Snaha Jána Pavla II. presadzovať solidaritu a nekonzumný spôsob života v Európe zvyšovaním vplyvu cirkvi na politiku by nebola správna ani vtedy, ak by bolo definitívne jasné, či v skutočnosti nie sú apely na morálku prostriedkom, a cieľom politický vplyv.
Ak uznáme, že Ježiš Kristus ľudí miloval, chápal a prišiel na Zem preto, aby im slúžil a obetoval sa pre nich, musíme konštatovať, že snaha presadzovať sa príkazmi pomocou inštitúcií štátu, alebo dokonca silou by mu bola úplne cudzia. Cudzia však v minulosti často nebola katolíckej cirkvi, ktorá sa napriek tomu hrdí tým, že je jedinou pravou reprezentantkou Krista na Zemi.
Dnešná katolícka cirkev však existuje (aspoň v Európe) stále viac len sama pre seba. Tomuto procesu zodpovedá aj jej klesajúci význam v štátoch Európskej únie - nie prehnitosť spoločnosti, ale skostnatenosť samotnej cirkvi spôsobuje, že sa od nej odkláňa čoraz viac Európanov.
Tento stav sa dá zvrátiť len radikálnym obratom späť k ľuďom, lenže práve Ján Pavol II. obetoval obdobie svojho pontifikátu zúfalej (z iného pohľadu možno hrdinskej) snahe nepripustiť žiadne väčšie zmeny. „Drahá mládež, veľká časť spoločnosti neprijíma Kristovo učenie a teda uberá sa inými smermi: hedonizmus, rozvod, potrat, kontrola pôrodnosti a antikoncepcia. Takéto chápania života sú v jasnom protiklade s Božím zákonom a učením Cirkvi.“ (Ján Pavol II., Najdrahšej mládeži, s. 185, Motýľ 1996).
Lenže spoločnosť je niekde úplne inde ako pápežovo uvažovanie. Zákaz rozvodov a antikoncepcie by neviedol k pokojnému životu v stabilných mnohodetných rodinách, ale k erupcii násilia, bolesti a mnohým zbytočným úmrtiam. Od šírenia AIDS a pohlavných chorôb, cez vraždy nenávidených partnerov a nechcených detí až po psychické traumy spôsobené neschopnosťou zosúladiť nároky cirkvi s realitou moderného života. Ak v minulosti mohol zákaz rozvodov a predmanželského sexu pôsobiť pozitívne v smere zabezpečenia zázemia pre každé narodené dieťa, dnes zbytočne prináša ďalšiu nemalú psychickú záťaž ľuďom, ktorí ho dodržiavajú.
To neznamená, že nie je možné žiť s človekom, ktorého nemáte radi a v posteli si s ním nerozumiete, dokonca je možné mať s ním desať detí a brať to ako božiu skúšku. Ale v čase antikoncepcie nie je takáto obeta nutná - každý si môže najprv nájsť partnera, ktorý mu vyhovuje a až potom s ním mať deti. Napokon ani z nemanželských detí už dnes nie sú siroty, žobrajúce na námestiach a rozvod, hoci je vždy traumatizujúci, je niekedy lepším riešením než násilné spolužitie. Problém postmodernej doby je inde - čím viac toho poznáme, tým jasnejšie je, že nič nevieme s istotou.
Toto poznanie je samo osebe nesmierne psychicky náročné. Ak je navyše doplnené narastajúcim prílevom informácií a zvyšovaním nárokov na každého, možno konštatovať, že život je dosť ťažký aj bez zákazu antikoncepcie, rozvodov či interrupcií. Živnou pôdou pre konzervatívne názory je práve strach z relativizmu modernej doby, z neznáma, strach z budúcnosti. Utiekanie sa do známej (a teda lepšej) minulosti pôsobí upokojujúco, nič však nerieši. Malá časť občanov môže v úzkom kruhu imitovať, že sa stredovek neskončil, mainstream však musí hľadať nové cesty, ako sa vyrovnať s realitou.
Ak bude cirkev trvať na nárokoch Karola Wojtylu, stane sa diaspórou vo svete, ktorému bude čoraz menej rozumieť - a ktorý sa o ňu bude čoraz menej zaujímať.
Ján Pavol II. vedie márny boj s cieľom nezmeniť cirkev, ale zmeniť svet tak, aby jej zodpovedal. V Európe sa ešte stále môže oprieť o národy, ktoré sa v minulých storočiach profilovali v boji proti nekatolíckym susedom - Poliakov a Írov. Politická vôľa zdvihnúť pápežovu zástavu boja proti modernému svetu by sa však možno našla ešte v jednej krajine. V štáte, ktorý bol ešte v prvej polovici minulého storočia zaostalou agrárnou, silne katolícky orientovanou krajinou. V krajine, v ktorej štátom mohutne dotovaná katolícka cirkev ustrnula v polohe Wojtylovi tak blízkej. V krajine, kde už rok prebieha nebývalá renesancia vplyvu cirkvi na politiku a spoločenský život a nesúhlas s ňou označuje miestny arcibiskup za sprisahanie.
Lenže pápežov príchod v kontexte takmer rok trvajúcej, mimoriadne málo diplomatickej náboženskej ofenzívy KDH môže pôsobiť presne opačne, než by si želal. Spoločnosť rozdelená a návšteva Karola Wojtylu spory len prehĺbi.
