V apríli a máji sa v Iraku k vysokým teplotám pridáva silný vietor, ktorý roznáša jemný piesok. Do začiatku júna sa teploty vyšplhajú až na 48 stupňov. Američania a ich spojenci síce tvrdia, že moderná technika obstojí i v týchto podmienkach, mnohí sa spoliehajú na prístroje na nočné videnie, ktoré umožnia bojovať v chlade noci.
Piesok roznášaný na jar suchým vetrom rýchlosťou 80 kilometrov za hodinu sa však nezastaví pred motormi tankov ani lopatkami vrtuľníkov. V horúcom vzduchu, ktorý je veľmi riedky, musia bojové lietadlá štartovať s nižším nákladom bômb. V lete sú však lepšie letové podmienky, a preto je možné počítať so znásobením štartov.
Po jarnom vetríku nasleduje od polovice júna do polovice septembra vietor šamal, ktorý vanie oblasťou Perzského zálivu od severozápadu. Piesočné búrky nie sú vzácnosťou. Prach s pieskom sa zdvíhajú do výšky niekoľkých tisícov metrov. Ľuďom v týchto podmienkach hrozí veľmi rýchlo dehydratácia a platí, že by mal každý vojak za hodinu vypiť viac než liter tekutiny.
Do Perzského zálivu preto smerujú gigantické náklady pitnej vody. Všetci sa boja, že Irak v prípade vojny nasadí chemické alebo biologické zbrane. Vojaci sa budú bez pochýb pohybovať v ochranných oblekoch. I keď sú v porovnaní s vybavením použitým za vojny v Perzskom zálive omnoho ľahšie, operáciu iste neurýchlia. „Je to len ďalšia prekážka, rovnako ako blato alebo dážď,“ tvrdí americký armádny hovorca David Romley.
Nádej na určitú úľavu poskytuje vedomie, že americké vybavenie na boj v noci je omnoho efektívnejší než iracké.
V pamäti všetkých je však debakel, ktorý utŕžili Briti v septembri 2001 pri spoločných manévroch s omanskou armádou. Filtre tankov Challenger-2 sa vtedy zaniesli púštnym prachom do štyroch hodín. Do konca manévrov bola polovica tankov mimo prevádzky. Vojakov trápili horúčavou sa rozpadajúce topánky, zablokované pušky a nespoľahlivo fungujúce vysielačky.
(čtk)
