SME

"Proč má člověk mlčet?" "Aby slyšel melodie lidí kolem sebe. To z lidí stoupá... jako aroma. Když budeš mlčet, uslyšíš i svou vlastní melodii" "Mlčet?" "No, mlčet." Samozrejme, treba počítať s tým, že poniektorým "nepočujúcim" to bude na srandu".

Môj otec sa na staré kolená oženil na Filipínach s domorodkou mladšou ako jeho mladšia dcéra a povil s ňou syna. Keď bol následne hospitalizovaný s bércovými vredmi, bola spolu s ním hospitalizovaná aj manželka a dojča, lebo pacientovi tam nikto z personálu ani pohár vody nepodá a všetko okrem medicínskych úkonov je na blízkych osobách. Je tu o tom pár pekných článkov aj na blogu (myslím, že aj postrehy z hospitalizácie v Singapure, ale už staršie).

Ďalšou zásadnou otázkou je, aký je osud pier po tom, čo.... proste vzali roha. Nemocnica žerie perá, tak to je.

U nás neruologická konfirmácia, flow test nemusí byť negatívny napr. u dekompresii a navyše kontrast nivočí obličky (ktoré by sme potenciálne radi transplantovali, napr.) „Nezvratné bezvedomie s úplne vyhasnutými funkciami mozgu“, teda mozgová smrť, bola zadefinovaná v r. 1981 [136]. Pre stanovenie smrti mozgu v SR treba splniť kritériá: (Odborné usmernenie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky o darcovstve, odberoch ľudských orgánov z tiel živých a mŕtvych darcov, o testovaní darcov a o prenose ľudských orgánov na príjemcu č. 28610/2006 – OZSO z 3.1.2007 Čl. VII a VIII) • Hlboké bezvedomie. • Stanovenie cerebrálnej areflexie nad spinálnym segmentom C1 a strata reaktivity na vonkajšie a vnútorne podnety, ktoré sprostredkuje mozog. • Neprítomnosť spontánneho dýchania. • Neprítomnosť dočasných alebo trvalých kontraindikácií pri akútnej intoxikácii, kombinácii miechovej lézie a intoxikácie, primárnej hypotermii, metabolickom a endokrinnom rozvrate. S pojmom „mozgová smrť“ alebo „mŕtvy mozog“ môže byť narábané oveľa vágnejšie, najmä v zmysle akejsi „sociálnej smrti“ u pacienta neprejavujúceho reakcie na okolie resp. vyšetrujúceho, ako akýsi druh prognózy. Problém vedeckej definície pojmu „smrť“ je podobný definícii toho, čo je „vedomie“.

Však o tom tu hovoríme obaja. EEG sa sníma štandardne elektródami na povrchu hlavy - čiže sa jedná o kortikálne EEG. EEG flatline nie je pre diagnózu smrti mozgu relevantné. Pre diagnózu smrti mozgu je treba vymiznutie aktivity v podstatne hlbšie uložených oddieloch mozgu - mozgovom kmeni, to sa ale zisťuje vyšetrením reflexov, kmeň je pre snímanie EEG dosť neprístupný. Klinická smrť vzniká pri zastavení obehu a je potenciálne zvratná. Osobu ešte nie je možné vyhlásiť za mŕtvu. Biologická smrť je moment, keď sa začínajú prejavovať jasné známky smrti - obvyklý spôsob rozpoznania, že je niekto mŕtvy. Je nezvratná. Mozgová smrť - úplné a nezvratné vyhasnutie funkcií mozgu pri zachovanom obehu u pacienta v intenzívnej starostlivosti s podporou životných funkcií (zadefinovaná r. 1981) Ten výskum je paškvil. Ak sa chcete lúskať francúzštinou, toto je celkom pekný komentár: http://www.francetvinfo.fr/sci...

Nie som EEG expert, ale "flatline EEG" je tichý kortex (kôra mozgová). Môžeme snímať elektródkami na pokožke hlavy. k máme pacienta so zavedenou hlbokou mozgovou stimuláciou do thalamu, môžeme snímať EEG aj v tejto oblasti. (to bol onen "beyond flatline" výskum) Potom je ešte napríklad kmeňová úroveň - to je najmä dychové centrum, ktorého jednotlivé časti majú medzi sebou svoj rytmus. Podľa nových výskumov sa následne prenáša cez retikulárnu formáciu a "rozvibrováva" celý mozog. Skúma sa na zvieracom modeli. Ak vyhasnú tieto centrá (apnoický test), môžeme pri vylúčení tlmenia a niektorých ďalších testoch stanoviť smrť mozgu.

Zážitky datovali niekedy v období resuscitácie. Máme samotnú KPR a máme pokračujúcu resuscitáciu, tím neopúšťa pacienta v momente, keď "naskočí" EKG, vtedy sa len začína komplexná starostlivosť o pacienta s veľmi vážnym celotelovým poškodením. Tím stále behá ako fretky. V súčasnosti veľa bežných ľudí pozerá kadejaké filmy a dokumenty, existujú rôzne školenia a predvádzačky atď., pacient mohol byť svedkom resuscitácie niekoho iného... resuscitácia sa deje na mieste, kde pacient stratil vedomie... Existuje presný záznam resuscitácie? Lebo ďalšia vec je, že aj staff vtedy vníma trochu inak, dobre trénovaní ľudia sa rozbehnú po veci, ktoré treba doniesť a nabehnú na presne naučený postup. Každý je na svojom mieste a vníma svoju časť. Musel by sa stať dobrý kiks, aby sa všetci zastavili a premýšľali, čo kto kde robí atď. Ak máme pacienta kontinuálne monitorovaného (JIS) u ktorého dôjde k náhlej závažnej poruche srdcového rytmu, tiež nestratí vedomie hneď, ale chvíľku to trvá. Pacient, ktorého srdce stojí niekoľko minút, nie je obvykle schopný o niečom následne porozprávať - čím starší, tým je časové okno menšie. Môže byť zastavenie srdca s epizódami spontánneho obnovenia obehu (ale tiež kvalitná KPR), ktorá nedostačuje na otvorenie očí či iné zjavné prejavy vedomia, ale pacient môže napríklad počuť, čo sa okolo neho deje. Zastavenie srdca a strácanie vedomia je extrémne stresujúci zážitok a vtedy má človek výraznejšie sklony vnímať a zapamätávať. "Severely impaired" pacienti majú mimo iné napríklad problémy s časovým usporadúvaním udalostí a sú schopní si do svojich útržkov zabudovávať nové informácie, ktorým nakoniec uveria ako pravdivým a budú sa za ne do krvi hádať. Môžu byť sugestabilní. (aj ja mám svoju výskumnú miniskupinu, nie NDE, "len" kómu - a niekoľkoročný follow-up). V čase interview už mohol mať pacient 57 toto "snové" zotavovacie obdobie za sebou. Tiež mohol "naťahať" informácie z okolia, napr. od spolupacientov, blízkych, personálu a pod. Pre niečo sa rozhodol svoje zážitky popísať - tiež musel mať nejaký motív. Fenomén vystúpenia z tela vo sne, "astrálne cestovanie" je zdokumentované práve v rámci lucídneho snívania REM spánok sa tiež radí medzi vedomé stavy. Najlepšie trénovaní lucídne snívajúci sa naučili aj "dívať sa na seba zvrchu" aj napríklad sa "pohybovať po miestnosti, kde ich telo spí" ale bol to sen (to sa dokázalo, keď mali napríklad identifikovať fotografie poschovávané na skriniach a pod.) Ak je možné, že pacient popisuje mimotelový zážitok po anestetiku (pritom má zachovaný obeh a keby sme si dali EEG, tiež bude aktivita), nie je opustenie tela exkluzívnou záležitosťou NDE, ale skôr zmenou vo fungovaní mozgu, nie? Pacienti po zastavení srdca majú obvykle kognitívne deficity. Tá "vycestovaná dušička" ich mala alebo nie? Ak náš pacient nemá kognitívne deficity, naozaj tá resuscitácia musela začať v podstate okamžite a nie po minútach. A navyše si vedec musí dávať obrovský pozor, aby do výskumu nepašoval vlastné predpoklady a predstavy (napríklad religious výskumník). Je to publikácia, ktorá bude mať mnoho citácií, (aj vyvracanie štúdie je citácia) a veľa citácií je veľa bodíkov a vôbec... To, že to vyskúmal tím amerických vedcov ešte nič neznamená. Nie každý americký výskum je seriózny. Toto je pole, kde sa vedia ľudia silno religiózne šantiť. Komunita veriacich silno očakáva práve výsledky takéhoto typu.

Bolo pacientom počas zastavenia srdca snímané EEG alebo aspoň odvodený parameter (BiS, Entropia,...)? Takže: idea, že okamžite po zastavení srdca vypadne vedomie u nesedovaného pacienta je mylná. Trvá krátky čas od náhleho zastavenia obehu do mdloby. Hádaj, prečo sa nepoužíva gilotína? Mimo iné odťatá hlava je ešte nejakú chvíľu pri vedomí. Vedomie nie je "on-off" ale niečo, čo sa postupne vynára a stáva komplexnejším, alebo naopak bledne a stráca na komplexite až o ňom nie je možné podať správu a nezachová sa spomienka. Takže základná premisa článku, od ktorej odvodzuješ záverečné poučenie, že pri zastavení srdca dochádza k okamžitému a úplnému zastaveniu činnosti mozgu a strate vedomia, je naprosto mylná. Ale ešte si môžeme pokecať o zvyšku: Takéhoto pacienta, ktorému zastavilo srdce, začneme resuscitovať. Je skvelé, že sme si to hneď všimli a rýchlo začali. Resuscitácia obehu (KPR, to, čo tak pučia na prvej pomoci) slúži na to, aby sa do mozgu dostal kyslík a živiny, čiže počas kvalitnej resuscitácie dochádza k aspoň čiastočnému obnoveniu prekrvenia (a funkcie) mozgu. Kvalitná resuscitácia je základom vysokej kvality následného prežívania pacienta. Nie vždy sú počas samotnej kardiopulmonálnej resuscitácie (KPR) podávané aj utlmujúce lieky, respektíve sú podávané až následne, keď sa pacient začína reagovať (a má obnovený obeh). Mimotelový zážitok môžeme navodiť napríklad aj podaním niektorých liekov používaných v urgentnej medicíne. Mimotelový zážitok môže byť tiež následkom extrémneho stresu. Náš mozog má vo svojom vnútri uloženú kompletnú predstavu o našom tele - je nám prirodzená a sme s ňou zžití a nepochybujeme o nej. Nemusí byť priamo našim obrazom ako nás vidia ostatní, najmä ak sa často neobzeráme v zrkadle. Zaujímavý je v tomto seriózne preskúmaný fenomén lucídneho snívania. Práve pri obmedzenom fungovaní mozgu nabieha skôr sluch (vyskúšajte si to doma pri telke, keď unavený vnímate len zvuk TV v pozadí). Resuscitačný tím a tím intenzívnej starostlivosti býva obvykle ten istý, nie sú to ľudia, ktorí by jednorazovo nabehli a pacient už by na nich nikdy nemal žiadnu inú spomienku. Nepoznáme presne všetky mechanizmy, ktoré sa udievajú v mozgu pri zníženom prísune kyslíka a živín, známy je efekt svetelného tunela pri extrémnom preťažení (výcvik pilotov stíhačiek). Stresovaná nedokrvená sietnica začne náhodne páliť signály, čo vnímame ako biele svetlo a súčasne postupne dochádza k výpadku funckie na periférii (efekt tunelu). Naše zážitky sú tiež ovplyvnené našimi očakávaniami, navyše religiózny pacient bude pravdepodobne sám chcieť podať nejakú správu o "nebi" ako o ňom slýchaval, túžiť dať tomu, čo sa mu stalo, zmysel a podporiť svoj svetonázor, vedome či nevedome. Súhlasím tiež s apolitom, čo sa týka metód a spôsobu dokazovania.

No vidíte. Jedna Filipínka mladšia ako moja mladšia sestra otehotnela s mojím otcom (odsťahoval sa tam), následne si ho vzala v katolíckom kostole a porodila mu syna. Nedožil sa ani jeho prvých narodenín. Okolnosti otcovho úmrtia pre mňa ostávajú nevyjasnené. Pochovala ho tam na konci februára, v polke mája už mala novú Big love a zase muž v preddôchodkovom veku zo západnej krajiny.

Problém je v pár základných premisách: vedomie sa javí viac ako kontinuum, než ako "on" a "off" systém. Vedomie u druhých len odhadujeme na základe toho, že sami seba považujeme za vedomých. Vedomie je čisto subjektívny zážitok neprístupný skúmaniu metódami prírodných viet (vieme, čo sa deje v mozgu, keď na sietnicu dopadnú fotóny s vlnovou dĺžkou 650nm, ale nevieme objasniť "pocit červenosti") Vedomie podľa skúsenosti pripisujeme druhým ľuďom, čím viac má niečo ľudskú tvár, tým viac sme tomu ochotní pripísať vedomie. To, ktoré biologické alebo arteficiálne systémy sú alebo nie sú vedomé a prečo, nevieme objasniť (Koch). Isté sebauvedomenie musí byť vlastné aj baktérii - aby dokázala odlíšiť seba a okolie a na základe toho prispôsobiť svoje správanie. Teória integrácie informácií (Edelman a Tononi, 2000) hovorí o tom, že čím je systém schopný integrovať viacej informácií, tým viac vedomý je. (v článku spomínané blednutie vedomia. Oskúšajte si pár sní sa poriadne nevyspať a potom robiť prácu vyžadujúcu koordináciu informácií z mnohých zdrojov). Strata vedomia ale je postupný proces, v ktorom poklesne pod úroveň, akú sme schopní detekovať. Spätný proces je veľmi podobný. Ak dám pacientovi oblbovák a on sa so mnou rozpráva a po dvoch hodinách si na nič nespomína, je to bezvedomie? Ak by som mu dala paralyzujúci liek, po ktorom by sa navyše nepohol, bol by počas tohoto času bezvedomý? JEDNÁ SA O MYŠLIENKOVÝ EXPERIMENT, SKUTOČNÁ ANESTÉZIA JE PODSTATNE KOMPLEXNEJŠÍ PROCES! Mozogy sa líšia a tzv. silné disociácie (napr. pacient, ktorý po mŕtvici prestane chápať gramatiku bez poškodenia iných funkcií) sú skôr prejavom individuálnych variácií vo funkciách mozgu než obrazom jeho skutočných funkcií. Zase raz americkí vedci niečo vymysleli a naši žurnalisti pretlmočili.

Príklad som uvádzala alkohol. Tam ide o zvýšenie počtu receptorov a výsledkom abstinencie je v závažných prípadoch delirium trémens, ktoré ide pod obrazom excitácie môže byť až smrteľné. Asi som to dosť nezdôraznila. Je to oná zátvorka ku koncu textu.

Zjednodušenie: Bunka nie je len synapsa (tí, čo pozerali Bol raz jeden život si spomenú na oných "šmolkov" čo behali s papierikmi - správami). V rámci bunky totiž funguje množstvo energeticky náročných procesov, ktoré sú neustálou stimuláciou zo synapsy nakoniec vyčerpané (excitotoxicita). Bunka hynie. Naše prežívanie je tvorené signálmi nielen buniek, ktoré v tú chvíľu vysielajú, ale aj tými, ktoré sú tiché (je to ako s orchestrom - melódiu vytvárajú tie nástroje, čo hrajú, aj tie, čo sú v tej chvíli tiché). Ak nejaké chýbajú, vnem sa scvrkne, ak prestanú medzi sebou správne komunikovať, dochádza k halucináciám a delíriu (rozladený orchester). Pri návyku si bunka napríklad zvýši počet receptorov, aby vydržala nedostatok signálnej molekuly (tlmiaci účinok alkoholu). Keď zrazu tento tlmič v organizme chýba, bukńka s premnoženými receptormi začne páliť signály.

Myslím, že to má čosi so systémom zrkadlových neurónov a schopnosťou mozgu ragistovať a spracovávať informácie o sebe samom. Ak sa človek prinúti k úsmevu, zrkadlové bunky ho zaregistrujú a začnú tomu prispôsobovať ostatné pochody (výrazná mimika je všeobecne nápomocná v komunikácii so sebou samým aj s ostatnými ;) )

Pravá sranda začína v momente, keď sa nejaký žurnalista pokúsi z dokumentácie urobiť "výklad pre verejnosť", bez toho, aby človeka s poruchou vedomia či preberajúceho sa z tejto poruchy niekedy osobne videl a zažil. Jedna vec je, ak si na tom tridsať sekúnd zgustne senzáciechtivá verejnosť. Furosemid-nefurosemid, na niečo takéhoto možno narazí napríklad matka chlapca, ktorý sa po autonehode neprebral a ona sa teraz chytá každej slamky a vôbec... Potom je všade (aj medzi zdravotníkmi, ktorí s podobnými pacientmi rutinne nepracujú) kopa poloprávd a dezinformácií a to môže byť problematické pre iných s podobným osudom ako Schumacher. S týmito ľuďmi pacujem, za nesúrodosť zneti informácií, aká okolo nich panuje, by sa nehanbil ani priemerný schizofrenik.

Naposledy mi skontrolovali občianku pri predaji alkoholu minulé leto, keď som chcela kúpiť tú miniatúrnu suvenírovú fľaštičku driekovice ako suvenír - 27 a pol ročnej ;) Alkohol nekupujem často, ale stále sa obvykle musím preukázať.

Skauting je výberová organizácia a kto nechce zostávať, nemusí. Skauting je taký, akým si ho urobia ľudia. To umožňuje aj veľkú pestrosť v rámci hnutia. Ak poznáš nejaký oddiel, ešte vôbec neudáva obraz o tom, akými všetkými spôsobmi sa dá skautsky žiť. S tou disciplínou sme to u nás nikdy nejak žeravé nemali. (Už patrím do kategórie "oldskaut" :) čiže občas vypomôžem s deckami a tak. Na vedenie nástupov moc nie som, ale čosi do seba to má). Najmä v roverskom veku (15-25) je to o skvelej partii ľudí (s ktorými sa stretávame dodnes a pomôžu keď treba a vôbec). A skauti - to je nielen títo bezprostrední kamaráti (aj s tou doslova záchranou života mám osobnú skúsenosť), ale ľudia všade možne na rôznych miestach, napríklad na pracovnom pohovore, kongrese, partneri v jednaní a kamaráti kamarátov kamarátov a vôbec. Máme kamarátov medzi trampmi, vodákmi a ostatnými filozoficky podobnými skupinami. Obyčajne tvoríme akúsi rozšírenú rodinu. Vieme veľmi dobre odlíšiť, kto tým naozaj žije od tých, čo sa mihli a majú akurát veľké ústa.

Niektoré oddiely a zbory sú vyslovene kresťanské, dokonca vedené kňazmi (hlavne v regiónoch s vysokým podielom praktizujúcich kresťanov). Druhá vec je, že tí, čo nemajú konkrétne vyznanie, sa zriedkakedy miešajú do tvorby programu pre duchovný rozvoj. (ale jeho plnenie tiež nie je nijak povinné). Nie je povinné pri skladaní sľubu spomínať akéhokoľvek boha (máme aj novopohanov a pod.). Nás zbor je prevažne sekulárny, respektíve to nikto nejak nerieši a vyznávanie boha a tak necháva na rozhodnutie jednotlivcov. Za nevhodné správanie sa u nás považuje fajčenie a opitosť na verejnosti. Takže skúsenosti môžu byť rôzne. Nástupy sú fajn, precíznosť prevedenia podľa vedúceho nástupu. Typickým znakom skautingu v českých krajinách a na slovensku je silné prepojenie s woodcrafterskou/trampskou tradíciou a väčším príklonom k lesnej múdrosti než vojenčine. Špecifické sú napríklad aj podsadové stany a slávnostné ohne, napríklad. Vzhľadom na dlhé roky zákazu skautingu, prežíval ako prúd v rôznych turistických krúžkoch a medzi trampmi a vôbec a tým sa tieto hnutia u nás silne podobajú. Skauting je taký, akým si ho ľudia spravia. Kamarátky mi je ľúto, takéto prístupy podľa mňa skautingu nerobia dobré meno.

Skauting (ako zistíš, keď tam vyrastieš) je veľká rodina, ktorá dokáže doslova zachrániť život. (To je lepšie nezisťovať, ale keď na to príde...) Jaj a ešte skauti a priatelia skautingu sa občas vynoria a pomôžu na naprosto nečakaných miestach. Napríklad je vždy kde prespať a mať teplý pocit bytia medzi svojimi a vôbec.