zariadenia. Návštevy štátnych polikliník a fakultných nemocníc si každý zdravý občan radšej ušetrí a ak sa stane ich klientom, tak sa musí oddať viere, že práve on narazí na zdravotnícky personál, ktorý napriek tomu, že ešte neodcestoval, robí svoju prácu aj poctivo, kvalitne aj na primeranej odbornej úrovni. Štátne školy sa stále snažia dokazovať, že sú schopné pripraviť dobrých študentov pre zahraničné univerzity, ktorí sa prestávajú na Slovensko vracať. Tí ostatní sa pohodlne umiestnia na súkromné vysoké školy, ktorých máme už „dosť“.
