ne nebola len záležitosť tradičnej ruskej úcty k poetom. Vysockij sa narodil pred 65 rokmi - 25. januára 1938.
Ako herec bol nerozlučne spätý s najslávnejšou érou divadla na Taganke. Z času načas sa objavil aj vo filme, ale skutočne veľké úlohy hral v divadle pod réžiou Jurija Ljubimova. Galileo, Majakovskij, von Koren v Čechovovom Súboji. A predovšetkým Hamlet.
Ljubimov zaktualizoval slávnu shakespearovskú tragédiu, hercov obliekol do búnd, džínsov a rolákov, a Hamletovi dal do rúk gitaru. „Takého Hamleta ste ešte nevideli. Celý ako otvorená rana, ako odhalený nerv, celý ako zachvátený požiarom boja,“ písali nadšení novinári. „Tohto Hamleta desí vnútorná prázdnota, nezmyselnosť celoživotného diania limitovaného zápasom o holú existenciu a neodvratnosť fyzického zániku. Nezmieruje sa s bežným nevďakom, schopnosťou rýchlo zabúdať na skutočné ľudské hodnoty a klaňať sa nulám, obdareným mocou,“ napísal o Vysockého Hamletovi český divadelný vedec a kritik Karel Martínek.
Ak chcel Ljubimov nahradiť neurotického slabocha „rozorvaným“ rebelom, nemohol nájsť lepšieho predstaviteľa. Hamlet bola rola, na ktorej Vysockij rástol ako herec a ktorej stále viac a viac vtláčal autobiografické črty.
Francúzska kritika ho označila za najlepšieho Hamleta posledných rokov, a keď v Divadle národov v Belehrade Vysockij dostal Hlavnú cenu za herecký výkon, neváhali ho označiť ako pokračovateľa veľkej hamletovskej línie Lawrence Olivier Innokentij Smoktunovskij.
To, že Hamlet dostal do ruky gitaru, bolo do istej miery symbolické, ale piesne a gitara boli s Vysockým neodmysliteľne spojené od začiatku. Prvýkrát hral svoje piesne ako súčasť divadelnej inscenácie v pásme A. Voznesenského Antisvety, neskôr sa stalo tradíciou, že prakticky v každom predstavení hral a spieval.
Vladimír Vysockij bol skutočným pesničkárom v duchu tradícií Francoise Villona alebo Woodyho Guthrieho. Počas života zložil viac ako osemsto piesní. To sú len tie, pri ktorých je jeho autorstvo dokázateľné. Okrem toho po krajine kolovali tisíce ďalších piesní, imitácií a falzifikátov - ktorých autori vyhlasovali, že ich zložil práve Vysockij - akoby to malo odčiniť ich slabú úroveň a dodať im punc umeleckosti.
Napokon aj toto priživovanie bolo príznakom Vysockého neuveriteľnej popularity. Mal také pesničkárske renomé a bol takou zárukou úspechu, že aj filmoví režiséri mu ponúkali úlohy speváka alebo skladateľa, len aby ľudia na ich filmy chodili.
Sila Vysockého piesní nebola v melódiách, ale v textoch a v speve. Námety čerpal z bežného života a pochopenie ľudských slabostí (vrátane tradičnej ruskej náklonnosti k alkoholu) bolo jednou z tých vecí, ktoré ho spájali s iným významným umelcom, spisovateľom Vasilijom Šukšinom.
Jeho naozaj veľkou témou bola vojna a pri počúvaní piesní ako On nevrátil sa z boja asi len málokto veril tomu, že Vysockij nespieva o vlastných skúsenostiach a zážitkoch. A melodické nedokonalosti bohato vyvažovala autentickosť a expresívnosť podania.
Je pochopiteľné, že človeka s takou charizmou a zároveň s takým ostentatívnym ignorovaním autorít nemohla nechať bez povšimnutia ani štátna bezpečnosť. Napriek tomu alebo možno aj práve preto že jeho druhou ženou bola francúzska herečka Marina Vladyová - sa jeho manželstvo skladalo z neustáleho čakania na víza, ktoré vypĺňal sebazničujúcim pracovným a životným tempom. Zomrel na infarkt 25. júla 1980 vo veku 42 rokov.
Zajtra - Trestanecké kolónie v Austrálii
Autor: Miloš Janoušek pre SME