Autor je teológ a spisovateľ
Sviečky, poďakovania, stuhy, neonacisti bez rúšok, opäť, ako vždy, pretože pre slovenské štátne orgány existuje výnimka z výnimky, podľa ktorej sa jednoducho politici nepokutujú za nedodržiavanie opatrení, a tak môže vrieskať Biľak slovenského súdnictva, aby si ľudia dali dole rúška a akýsi vyšinutý lekár nabádať ľudí, aby sa zomkli viac k sebe, nech sa zohrejú.
A celý tento tragický, pretože naozaj išlo o tragédiu, sprievod stojí medzi koľajnicami a schodmi na Račianskej a verí, že Lučanský bol Štefánik, Štúr, pre mnohých, samozrejme, aj Tiso. A Matovič je akýsi Beneš (či americkí židia s ruskými boľševikmi), ktorý poslal do Prešova komando CIA, aby zavraždili policajného prezidenta.
Na Golgote slovenského útrpníctva
A túto fantazmagóriu nešírili iba vystresované tety, ktoré pred mesiacom nevedeli, kto bol policajným prezidentom, tak ako pred tromi rokmi nevedeli, kde je Ukrajina a Donbas a kto sú banderovci a „ukrajinskí fašisti“.
Tak, ako pred piatimi rokmi nevedeli, kde je Sýria a čo je IS a prečo uteká také množstvo ľudí z Blízkeho východu.
Tak, ako nevedeli pred tridsiatimi rokmi, keď ešte neboli zúrivými tetkami obloženými vnukmi a bonboniérami, čo sú slobodomurári, keď vypisovali na pumpách na toaletách v Žarnovici, že Havel má krátke nohavice, tak ako nevedia, že biológia je stará a presná veda, a nie Nostradamove recepty na zaváraniny a herbáre s vnukmi.
