Piatok, 16. november, 2018

Je Slovensko ešte demokratické?

Dlhodobá deliaca čiara na Slovensku nevedie medzi ľavicou a pravicou, liberálmi a konzervatívcami, prívržencami samostatného Slovenska a jeho odporcami, ale od nástupu Vladimíra Mečiara k moci predovšetkým medzi vládnou koalíciou a opozíciou. Spor medzi .

Dlhodobá deliaca čiara na Slovensku nevedie medzi ľavicou a pravicou, liberálmi a konzervatívcami, prívržencami samostatného Slovenska a jeho odporcami, ale od nástupu Vladimíra Mečiara k moci predovšetkým medzi vládnou koalíciou a opozíciou. Spor medzi nimi nie je len prejavom ich boja o moc, ale hlavne ich boja o zachovanie a rozvinutie demokratických princípov vládnutia. Vlado Krivý to v rozhovore pre Domino efekt z 9. mája dokladá aj poslednými analýzami Focusu. Je to podľa nich zároveň aj deliaca čiara medzi stúpencami demokratického a autoritárskeho režimu. Vládna koalícia využívaním a zneužívaním inštitucionálnych pák, ktoré drží v rukách, previedla postupne politický spor do roviny inštitucionálnej krízy. "Inštitucionálna kríza na Slovensku prebiehala v posledných mesiacoch od zlého k horšiemu" - konštatuje sa slovenskej kapitole posledného prehľadu stavu zákonnosti vo východnej Európe, East European Constitutional Review.

Celý rad normálnych politických problémov sa touto cestou zmenil na spektakulárne škandály, otriasajúce stabilitou domácich demokratických pomerov a nepriaznivo zviditeľňujúce Slovensko v zahraničí, počnúc kauzou Gaulieder, pokračujúc napríklad kauzou dvojjazyčných vysvedčení pre maďarských školákov a končiac kauzou referendum.

Opozícia, okrem SDĽ, vyjadrila svoje priority úspešnou petičnou akciou za referendum o priamej voľbe prezidenta. V rámci svojich právomocí prezident toto referendum spojil s trojicou referendových otázok o vstupe do NATO, ktoré si vláda dala odhlasovať parlamentom vo februári - očakávane negatívny výsledok takéhoto referenda mal inscenovane ospravedlniť vypadnutie Slovenska z prvého kola prijímania do NATO. (Prvá otázka sa pýtala na vstup do NATO a druhé dve ho spochybňovali, upozorňujúc na domnelé hrozby, ktoré by z neho vraj pre Slovensko vyplývali.) V predreferendovej kampani opozícia prevzala iniciatívu v celom rozsahu a odporúčala voličom odpovedať "áno" na prvú - vstup do NATO - i štvrtú otázku - priama voľba prezidenta. HZDS kampaň ignorovalo, dve ďalšie strany vládnej koalície hlásali štyrikrát "nie". Sondy výskumu verejnej mienky predpovedali nadpolovičný pozitívny výsledok - jednoznačné víťazstvo opozície.

Vláda na poslednú chvíľu protiprávne zasiahla do príprav a prikázala ministrovi vnútra, technicky zabezpečujúcemu realizáciu referenda, stiahnuť štvrtú otázku z referendového lístka. V nasledujúcom právnom a organizačnom chaose sa na referende zúčastnilo necelých 10% voličov a Ústredná referendová komisia ho označila za zmarené. Na ministra vnútra bol podaný celý rad trestných oznámení a opozícia doteraz neúspešne žiada jeho odvolanie a odstúpenie celej vlády. No jediný, kto vyvodil dôsledky zo zmareného referenda, bol minister zahraničných vecí.

KONIEC DEMOKRACIE

Radikálnejší publicisti sa dali počuť, že zmarené referendum je už vyvrcholením protidemokratickej ofenzívy vládnej koalície, a teda aj definitívny koniec demokracie na Slovensku. Napríklad Luboš Palata v MF Dnes 27. mája napísal: "Slovensko sa zmarením referenda ocitlo za hranicou, ktorá delí demokratické krajiny od nedemokratických... Slovensko cez víkend prekročilo Rubikon...Je päť hodín po dvanástej." V Domine v článku s titulkom "Mečiar definitívne odpísal seba i Slovensko" konštatuje: "Po minulotýždňovej referendovej fraške sa Slovensko ocitlo na zozname európskych krajín, ktoré nie sú považované za demokratické." Vyjadrenia tohto druhu, pohybujúce sa na čierno-bielej škále, sú veľmi zjednodušujúce a zavádzajúce. Opoziční predstavitelia a prezident našťastie tento raz prejavili väčšiu zdržanlivosť a diferencovanejšie hodnotili dôsledky zmareného referenda: napriek dôrazne kritickému tónu nikto z nich nehovoril o konci demokracie na Slovensku.

Všimnime si stanoviská Európskej únie. Vo svojom vyhlásení EU vyjadrila "znepokojenie nad udalosťami, ktoré sprevádzali konanie referenda" a vyzvala vládu SR, aby "rešpektovala právny štát a princípy, nevyhnutné na upevnenie demokratickej spoločnosti." "Znepokojenie" iste nie je stanovisko, ktoré by bolo primerané koncu demokracie na Slovensku. Podľa významného predstaviteľa EU Herberta Böscha "referendum určite nezvýšilo dôveru EU v politickú stabilitu Slovenska" a "tieto udalosti poškodili vážnosť Slovenska a jeho snahy o skoré prijatie do EU... My chceme EU rozšíriť o krajiny s pevne zakotvenou demokraciou a v tomto smere vyvolalo referendum na Slovensku veľký otáznik." Čiže problematická je predovšetkým "pevná zakotvenosť", teda stabilita demokracie, nie však - zatiaľ - samotná jej existencia.

Aj komisár EU, van den Broek, pri svojej nedávnej návšteve Bratislavy povedal, že "už dávno pred zmareným referendom EÚ vyjadrovala svoje hlboké znepokojenie nad stabilitou politických inštitúcií na Slovensku." A po zmarenom referende iba konštatoval, že "právny štát a demokracia sa nezdajú byť na Slovensku dostatočne hlboko zakorenené."

Niet pochýb o tom, že zmarenie referenda slovenskou vládou bolo krokom hlboko nedemokratickým, práve tak, ako mnoho jej predchádzajúcich krokov. Niet pochýb o tom, že z hľadiska prehlbovania a upevňovania demokracie na Slovensku to bol krok hlboko destabilizačný. "Demokraciu nepovažujeme za stabilnú v prípade, že rešpektovanie práv a povinností takých inštitúcií, ako je prezident, Ústavný súd alebo Ústredná referendová komisia môže spochybňovať vláda", povedal van den Broek. Z toho však nevyplýva, že Slovensko už prestalo byť demokratickou krajinou a stalo sa krajinou neslobodnou, totalitárnou. Soňa Szomolányi v rozhovore pre Domino efekt na otázku, či tu ide o krach demokracie, odpovedala: "Myslím si, že ešte nie. Aj keď sa to niekomu môže zdať ako výsmech, ale to, s čím sme dnes konfrontovaní, sú ešte stále problémy konsolidácie demokracie. Je múdre vyhnúť sa dvom krajnostiam pri hodnotení súčasného stavu - ako hysterizovaniu, tak aj prehliadaniu signálov ohrozenia."

Našťastie, základňa demokracie je oveľa širšia a hlbšia, než aby mohla byť zlikvidovaná zmareným referendom či radom podobných antidemokratických "vylomenín", škála možností odstupňovania stavu demokracie v tej či onej krajine je omnoho bohatšia, než aby sa dala odbaviť prostou dichotómiou, podľa ktorej stačí konštatovať, že demokracia v krajine buď je, alebo nie je. Antidemokratické "vylomeniny" síce oslabujú a destabilizujú demokraciu, pokiaľ však nerušia a nelikvidujú jej systémové základy, možno sa brániť fungujúcimi demokratickými mechanizmami. Ani rozvinutá demokratická krajina nie je imúnna voči pokusom vlády, jej orgánov či predstaviteľov obísť, preľstiť, ba dokonca aj hrubo narušiť demokratické pravidlá hry. Ide o to, ako je na to pripravená a ako sa s tým vždy znovu vyrovnáva. Systémové základy demokracie pripúšťajú rozmanité typy a stupne rozvinutosti demokratických zriadení v jednotlivých krajinách. Tak Švédsko, ako aj Turecko sú demokratickými krajinami, nikto však nebude tvrdiť, že sú to demokracie rovnakého typu a rovnakého stupňa rozvinutosti.

KDE SA NACHÁDZA

SLOVENSKO

Politológovia Robert Dahl, David Beetham a ďalší presne a vcelku zhodne stanovili základné znaky demokracie a európske inštitúcie na nich postavili svoje kritériá. Slovensko týmto kritériám vyhovelo a bolo prijaté do Rady Európy: všetky členské štáty Rady Európy sú demokratickými krajinami. Slovensko sa navyše dostalo medzi desať pridružených krajín EÚ, ako aj medzi kandidátov na vstup do NATO, kde boli požiadavky na mieru rozvinutosti demokracie najvyššie. Ukrajina, Moldavsko, či Albánsko im nezodpovedali a preto sa do tohto výberu nedostali. Z tejto prvej skupiny sme sa vyradili. Pokiaľ ide o EÚ, členstvo v nej je podmienené tým, aby krajina, ktorá sa oň uchádza, dosiahla "stabilitu inštitúcií, zaručujúcich demokraciu, právny štát, ľudské práva a rešpektovanie a ochranu menšín", hovorí Kodanský dokument z roku 1993. Čiže práve to, čoho podstatné narušenie u nás vyvrcholilo zmareným referendom. Kde sa teda dnes Slovensko nachádza? Pre Západ spoľahlivý Freedom House nás na základe svojich dlhodobých analýz zaraďuje a asi aj naďalej bude zaraďovať medzi slobodné demokratické krajiny. Problém je v tom, že spomedzi desiatich pridružených krajín EÚ sme v tejto kategórii na konci jeho tabuľky. V roku 1996 bolo z nich za nami iba Rumunsko, a to už v kategórii "čiastočne slobodných krajín". Je nepochybné, že po nedávnych rumunských stabilizačných a slovenských destabilizačných krokoch Rumunsko postúpi a my zostúpime, do tretej kategórie "neslobodných", a teda nedemokratických krajín sa však zatiaľ ešte nedostávame. Tam dnes v hodnoteniach Freedom House patrí napríklad Severná Kórea. K pomerom, aké vládnu v Severnej Kórei, máme zatiaľ síce ešte ďaleko, ale posledná priečka v rámci skupiny slobodných demokratických krajín znamená, že v bodovom hodnotení Freedom House značne zaostávame za krajinami, ktoré do EÚ či do NATO patria, či krajinami, ktoré majú šancu sa tam v najbližšej budúcnosti dostať.

Česká republika, Maďarsko, Poľsko, Slovinsko, ba dokonca aj Litva patria na druhú priečku slobodných demokratických krajín, lebo na prvú sa z pridružených krajín zatiaľ nikto nedostal. Vo svojej rovine sú však porovnateľné s takými členskými krajinami EÚ ako je Francúzsko, Nemecko, Grécko a Taliansko. Medzi krajiny na tretej priečke patria Bulharsko, Estónsko a Lotyšsko, tie však už nemajú porovnateľných partnerov v EÚ či v NATO, rovnako ako ani Slovensko na štvrtej priečke.

NEPREPADAŤ ZÚFALSTVU

Podľa Madeleine Albrightovej má rozšírenie NATO posilniť, a nie oslabiť, a preto sa budú prijímať len krajiny s porovnateľným stupňom rozvoja demokracie, aký majú už jestvujúce členské krajiny. Univerzálne európske občianstvo podľa van den Broeka predpokladá, že "krajiny, ktoré sa chcú stať členmi Európskej únie, by mali nielen hlásať princípy širokej demokracie, ale ich aj uplatňovať v každodennom politickom živote."

Ak teda máme naše postavenie v desiatke pridružených krajín posudzovať triezvo a čo najpresnejšie, nesmieme si ho prikrášľovať, ale ani zbytočne očierňovať. Západ, jeho politici, experti a analytici nás ešte stále zaraďujú medzi slobodné demokratické krajiny, aj keď na samý koniec poradia. Náš základný problém je konsolidácia demokracie u nás, odstránenie príčin povážlivo rozkolísanej stability inštitúcií, garantujúcich demokraciu a právny štát. Po zmarenom referende stojí dnes opozícia pred kľúčovou otázkou, ako postupovať ďalej. Súri ju volebný rok 1998: na jar voľby prezidenta, na jeseň parlamentné voľby. Spočiatku opozícia dokonca zvažovala, či sa má po zmarenom referende vydať cestou "občianskej neposlušnosti", alebo má zostať v rovine pôsobenia v legálnych štruktúrach. Rozhodla sa pre druhú alternatívu a v jej rámci, ako pre Sme vyhlásil podpredseda KDH, Ján Figeľ, "reakciou opozície bude budovanie jednoty demokratických síl, mobilizácia občanov a intenzívna príprava na voľby". Iste, kľúčovou otázkou zostáva, čo to bude znamenať ako smernica pre jej konkrétne politické kroky. Pokiaľ však vychádza zo stanoviska, že naďalej patríme medzi slobodné demokratické krajiny, orientuje sa na reálnu šancu dosiahnuť nápravu legálnymi demokratickými prostriedkami, v legálnej kontrole vládneuj garnitúry opozíciou a v ich legálnom súťažení o moc.

Dnes teda ide na Slovensku aj o to, aby sa vláde nedovolilo prekročiť hranicu, za ktorou opozícia končí v kriminále a v ilegalite. Tam totiž začínajú neslobodné a nedemokratické krajiny, kde treba bojovať o moc úplne inými prostriedkami.