SME

Nuž, je to slovo do bitky, či titul Bloger roka získate, keď viete, ako na to. :-) Ale nezapájať sa do diskusií, myslím, nie je cesta k čítanosti. Vysokú čítanosť mávajú práve články s rozsiahlymi diskusiami. Aj mne sa už stalo, že som si klikla na článok, na ktorý by som inak neklikla, len preto, lebo som bola zvedavá, prečo je v jeho diskusii rušno. Čím viac diskusných príspevkov, tým väčšia šanca na ďalších čitateľov. Naopak, diskusia s malým počtom príspevkov vyvoláva podozrenie, že článok je nudný. Nuž a autorove príspevky sa tiež rátajú. Práve tie neraz diskusiu rozprúdia. Nevravím, že treba reagovať na každého flamera, trolla a hejtera, ale pokúsiť sa raz za čas o slušnú polemiku čítanosti neuškodí, naopak.

Ja osobne som vďačná za to, že ovládam spojité písané písmo. Viem, že som jedna z veľmi mála, ale intenzívne ho používam na písanie dlhých textov. Písanie paličkovým písmom je pre mňa nesporne namáhavejšie.

Je to skutočne katastrofa. V lese aj obciach. V lese pokojne vytnú aj úsek lesa s turistickou značkou... niežeby na tom nejako veľmi záležalo, keďže po takej zohyzdenej krajine sa mi beztak nechce chodiť. No a v mestách? Škoda reči. Ľuďom na jednej strane vadí, že si hľadia z bytoviek z okien do okien, na druhej nechcú ani počuť o dvojrade stromov medzi bytovkami, ktoré by nedostatok súkromia aj zelene razom vyriešili. Neviem, prečo má tak málo ľudí rado stromy. Respektíve prečo prevážia hlasy ich odporcov. Pár minút činnosti motorovej píly zničí desaťročia rastu a vývinu, ktoré je možné navrátiť len výsadbou a ďalšími desaťročiami trpezlivého čakania. Obávam sa, že jediným riešením je vlastný zastromený pozemok, z ktorého treba čo najmenej vytŕčať nos do okolitého prerúbaného sveta.

So záujmom čítam tieto články, lebo bývanie na samote ma vždy lákalo. I keď mi pripadá lepšie mať v takomto prípade prácu z domu, lebo dochádzať desiatky kilometrov do zamestnania nie je ktoviečo...

Otázky im dávame, navnadiť sa ich snažíme, no to, čo ešte niekedy zavítajú do planetária žiaľ väčšinou nezávisí na deťoch samotných. Uvedomujem si, že aj pevné nervy a dobrá nálada sú dôležité, len kde ich zobrať? :-)

Klikla som na článok v nádeji na nejakú inovatívnu myšlienku. V márnej. Bohužiaľ, a je mi naozaj ľúto, že to takto musím povedať, ale názor, ktorý prezentujete je dávno obohraný. Stretla som sa s ním už mnohokrát. S tým, že keď závidíme druhým, možno im v skutočnosti niet čo závidieť, lebo majú ukryté horšie problémy... Okrem toho, že je známa, je táto myšlienka aj diskutabilná. Konkrétne „Veľa krát sa ocitneš na posedení s niekým, ktorý sa ti zrazu zdôverí s problémami, pri ktorých si povieš že tie tvoje nestoja ani za reč. A ty si práve jeho vo svoje hlave považoval za úplne najlepšieho, šťastného a bezproblémového človeka.” sa mi nestalo ani raz. Preto je ťažké uveriť, že všetci tí šťastní ľudia majú ukryté nejaké desivé problémy. Ak majú, tak ich skrývajú tak dobre, že najavo nikdy nevyjdú. Nie predo mnou. Ak človek zelenie závisťou, že všetci naokolo majú to, čo on vždy chcel, mal by sa na to podľa mňa pozrieť inak než vsugerovávať si, že aj oni majú určite svoje strašné trápenia. A to tak, že hodnoty sú relatívne. To, čo tí ľudia majú, možno v skutočnosti nechcú, nič na tom nevidia, neprináša im to radosť. Možno to neprináša radosť len im konkrétne a možno by to neprinieslo radosť (skoro) nikomu. Lenže my to nezistíme alebo tomu neveríme, kým (ak) si to nezažijeme. V článku mi veľmi prekážala absencia väčšiny čiarok. Aspoň pred spojky „že“ a „ktorý“ by ste ich mohli dávať. Inak ťažko zneprehľadňujete text.

Z vášho príspevku som zmätená. Píšete, že vidíte najjasnejšiu hviezdu na západe. Aldebaran má ale od najjasnejšej hviezdy oblohy ďaleko - ako píšete, je až štrnásty. Neviem, ako ste to mohli vyčítať z Oblohy na dlani (tú knižku mám tiež), ale najjasnejšou hviezdou oblohy je Sírius viditeľný len v zime v okolí juhu. Na západe teraz žiari planéta Venuša, ktorá vyzerá ako extrémne jasná "hviezda". Nemáte na mysli tú?

Moje skúsenosti s dovolenkami v Egypte sú dosť odlišné. S ubytovaním a stravou problém nebol, ale správanie miestnych je absolútny horor, kvôli ktorému som si povedala, že túto krajinu viac nenavštívim. Mne osobne nesadlo ani podnebie a príroda Egypta, ale otravnosť a drzosť miestneho obyvateľstva je hlavným dôvodom, prečo by som sa tam už nevrátila.

Áno, zjednodušenie programu, aby ho chápali tí najslabší, bol dôvod, prečo som ja v detských rokoch netúžila po návšteve planetária, hoci vesmír ma už vtedy zaujímal. Ale vedela som, že ma tam budú otravovať vecami, čo dávno viem. Pritom, paradoxne, tí so záujmom o vesmír by mali byť najcennejšími návštevníkmi planetária a malo by sa im preto vychádzať čo najviac v ústrety.

Aha, tak potom došlo k nedorozumeniu. Predpokladala som, že vaša veta „Problemom je teda nezmyselny 30-minutovy limit, nie preklasifikovanie planety Pluta.“ sa vzťahovala na pôvodný problém opisovaný v článku samotnom. Na limit som sa nesťažovala, pre časť detí postačujúci je. Uznávam, že tá časť detí by mohla byť väčšia, ak by sa z toho limitu viac, respektíve všetok vyhradil na vysvetlenie preklasifikovania Pluta. Otázne je, nakoľko je táto téma dôležitá v porovnaní s inými a tiež, kde je rovnováha medzi nudením znalcov, vzdelávaním neznalcov a nudením neznalcov. Časť detí by to každopádne nepochopila vôbec, ani po 30-minútovom vysvetľovaní zameranom výlučne na túto skutočnosť.

Ak by bol problémom naozaj vek, tak sa niet čoho báť. Z tohto problému vyrastieš skôr ako sa nazdáš. Obávam sa však, že tí, čo sa vyhovárajú na tvoj vek, majú v skutočnosti problém s niečím iným. Napríklad aj sami so sebou. Vek ako taký o človeku naozaj vypovedá len málo, pokiaľ vôbec niečo.

Informácie sú jedna vec. Presná formulácia informácií druhá. A práve tá presná formulácia je to, čo ľudia často považujú za najťažšiu časť práce, to, čo je predmetom krádeže. Ak niekomu zlodeji vykradnú dom, je to vina majiteľa, že nemal alarm? A tí zlodeji sú v tom úplne nevinne? Ak je časť viny na majiteľovi (o čom by sa dalo polemizovať), na zlodejoch je každopádne stále oveľa väčšia.

Prečítajte si znova článok alebo aspoň moju odpoveď na posledny_den_tyzdna. To, na čo sa v tomto článku sťažujem, je to, čo deti nevedeli PRED spomínaným 30-minútovým limitom, ktorého sa tu viacerí s chuťou chytili. (Nezaškodí čítať aj môj článok Dojmy s pojmami.) Ako môžete tvrdiť, že viete, čo si myslím?

Výklad v planetáriu má od serióznej vedy ďaleko. Snažím sa deťom prispôsobiť, ale mám svoje limity, viď moja odpoveď na posledny_den_tyzdna. Prečo by mali vedieť vymenovať planéty od Slnka? A prečo by mali vedieť, aké je hlavné mesto Slovenska? A kto je prezidentom? Je skrátka zopár elementárnych informácií, ktoré sú súčasťou všeobecného vzdelania a ktoré sa logicky odvodiť nedajú. Na nich sa dá ale potom ďalej stavať. A nie každý sa ich musí bifľovať, tí šikovnejší či správne zameraní ich do seba nasajú úplne bezbolestne. Čomu sa dá pomôcť nenásilným a obmieňaním opakovaním týchto informácií. K vizitke, ako si to nazval: vizitkou Teba bola Tvoja otázka. Namiesto čo i len minimálnej snahy si niečo zistiť sám plytváš časom druhých tým, že sa ich rovno opýtaš.

Problém je zložitejší, tie body sa premiešavajú. Skúsim to rozpísať: Dĺžka exkurzie – do 6 rokov 60 minút, 6-9 90 minút, 10 a viac 120 minút. Pluto sa spomína deťom od 10 rokov vyššie, mladším len ak sa opýtajú. Prispôsobovanie úrovni vedomostí konkrétnych skupín: prebieha, no len v určitom rozsahu. Ani skupina nie je homogénna, štandardom sú 2-3 deti vediace viac a mlčiaci zvyšok. Výklad preto zväčša (až na extrémy, akými sú celá znalá alebo celá neznalá trieda) obsahuje ťažšie aj elementárnejšie veci, aby to každému niečo dalo. Náš výklad sa, každopádne, od školského odlišuje. Prepojenie verzus čas a pokyny: prvá časť programu je automatická a teda nemenná. V druhej nastupuje lektor, čiže ja, v tretej iný lektor. Automatická časť a prvá lektorom podaná časť, spoločne v rozsahu vyše hodiny, majú veľa spoločných tém. Čo je podľa môjho osobného názoru dobre, myslím, že je prínosné zopakovať dvakrát tú istú podstatu, no zakaždým s inými modelmi/obrázkami/videami/ slovami. De facto sa teda vymenovanému rozsahu tém venujeme vyše hodinu, ale keďže z toho je viac než polovica automatická, nemenná, ja mám vplyv len na tú zvyšnú polhodinku. Tá, keďže je tematicky zviazaná s prvou automatickou časťou, môže mať oproti nej len malé rozdiely podľa stavu konkrétnej exkurzie. Väčšie zmeny v tejto lektorskej časti by mali byť spojené s väčšími zmenami v tej automatickej, čo je zase technicky náročné. Moje návrhy na zmeny automatickej časti programu sa nestretli s prijatím. Čiže zjednodušene sa dá povedať, že do istej miery nadriadený trvá na tomto koncepte. Nerozumiem však tomu, prečo v takom prípade nemám nárok želať si, aby deti nikdy nepočuli o Plute. Isteže ani to by nebolo ideálne riešenie, ale v ideálnom svete ani zďaleka nežijeme. A myslím, že postupné vytrácanie sa Pluta z povedomia laickej verejnosti je aj to, čo nás v nasledujúcich desaťročiach čaká. Navyše sme trochu odbočili od základného problému. Môj článok bol povzdychnutím nad tým, s akými (ne)vedomosťami deti do planetária prichádzajú. Nesťažovala som sa v ňom, že po mojom výklade deti dôvod vyradenia Pluta nechápu, i keď je mi jasné, že aj také medzi nimi sú.

Ak by sme iné väčšie ani porovnateľne veľké objekty ako Pluto neobjavili, status Pluta ako planéty by ohrozený nebol – to som tým mýtom veľkosti chcela povedať. Iste, sú aj omnoho horšie mýty...

“Z koho/čoho vychádza to” – z rozkazu môjho nadriadeného “a podmienka len 30 minúť” – pretože celkový program je iba dvojhodinový a ďalšie dve časti trvajú dlhšie + presun. Pokiaľ hneď za nimi nejde ďalšia exkurzia, my ich nikam nevyháňame, pokojne dovysvetľujeme, čo chcú vedieť. Ale sami majú neraz problém obsedieť aj tie dve hodiny. Je to aj na pedagógoch. Mohli by byť dlhšie. Mohli by chodiť častejšie. Mohli by si vybrať tematicky ladený program namiesto všeobecného, lebo v dvoch hodinách sa naozaj celý vesmír vysvetliť nedá. Ale skoro nikto to nerobí. Chodia sem zbytočne? Minimálne vo väčšine prípadov asi naozaj áno. Práve tak zbytočne, ako chodia aj do školy, kde mali dostať o týchto veciach základy a nemuseli sme ich to učiť od nuly.

Vďaka za upozornenie na toto dielo. Píšem článok, kde sa mi táto informácia bude hodiť. Len malá oprava – Mesiac ako mesiac Zeme sa všade píše s veľkým “M”.

A čo tí, čo dostanú za článok zaplatené, dobrú známku, respektíve inú výhodu, ktorá náleží mne? Píšem nezištne pre tých, ktorí budú moje informácie rovnako nezištne používať.

Nemôžeme sa žiaľ riadiť tým, čo je pre deti zaujímavé, ale čo je dôležité vedieť. Ani v školských osnovách nie je pre deti kritérium zaujímavosť, ale dôležitosť. Kvôli čomu som, mimochodom, ako malá strašne nerada chodila do školy. S tvojím štvrtým odstavcom súhlasím a to vysvetlenie o výhodnosti vyhodenia jednej planéty namiesto pridávania nových im hovorím. S piatym ale nesúhlasím, pretože už ide o zjednodušenie tak silné, že už ani nie je pravdou. Pred týmto príručky o správnom výklade varujú. V ktorej hvezdárni pracujem, je uvedené na mojej stránke (a odkaz na ňu zase v mojom profile).