V čase gréckych olympiád mohli sedieť v hľadisku len muži a slobodné ženy. Ľudské osudy vtedy riadili vyšší či nižší bohovia, preto sa toto obmedzenie chápalo veľmi vážne. Nad vydatou ženou, zamiešanou medzi priaznivcami športu, sa bez okolkov vynášal ortieľ najvyššieho trestu. Existovala len jediná výnimka: jazdecké preteky. Tu sa víťazstvo nepripisovalo jazdcovi a vozatajovi, ale majiteľovi koňa a záprahu. Vďaka tomuto pravidlu mohli v tejto disciplíne ženy dokonca aj súťažiť. Prvú ženskú víťazku spoznala Olympia v roku 396 pred naším letopočtom. Stala sa ňou dcéra spartského kráľa Kyniska na 96. olympiáde.Zakladateľ novovekých olympiád barón Pierre de Coubertin, moderný francúzsky pedagóg a filozof, bol tiež proti tomu, aby na hrách súťažili aj ženy. Bol zrejme príliš zaťažený symbolikou antických olympiád - na konci 19. storočia bolo preňho nepredstaviteľné, že by ženy v úboroch či sukniach mali skákať, behať, plávať, hrať tenis alebo naťahovať tetivu luku ako muži. Ale už na II. olympiáde v Paríži v roku 1900 sa v golfe a tenise objavilo prvých 11 žien. Ich počet postupne narastal. V Štokholme 1912 ich bolo 57, v Paríži 1924 sa účasť žien prvý raz prehupla cez stovku a o ďalšie polstoročie, v Mníchove 1972, vypochodovalo na štadión 1070 žien zo 122 krajín.
Aj v dvadsiatom storočí sa však ešte stále písali kapitoly diskriminácie žien. Napríklad, v Anglicku sa mohli ženy objaviť v hľadisku pri boxerských dueloch iba od roku 1914 (dnes tvoria v niektorých krajinách väčšinu boxerského publika).
Boli roky, keď sa za maximum možností žien v atletike považovala osemstovka. Angličan Noel Baker, nositeľ Nobelovej ceny a kedysi výborný atlét, zhodnotil premiéru behu žien na 800 metrov na OH v Amsterdame 1928: „Neboli to pekné preteky. Niekoľko bežkýň sa zrútilo na trati ešte počas behu, iné vyčerpané odpadli v cieli. A funkcionári nás, Angličanov, obviňovali, že sme bojovali o to, aby sa ženy objavili v programe hier!“ Preteky sa vtedy naozaj neskončili dobre. Päť z deviatich finalistiek odniesli na nosidlách, zvyšné štyri pôsobili tak neesteticky, že po negatívnych reakciách publika vyškrtli túto disciplínu z programu OH na dlhé tri desaťročia. Vtedy najdlhšia ženská atletická trať sa znovu objavila až na Hrách 1960 v Ríme.
Ale vývoj ide ďalej. V Sydney 2000 sa do programu súťaží zaradil aj ženský triatlon a vzpieranie.
