Je na pováženie, ak arcibiskup vyjadrí hlboké rozčarovanie nad šíriacimi sa informáciami o jeho údajnej vedomej spolupráci s ŠtB. Ak sa rímskokatolícky kňaz bojí podpísať pod svoj názor uverejnený v rešpektovanom denníku. Je na pováženie, ak arcibiskup nevie uniesť váhu osobnej zodpovednosti za chyby z vlastnej osobnej minulosti. Ak arcibiskup stotožní morálnu ujmu spôsobenú jeho vlastnej osobe s ujmou katolíckej cirkvi. Je na pováženie, ak sa o tom píše v stanovisku, ktoré poskytuje denníku SME arcibiskupov sekretariát. Je na pováženie, ak arcibiskup nepovie, v čom vlastne morálna ujma spočíva a nikto sa ho to neopýta.
Je na pováženie, ak počas vlády zločineckého režimu mnohí rímski katolíci boli prenasledovaní, mučení a spoločensky marginalizovaní, no niektorí jej predstavitelia tomu istému zločineckému režimu aktívne pomáhali a budovali si cestu k pochybnej kariére. Je na pováženie, že v čase, keď mnohí kňazi nemohli verejne vykonávať pastoračnú službu, alebo boli pre svoje aktivity prenasledovaní, ich oltárni spolubratia na nich donášali, čo ich vynieslo na výslnie elitného klubu cirkevnej aristokracie.
Je na pováženie, ak v čase, keď mnohé statočné mladé devy a mladí muži pre svoje konzistentné etické postoje nemohli študovať teológiu tak, ako chceli, iní, ako ideologickí tajomníci kolaborantského Združenia katolíckych duchovných Pacem in Terris kráčali po pseudoakademických stupňoch komunistického školstva k hodnostiam docentov, profesorov a dôležitým funkciám v cirkevných štruktúrach.
Je na pováženie, ak arcibiskup skrýva svoju spoluprácu za krv a utrpenie tých, ktorí stáli na strane pravdy a ktorých režim aj s jeho pomocou prenasledoval. Ak arcibiskup nevidí, ako jeho spolupráca predlžovala agóniu komunistického impéria zla a nepravdy. Ak krv mučeníkov má byť z pomazanej hlavy a rúk arcibiskupa umytá cynickým stanoviskom jeho sekretariátu.
Je na pováženie, ak volanie po mravnej obrode spoločnosti z úst rímskokatolíckej cirkevnej hierarchie platí len pre ovečky, ale nie pre jej pastierov. Je na pováženie, ak mysliaci rímski katolíci v tom nevidia znamenie úpadku a hlbokej dekadencie svojho "manažmentu". Je na pováženie, ak v tomto pôstnom čase okrem sviatostných rituálov nenastáva čas očistnej sebareflexie. Je na pováženie, ak nikto na Slovensku v tom nevidí nič nenormálne.
Z webových stránok Ústavu pamäti národa sa na nás zaškerí ešte nejedno známe meno tzv. duchovných a morálnych autorít. Ale na tom ako keby vôbec nezáležalo. V krajine, kde sa k rímskemu katolicizmu môžu hlásiť Mečiar, Schuster, Sucháň, Dzurinda, Srholec, Čarnogurský, Baláž, Gašparovič i Sokol asi už na ničom nezáleží... Ja si však myslím opak. Až teraz sa to skutočne zamotalo.
Niet sa koho báť, i keď ano a smer sú v zlomyseľnom strehu. Napriek tomu, alebo práve preto je načase hovoriť priamo a nahlas o najdôležitejších veciach. Bez zakrytej tváre a prekrytého hlasu. PRAVDA je totiž podľa stanoviska jej pomyselného sekretariátu hlboko rozčarovaná slovami a aktami nepravdy a inštitucionalizovanej zbabelosti mocných slabochov.
Autor: MIRO KOCÚR(Autor je teológom a stredoškolským pedagógom)
