vraví. Jedného dňa si ho šéf predvolal na pohovor. „Začal mi citovať moje vlastné vety, ktoré som o ňom povedal v debate s kolegami,“ popisuje šokujúce stretnutie. Jeho zamestnávateľ dlhší čas čítal jeho e-maily aj správy posielané cez diskusný program ICQ – výsledkom bola okamžitá výpoveď „pre stratu dôvery“. Richard sa nakoniec s firmou rozišiel „po dobrom“ (s vysokým odstupným), a preto žiada nezverejniť meno firmy ani jeho pravé krstné meno.
Jeho prípad však zďaleka nie je ojedinelý – denník SME získal výpovede viacerých zamestnancov známych slovenských firiem, ktorých pracovnou náplňou je sledovať, čo píšu do e-mailov ich kolegovia a aké webové stránky si prezerajú. Hoci podľa právnikov musia byť zamestnanci o sledovaní vopred informovaní, mnohé slovenské firmy to pracovníkom taja a v prípade prezradenia identity našich informátorov by im hrozila okamžitá výpoveď a vysoké finančné postihy.
Firmy sa bránia
„Firmy väčšinou začnú monitorovať človeka, ktorý je nejakou aktivitou podozrivý – píše veľa e-mailov, veľa surfuje po internete, prípadne je podozrivý z úniku informácií alebo práve nastúpil do firmy,“ vysvetľuje nám Matúš, sieťový administrátor v jednej z najznámejších slovenských finančných inštitúcií. Sledovanie je totiž veľmi náročné na kapacity zamestnávateľa a mnohé veľké slovenské podniky tak zamestnávajú ľudí, ktorí sa nevenujú ničomu inému, ako kontrole aktivít zamestnancov.
Prvotným dôvodom je ochrana obchodného tajomstva – firmy monitorujú, či niektorý z ich zamestnancov nekomunikuje s konkurenciou a nevynáša interné informácie. „E-mail, ktorý zalarmuje vášho zamestnávateľa, pritom môže z vášho pohľadu vyzerať aj celkom nevinne – kamarát z inej firmy sa napríklad môže opýtať, či neviete, ako má vyzerať vzor určitej zmluvy, a vy mu ju z dobrej vôle pošlete,“ upozorňuje Richard.
Dôkladne sledovaní sú najmä zamestnanci inštitúcií, ktoré pracujú s citlivými údajmi. Takmer so stopercentnou pravdepodobnosťou má niekto prístup k vašej osobnej korešpondencii, ak pracujete v banke, poisťovni či firme obchodujúcej s cennými papiermi. Sledovanie zamestnancov je takisto veľmi časté v spoločnostiach zaoberajúcich sa informačnými technológiami, napríklad u internetových providerov. Pravidlom je aj vo väčšine slovenských pobočiek veľkých zahraničných firiem, najmä amerických. Medzi administrátormi je rozšírený názor, že sa intenzívne sledujú aj štátni zamestnanci, túto informáciu sa nám ale nepodarilo potvrdiť.
Čo o vás vedia
Vaši nadriadení alebo technici vo firme sa najjednoduchšie dostanú k vašej firemnej elektronickej pošte – všetky prichádzajúce aj odchádzajúce správy prechádzajú cez jediný server, ktorý sa dá za pár sekúnd nastaviť tak, aby ľubovoľný čas uchovával ich kópie. Manažér si zväčša musí potrebné údaje vyžiadať od technikov, aj slovenské firmy však už nasadzujú systémy, ktoré umožňujú vedúcim pracovníkom priamy prístup k e-mailom podriadených.
Vo väčšine prípadov sa sleduje aj to, aké webové stránky navštevujete. Požiadavky na ne totiž zväčša takisto prechádzajú cez jediný počítač (takzvaný proxy server), ktorý môže nielen blokovať prístup k niektorým stránkam (napríklad pornografickým), ale aj zaznamenávať všetky pokusy o ich načítanie aj otvorenie ostatných stránok jednotlivými zamestnancami. (Jedna veľká slovenská banka je napríklad známa tým, že každý mesiac zostavuje zoznam desiatich zamestnancov, ktorí si prezreli najviac webových stránok, a tí musia svoje aktivity vysvetliť.)
Sledovať sa však dá v závislosti od nasadeného systému oveľa viac – čo vyhľadávate vo firemnej databáze a čo cez Google a aj to, aké e-maily píšete cez bezplatné kontá mimo firmy. Niektoré systémy upozorňujú na „podozrivé“ e-maily na základe výskytu určitých kľúčových slov, za podozrivé sa automaticky považuje aj to, ak niektorý zamestnanec začne svoju korešpondenciu šifrovať.
„Jedna z najväčších politických strán napríklad zaznamenáva nielen adresy webových stránok, ktoré si prezerajú jej zamestnanci, ale systém ich aj fotografuje a administrátori si každý večer môžu pozerať obrázky webov, ktoré v ten deň ľudia navštívili,“ povedal nám Ján, ktorý v minulosti pracoval ako administrátor pre viacero známych slovenských firiem – väčšina z nich zamestnancov sledovala. V jednej zo spoločností dodávajúcich informačné technológie bol napríklad svedkom, ako zamestnanec dostal výpoveď, keď poslal niekomu e-mailom finančné analýzy podniku. Jednej sekretárke zasa strhli polovicu platu za to, že si prezerala webové stránky nesúvisiace s jej pracovnou činnosťou. „Po tomto prípade to vo firme prasklo a všetci sa dozvedeli, že sú sledovaní – o týždeň na to preto museli podpísať, že s tým súhlasia,“ spomína Ján.
Čo hovorí zákon
Z právneho hľadiska je kľúčové práve to, či firma zamestnancom oznámi, že ich aktivity bude sledovať. „Listové tajomstvo, ktoré garantuje priamo ústava, sa jednoznačne vzťahuje aj na e-mail,“ hovorí vedúca katedry Právnej informatiky a počítačového práva Univerzity Komenského docentka Daniela Gregušová. „Zamestnávateľ má však na druhej strane právo chrániť sa pred únikom citlivých údajov a určiť, na čo môžu zamestnanci využívať elektronickú poštu alebo internetové pripojenie, ktoré im dáva k dispozícii.“ Ide teda o stret dvoch práv a v prípadnom konflikte medzi zamestnancom a firmou by musel rozhodnúť súd.
Podľa právničky však zamestnávateľ môže legálne čítať všetku elektronickú poštu, ak definuje pravidlá na jej používanie vo svojich interných predpisoch a zamestnanci podpíšu, že sú s monitorovaním oboznámení. „Ak to však zamestnávateľ robí bez vedomia zamestnanca, je to jednoznačne nelegálne,“ povedala D. Gregušová.
Z tohto hľadiska sú preto na tom relatívne najlepšie zamestnanci veľkých zahraničných firiem, ktoré majú používanie elektronickej pošty vždy upravené internými predpismi – presne totiž vedia, aké sú pravidlá hry a že môžu byť sledovaní. V interných predpisoch sa zväčša zamestnanci zaväzujú, že počítač budú používať iba na služobné účely, nebudú naň inštalovať nový softvér alebo napríklad sťahovať z internetu hudbu. „Týmto dávate zamestnávateľovi právo vyhodiť vás aj za jednu MP3-ku,“ konštatuje Matúš. „On to však neurobí, jedine ak by ste urobili vážny priestupok proti firemnej politike – alebo keby náhodou potreboval niekoho prepustiť pre nadbytok pracovníkov, lebo aj takýto prípad sa u nás kedysi stal,“ hovorí správca siete vo finančnej inštitúcii.
S administrátorom buďte zadobre
Vo väčšine slovenských firiem však zamestnanci stále nie sú informovaní o tom, že zamestnávateľ zaznamenáva ich korešpondenciu či ich pohyb na webe. Naši informátori sa zhodli, že jediným spôsobom na odhalenie nelegálneho odpočúvania zo strany zamestnávateľa je dobrý vzťah so správcami počítačovej siete. Tí totiž často vedia viac, ako vrcholový manažment, a ako jediní poznajú aj spôsob, ako sa sledovaniu vyhnúť.
V čase, keď Ján pracoval v známej internetovej firme, ktorá mala škandinávskych vlastníkov, za ním prišli zahraniční manažéri a požiadali ho o výpis e-mailov slovenského top-manažmentu firmy. „Pochopiteľne, manažérov sledovali bez ich vedomia – až kým nenaštvali mňa a nepovedal som im to. Horšie však bolo, že keď som odišiel na dovolenku, niekto nám ‘hackol‘ sieť a ukradol päť gigabajtov záznamov súkromnej korešpondencie všetkých zamestnancov,“ hovorí Ján.
Podľa Richarda, ktorý sám doplatil na neopatrnosť pri komunikácii vo firme, by si zamestnanci mali všímať varovné signály technikov, ktorí často so sledovaním nesúhlasia. „Ak technik z vašej firmy nenápadne utrúsi, že trávite prezeraním istých webových stránok príliš veľa času, alebo že by ste možno niektoré stránky navštevovať nemali, berte to ako dôrazné varovanie, že vaše konanie niekto sleduje,“ radí.
Nezneužívajú však niekedy aj sami technici možnosť sledovať ktoréhokoľvek svojho kolegu? „Samozrejme, pre administrátora je to super zábava čítať poštu – kto mu dokáže, že práve neopravoval e-mailový server?“ hovorí Matúš. „Veľmi veľa vecí je ponechaných na svedomí administrátora. Keby ste mali vy prístup k e-mailom svojho šéfa a nikto by sa nikdy nemohol dozvedieť, že ste ich čítali, prezreli by ste si ich?“
Kto dôveruje Veľkému bratovi?
Oslovení odborníci sa v základnej rade pre zamestnancov zhodujú: súkromné e-maily na pracovisko nepatria a intímne správy nepatria do e-mailu vôbec. S tým súhlasí aj právnička Daniela Gregušová: „Ak si e-mail nezašifrujete, chápe sa ako otvorená listová zásielka – ako pohľadnica alebo korešpondenčný lístok.“ Richard prirovnáva posielanie nešifrovaných e-mailov k milovaniu sa v panelákovom byte s roztiahnutými záclonami. „Normálneho človeka musí vždy napadnúť, že niekde oproti môže sedieť úchylák s kamerou, ktorý potom video vystaví niekde na internete,“ hovorí.
Na druhej strane by si však aj zamestnávatelia mali dobre premyslieť, či chcú hnať sledovanie zamestnancov do extrému a využiť všetky práva, ktoré teoreticky majú. „Ak by som mal vlastnú firmu, zamestnancov by som nesledoval – nebudem predsa prijímať zamestnancov, ku ktorým nemám dôveru,“ hovorí Ján.
Škoda, ktorú zamestnanec spôsobí čítaním novín cez internet či vybavovaním súkromnej pošty, je totiž prakticky zanedbateľná. Napokon, v dobre vedenej firme sa ľudia hodnotia podľa výsledkov, nie podľa času, ktorý strávia za počítačom.
Na druhej strane, ak si šéf prečíta e-mail od manželky svojho zamestnanca o jeho osobných problémoch, alebo ak si všimne, že akosi často surfuje po webových stránkach venovaných rakovine, ide o drastický a neetický zásah do jeho súkromia. Český Úrad pre ochranu osobných údajov napríklad už vydal na základe odporúčaní Európskeho parlamentu upozornenie, že „zamestnanec má právo na súkromie na pracovisku a na tomto práve nič nemení skutočnosť, že používa komunikačné zariadenia zamestnávateľa“.
(Matúš a Richard nie sú pravé mená našich informátorov.)
