Vážený pán Balogh, Vaše asociácie sú iba Vašimi momentálnymi osobnými asociáciami. To je Vaša vec. Ale v jednej sa určite mýlite - a to absolútne - a to je Vami citovaná veta: „V tom se Tamina vůbec nemýlí: v deskách policejních archívů je naša jediná nesmrtelnost.“ . Jej zmysel Vám zrejme ostane nejasný.
...i to zámerné falošné navodzovanie tézy, v súvislosti so zásadným nestýkaním sa M.Kunderu s ľuďmi z ČSSR, a odmietanie českých prekladov, to má svoj špecifický logický dôvod, o ktorom môže/a nemusí hovoriť iba on. Dôvod, ktorý však pre Vás a Vaše Sme - apologetov Ľubka Feldeka - ostáva nepoznaný - a interpretujete ho schválne zavádzajúco. (Aj keď, ak by ste mali seriózny záujem sa čosi dozvedieť, existuje o tom zopár jeho vyjadrení.)
Buďte si istý, že Váš večný "bard" bude súhlasiť s akýmkoľvek prekladom. Kedykoľvek. A komkoľvek.
Kunderove knihy basni aj divadelne hry z mladosti oficialne vysli v 50. a 60. rokoch, no on sam ich zacal povazovat za nezrele diela a podla vzoru skladatelov im nedal opusove cisla, teda akoby ich vyradil zo svojho suborneho diela. Cast tvorby zo 70. rokov, kde patri aj Kniha smichu a zapomneni ale fakticky pre ceskych a slovenskych citatelov vyradil tiez. O svojich problemoch s prekladanim napisal toho Milan Kundera vela, lenze tieto veci su v cestine, vysli v Skvoreckeho exilovom vydavatelstve 68 publishers. A jedna kapitola z Knihy smichu a zapomneni, kde sme nasli aj citat o nesmrtelnosti policajnych archivov, vysla dokonca v Cechach, v zbierke ukazok z diel Kunderu, Skvoreckeho a Lustiga pod nazvom Velka trojka (1991). Jeho argument, ze nove knihy pise vo francuzstine a zalezi mu na nich najviac, je pochopitelny. Ale ked uz raz nieco napisal v cestine a na rozdiel od tych autorskych pokleskov "lyrickeho veku" to dlho povazoval za svoje dielo, nemoze byt predsa taky velky problem urobit druhe vydania. Koniec koncov Nesnesitelna lehkost byti aj Valcik na rozloucenou uz v Atlantise vysli, tak preco nie aj Kniha smichu a zapomneni ci roman Zivot je jinde? Paradoxne sa pritom on sam nedavno vratil k divadelnej hre Ptakovina, o ktorej v doslove k romanu Zert vo vydani z roku 1991 pise "Co se nepovedlo: hra Ptakovina."
K pochopeniu charakteru Malého Šimečku - neopomenuteľného veľavýznamného slovenského spisovateľa, a jeho servilnej kompatibility s bardom Normalizácie Ľubkom Feldekom - autorom poémy na súdruha Brežneva, strojcu
okupácie Československa'68, a zároveň, k pochopeniu príčin dnešnej situácie na Slovensku, kde niet morálky, a je už možné úplne všetko, treba sa vrátiť k prelomovým počiatkom (uvádzam jeden artefakt):
Názov článku: ČO SA DALO, TO SOM ZABUDOL. (Ľubomír Feldek, po roku 1989)
A nasleduje text, vyznanie Martina M.Šimečku, šéfredaktora Sme: "Do Ľuba som sa zaľúbil, keď v novembri 1989 najprv na námestí demonštratívne odhodil červenú knižku a o niekoľko dní neskôr, keď som sa ho vážne pýtal, prečo to urobil, s vážnou tvárou mi odpovedal: Lebo idem len do vyhraných zápasov. Takýto absolútny humor nemá na Slovensku nikto..."
ľubo feldek nebol len okiadzač brežneva, ale aj eštebácky donášač: sám sa priznal, že ako mladý básnik donášal na tatarku (ako primát to píšem malou abecedou)
Milý oran-gutan, som rád, že si - aj keď nechtiac, nevedome - dal odpoveď aj na to, prečo si v tejto téme (Kundera) tu v Kocúrkove tak "libujú" miestni "geroji a charaktery" (čo idú "len do vyhraných zápasov"), čo občas sú schopní čohokoľvek, aj prebásniť Hviezdoslava... . Ak existuje rozdiel medzi ľuďmi, rozdiel medzi kultúrami, aj keď väčšine nepostrehnuteľný, tak je určite rozdiel medzi "bardom" na objednávku a európskym spisovateľom.
psi...