SME

Je trochu smiešne, keď mi že som naletela dezinformáciám povie človek, ktorý zjavne o autizme nevie ani prd. Inak by si sa nepýtala, prečo bolo ok natočiť film ako Rain Man pred viac než 30 rokmi, a dnes sa to už považuje za trápne. Áno, autizmus sa u každého prejavuje trochu inak. Práve preto je otravné, ak filmy zobrazujú vždy ten istý stereotyp,. A Maddie ho v ukážke prehráva naplno. Inými slovami: ukážka pôsobí ako stereotypný gýč s nie veľmi dobrým hraním. Možno osloví ľudí, ktorí o autizme nič nevedia a nič vedieť nechcú, stačí im, že je to dojímavé.

Ako Aspík, t.j. tiež na autistickom spektre, chápem, že ich to vytočilo. Toto mohlo byť ok v čase Rain Mana, nie dnes. A určite to nemusela zveriť tanečnici, ale herečke, nie nutne autistke, ale niekomu, kto by to zvládol citlivejšie, nie takúto karikatúru. Hodnotiť film pred pozretím síce nie je fér, ale trailer je práve na to, aby sa človek mohol rozhodnúť, či ho to zaujíma a pozrie si to, alebo nie.Súdiť ľudí, že súdia podľa trailera je hlúpe. Ak to neukazuje verne, o čom je film a že tá tanečnica to v skutočnosti zvláda, na vine je réžia a strih, nie diváci. A vybuchnúť na twitteri, prepána, veď to už nerobí ani Trumpeta. Sia skazila, čo mohla. Jej jediná šanca je, že blbý je naozaj len ten trailer a že ten film je vlastne taký skvelý a úžasný, že sa na trailerový trapas zabudne...

Teda ak nevyhrajú Grammy, AMA už samozrejme vyhrali.

"V službách reštaurácie - ako "pr-agent" pracuje vyštudovaný novinár. Preto ma rozosmievajú opakované chyby v názvoch jedál - a tie názvy súaž komickysmiešne a trpné" Smiešné a trápne je, keď novinár (aj keď minule ste tvrdili, že ste robili v robotníckych povolaniach - to preto tak zdôrazňujete, že tento pr agent je študovaný?) sa snaží strápniť a zosmiešniť iného novinára za chyby a sám urobí pri tom takéto množstvo chýb - preklepy, zbytočné pomlčky, preklepy, zjavná nevedomosť ako sa píšu súvetia... A to je len táto jedna veta, keby som mala hodnotiť celý článok, bolo by to jedno červené more. Okrem toho, neviem ako to pôsobí na ostatných, ale v mojom prípade si tej speváčke urobil veľmi zlú reklamu. Normálne by som na ten link klikla a vypočula ju, ale tá veta "Taký pekne rozkvitnutý strom je pekný, býva plný bzučiacich Včiel a Kvetov a potom Jabĺčok alebo Čerešní alebo Marhúľ alebo Slivák... ," je tak infantilná a vďaka tým zbytočným veľkým písmenám gýčová, že to vo mne vyvolalo dojem, že aj ta pesnička asi bude detinské klišé.

Hm, žiadne veľké prekvapania, Swiftovej Folklore rozhodne patrí k tomu lepšiemu, čo tento rok vzniklo, ostatné v podstate kopíruje najhranejšie skladby. Jediné prekvapenie je nominácia BTS, že niekedy bude nominovaná K-POP skupina som teda nečakala. Ale BTS sú fenomén sám osebe, a po úspechu Dynamite sa to asi aj dalo tušiť. Musím uznať, že hoci to nie je moja šialka kávy, spievať vedia, tancovať tiež a keď som si pozrela preklady textov, bola som milo prekvapená,že sú celkom dobré. Na rozdiel napríklad od Biebera. No ak nevyhrajú, tak by sa členovia poroty radšej mali pripraviť na emigráciu, povedzme na Mesiac, "BTS Army" im to totiž určite len tak neodpustí.

Momentálne čítam posledný diel Neapolskej ságy od Ferrante, Tylla od Daniela Kehlmanna a v angličtine ďalší diel zo série o detektívovi Chen Cao, od čias Poirota jediný detektív, ktorý ma zaujal - namiesto typických depresívnych cynikov, tento detektív cituje poéziu. Vždy čítam viac než jednu knihu, 'prepínam' medzi nimi podľa momentálnej potreby, keďže každá mi dáva niečo iné. Čítam už len na čítačke, kníh - artefaktov som sa viac-menej zbavila pred niekoľkými rokmi. Že by to ale nejako ovplyvnilo môj vzťah alebo pocit ku knihe, som si doteraz nevšimla. Ak sa mi kniha páči, je to pre príbeh, postavy, emócie, ktoré vo mne vyvolala, spomienky, ktoré sa k nej viažu. Nie s artefaktom. Vlastne, odkedy som sa zbavila artefaktov a oslobodila sa od nutkania knihy vlastniť a hromadiť, čítam menej titulov a pomalšie - pretože si viac vyberám, idem viac do hĺbky, alebo si časť, ktorá sa mi páči, prečítam aj trikrát za sebou. Môj vzťah ku knihe je o to silnejší.

No možno by si sa čudoval. Sexepíl totiž s "maskulinitou oblečenia" nijako nesúvisí. Mužný muž si môže obliecť čo chce, sukňu, šaty, alebo vrece na odpadky. Pokojne aj ružové. Aj tak bude sexi. Jeho mužnosť totiž nevychádza z oblečenia. Mužný chlap je sebavedomý, cíti sa dobre vo svojej koži, vyžaruje z neho vnútorná sila a istota. Nepotrebuje sa obhajovať, ani nemusí nikomu dokazovať, že je chlap. Aj tak to všetci (a najmä ženy) vedia.

Zasa sa známkuje? Super. Tak sa pozrime na tvoje texty, dobre? Pravopisné chyby (napr. písanie veľkých písmen), veľmi zlá a neprehľadná kompozícia, neohrabané vetné konštrukcie ("kvalita" súvetia sa nehodnotí jeho dĺžkou, ani množstvom nahromadených prídavných mien), nevhodná lexika plná primitívnych invektív, absolútna neschopnosť prispôsobiť štýl žánru... Po obsahovej stránke to nie je o nič lepšie - prázdne ale zato kvetnaté a neraz aj archaické frázy, osobné útoky namiesto argumentov, zahmlievanie, odpúravanie pozornosti nepodstatným detailom... o nejakom "jasnom vyjadrení názoru" nemôže byť ani reči, a o "vecnej, slušnej a serióznej" komunikácii už vôbec nie. Tak pozor s tým známkovaním. Aby sa k tvojim textom nezačali vyjadrovať napríklad slovenčinári. Lebo tá baňa bude taká hlboká, že ťa nevyhrabú ani záchranari z Čile.

Mne sa všetko načítalo v pohode. :) Niektorých som poznala, niektorých nie, s niečím súhlasím a s niečím nie - ale aj tak, vďaka za super článok a veľa dobrej hudby. Najmä tej novej, nový objav ma vždy poteší najviac. Napríklad Warahange a Pool Telegraph, tiež som ich dodnes nepoznala. A ak sa ti páči Ty, tak odporúčam napočúvať si trochu aj austrálsku skupinu King Gizzard and the Lizzard Wizzard, párkrát už vystupovali aj spolu a fanúšikovia by veľmi chceli, aby spolu niečo vydali. Chalani "Gizzardi", ako ich ja volám, tiež radi experimentujú so zvukom a každý album je iný žáner - a predsa rozpoznateľne ich. A hoci majú len 30, a kapela existuje len od r. 2010, v piatok im vyjde 16. album (v r. 2017 vydali 5). A v tomto prípade veľká kvantita neznamená nízku kvalitu, ale veľkú kreativitu.

"Ten Harry Styles ako vyzerá - tak i spieva, a ako spieva - tak aj vyzerá." Jedným slovom: výborne. Ale s tým, že mrcha povahu sa nedá zamaskovať žiadnymi šatami, s tým súhlasím. Mrcha povaha prerazí cez všetko. Lebo ako sa hovorí: po ovocí ich poznáte. Plánka zo seba strom so sladkým ovocím neurobí, ani keď zakvitne. Tak aj Mrcha Povaha. Darmo sa oblieka a maskuje hoci aj za lorda z Vily Vilôčky, darmo bude každému hovoriť, aká je vlastne čestná a nezákerná a sama sebe nahovárať, že to len zlé živly to nevidia a nechápu. Aj tak ostane Mrcha Povahou.

Stopy a Čajku som mala kompletné edície. :D No, vôňa knihy... trvalo dva roky, kým som rozpredala/rozdala svoju knižnicu. Bez kníh ktoré si unisli mama so sestrou ich bolo viac než 3800. A to už je stav, kedy ťa knihy vytláčajú z bytu. Tak som si povedala, oťál-poťál. Dnes už čítam výlučne elektronicky a na zážitku to vôbec nič neubralo. :) A už dááávno som prestala deliť literatúru na ľahké a ťažké žánre. Lebo počas štúdia anglickej literatúry som musela prečítať kadečo. Napríklad román o žene, ktorá trpí depresiami, presťahuje sa na ostrov, a tam sa zaľúbi do medveďa. Reálneho. Najprv ho ľúbi len metaforicky, potom platonicky, a nakoniec fyzicky. A vtedy som si povedala, No je mne toto treba? Áno, chápem autorkine metafory a postupy a filozofiu všetko, ale... čo presne mi to dalo? Vzalo mi to tri hodiny života, tam bola odpoveď jasná, ale čo mi to DALO? Okrem pocitu, že aká som múdra, keď som to pochopila? Nič. Odvtedy čítam len to čo chcem a ak ma kniha nebaví, nedočítam ju (to si vyžadovalo tvrdú disciplínu a tréning, ale dnes to už zvládnem). Ak ma kniha dokáže pobaviť a obzvlášť v depresívnom období, je to u mňa hodnotná kniha.

Čo ti ja viem. Ja som na základku začala chodiť ešte za socíku. V triede nás bolo 28. Knihy sme čítali tak štyria - piati. Na strednej škole to bolo ešte horšie. To, že neboli tablety, neznamená, že "nebolo čo robiť" a veru to nedonútilo členov mojej party, aby čítali. Naopak, to že som ja čítala, brali ako špecifický druh môjho čudáctva. A čo viem od starších bratrancov a sesterníc, vždy to bolo rovnaké: čítala výrazná menšina, vždy sa našlo niečo zaujímavejšie, než hrbenie sa na knihou. Načo mrhať čas čítaním o živote iných, radšej ži naplno svoj vlastný, ako ma poučil bratranec, dnes už takmer päťdesiatnik. Jeho otec bol pyšný na fakt, že za celý život prečítal len tri knihy, vrátane Maľovanej abecedy od Smreka. Skôr si myslím, že čo sa týka kvantity, dnes ľudia čítajú viac. Až priveľa. Dnešný človek je zavalený textami. Problém je, že ich skôr pasívne konzumuje, než aktívne číta. Ľudia si neodvykli čítať, odvykli si myslieť (a kvalitná literatúra myslieť núti), pre dnešných vyčerpaných, vystresovaných ľudí je to proste priveľká námaha. Chcú sa zabaviť, nie dumať nad smutným osobom nejakej knižnej siroty, alebo povedzme vymyslených degenerikov posadnutých ušami od čudáckych Japoncov (tak jeden známy zhodnotil Murakamiho)... Tablety sú odpoveďou, nie príčinou.

Súhlasím, ja som mala tiež to šťastie rodiť v zahraničí - mažel nie je Slovák, ale dlhodobo žije na Slovensku, takže má s našim zdravotníctvom skúsenosti. Jedna z prvých vecí, čo mi povedal, keď sme sa rozhodli vziať bola, že v žiadnom prípade nechce, aby sa naše deti narodili tu. V priebehu roka pred tým porodili tri naše známe, všetky s presne takými skúsenosťami, ako sú prezentované v dokumente...

Pána prsteňov viem takmer naspamäť. :D Ešte ako tínedžerka som si dala "záväzok", že vždy, keď sa naučím jazyk dosť dobre na to, aby som v ňom čítala texty, zoženiem si a prečítam preklad Pána prsteňov (ja som od mala vedela, že chcem študovať a robiť s jazykmi.) Čo poznám deti a mladých, Pán prsteňov má väčšiu šancu, že ho aj prečítajú. Možno až po filme, ale predsa. Harry Potter má ten problém, že je príliš... nekonzistentný? Neviem ako inak to povedať. Proste Rowlingová to písala pre svojich vtedajších čitateľov, ktorí rástli spolu s Harrym. Prvú knihu prečítali, keď mali sedem, ku tretej sa dopracovali, keď mali deväť, poslednú, keď mali sedemnásť. Dnešný sedemročný drobec to má ale všetko naraz. Prvé dve knižky sú okej, tretia, s tými duše žerúcimi potvorami, už ani nie. Keď som to čítala s dcérkou, oči mala ako taniere a na ďalší večer mi priniesla Špinulienku, že o tom chlapcovi budeme znovu čítať "až keď tá strašná časť skončí, dobre?" Viac sme sa k nemu nevrátili. Desaťroční zase ohrnú nos nad prvými dvomi knihami, že sú ako pre bábätká, ale Polovičný princ je už skúška trpezlivosti. Je tam priveľa vecí, ktoré ich nezaujímajú, ako politika, ministerstvá, správy... Nudáááááá... Harryho skôr čítajú dvadsiatnici, alebo dokonca tridsiatnici, takí, čo nemajú problém čítať "young adults fiction" a už videli filmy. Pána prsteňov čítajú viac tínedžeri - knihomoli, najmä poetickejšie založení a často v angličtine. (Čo plne schvaľujem, slovenský preklad mi dvihne adrenalín, vždy keď si naň spomeniem - možno neskoršie vydania opravili, ale ja mám žiaľ to prvé, plné otrasných chýb.) Ale všeobecne nesúhlasím s frázou, že dnešné deti nečítajú. Čítajú - len nie to, čo si pod tým pojmom predstavujú rodičia. xD Tento rok som začala opäť doučovať angličtinu, a nie raz sa mi stalo, že štrnásťroční chalani, o ktorých mi rodičia tvrdili, že ich nič okrem tabletu nezaujíma, mi po pár hodinách povedali, že čítajú. Na tablete. Mangy, napr. Pluto, ale napr. aj American Psycho. Ale nie že to poviete mame, zabila by ma! A tak mama naďalej žije v blaženej nevedomosti. Ďalší mi povedal o stránke, kde sa zadarmo dajú stiahnuť knihy po anglicky, nové, nie klasické stariny, a tam si posťahuje, čo sa jemu páči, v škole aj doma si asi myslia, že je dement, furt ho nútia čítať , samé... *píp*-oviny. Koho zaujímajú historky o sedliakoch spred sto rokov (t.j. Tajovský)??? Ale palicu nad nim nelámem, možno aj on raz dorastie do Anny. :D

Anna je moja knižná láska. Ale keď som ju skúšala čítať deťom, úspech to žiaľ nemalo. Osemročná dievčinka sa poctivo usmievala, ale nakoniec z nej vyliezlo priznanie, že Anna je taká "čudnonudná" a viac ako čítanie ju bavilo, že ešte nemusí ísť spať. Jedenásťročná mi otvorene povedala, že to je ako čítať dejepis. :( Zostáva mi len dúfať, že do Anny "dorastú".

Nuž Síce si si odpovedala iba na otázku, či starostlivosť o dieťa vyžaduje manžel, aj to len chabým kopom do slameného panáčika, na tú druhú otázku, čo ak to žiada spoločnosť si sa nezmohla. A pri komentári o úsmeve si sa rozhodla zaťato tváriť, že mu nerozumieš. Ale to nevadí! Aspoň si dokázala, že nekuňkáš. Tak si to ukázala, všetkým tým kuňkajúcim! Mali vedieť a chápať - pupkom sveta a osou, okolo ktorej sa točí vesmír, si TY. Ak TY niečo nepociťuješ ako problém, je zjavné a jasné, že daný problém neexistuje a kto tvrdí niečo iné, je len kvákajúca žaba (pre tých čo by nevedeli, "kuňkať" je české slovo, ktoré označuje kvákanie žiab).

Myšlienka dobrá, ale... klasika? EMIL? Dnes? Už pred 30 rokmi bolo čítať Emila ako za trest. >.> A o dieťati, ktoré si samo, dobrovoľne, ide prečítať básne od Smreka, som ešte nepočula. Čo poznám deti na prvom stupni, ak čítajú, tak sú to príbehy zo súčasnosti, s postavami, ktoré riešia podobné veci ako ony. Napríklad knihy od Walliamsa, alebo séria o Odvážnom bojkovi od Kinneya. Z našich bodujú napríklad knižky o Websterovcoch, ale napríklad Mimi a Líza nie, tie sa páčia viac dospelým (viacero detí mi povedalo že im ich kúpila mama, že sú veľmi pekné, ale je to nuda).

Moja mama už takmer nemohla čítať knihy, boleli ju z toho oči. Čítačka tento problém vyiešila. Čítačka NIE JE tablet, má iný displej a môžeš si nastaviť podsvietenie, kontrast, veľkosť aj typ písma. Odvtedy mama "skonvertovala" na e-knihy všetkých svojich súrodencov. Oční lekári nemali námietky.

A prezradíš aj, do ktorej skupiny s výnimkou patríš? Kto by nevedel - skupiny s výnimkou sú definované tu, v časti Kto sa nemusí testovať? https://www.somzodpovedny.sk/

Vo firme, kde som kedysi pracovala, sa najnovšie rozhodli prejsť na vyšší level. Od budúceho roka už zamestnanci v open space nebudú mať stále miesto. Každý dostane notebook a tašku, kam si môže dať svojich päť slivák a osobnú šálku. Na každom stole bude klávesnica a myš a každý si sadne a pripojí sa tam, kde bude práve miesto. Systémom kto prv príde, ten sedí a kto mešká, postojí. Lebo miest bude o 20% menej ako zamestnancov. Vraj že aj tak je vždy niekto chorý či na dovolenke. Vlastnú kanceláriu, aj to presklenú, budú mať len najvyšší šéfovia. Ako také vzácne zvieratká, čo treba chrániť pred vyhynutím. Ale ostatní - vrátane stredného a nižšieho manažmentu, právnikov, audítorov, účtovníkov, personalistov... budú sedieť ako sa im práve ujde. Vraj to výrazne pomôže spolupráci medzi jednotlivými sekciami. A k hromadnému šialenstvu. Tak som si uvedomila, že korona mi síce urobila riadny škrt cez rozpočet, ale aj tak som rada, že som SZČO. Koronu dáko zvládnem, "desk sharing" by som nedala.