Utorok, 22. jún, 2021 | Meniny má PaulínaKrížovkyKrížovky

Verne pestuje neveru

Akademická pôda má svoje zvláštnosti. Napríklad profesor MIROSLAV MARCELLI je nápadný svojím šarmantným vystupovaním a čiernou ležérnou eleganciou. A ešte navyše filozofuje.


Miroslav Marcelli (1947) je profesorom katedry filozofie a dejín filozofie, členom vedeckej rady a prodekanom Filozofickej fakulty UK v Bratislave. V rokoch 1966-71 študoval filozofiu a históriu na FF UK, v roku 1981 na parížskej Sorbonne, v rokoch 1991-92 prednášal na Univerzite B. Pascala v Clermont-Ferrand. V roku 1996 absolvoval študijný pobyt na Magdalen College v Oxforde a od roku 1989 je aj jedným z hlavných organizátorov spoločných výskumných projektov s filozofmi z Viedenskej univerzity. Ťažiskom jeho vedeckej práce sú dejiny filozofie. V oblasti klasickej filozofie sa zameriaval najskôr na Hegelovu Logiku, neskôr na Kantovu filozofiu a problematiku transcendentalizmu. V súčasnej filozofii sa sústreďuje na francúzske filozofické myslenie, najmä na dielo Michaela Foucaulta. Jeho práce sa venujú aj problematike filozofických aspektov semiotiky a teórie argumentácie. Najznámejšie sú jeho knihy Znovuobjavenie času (1989), Michael Foucault alebo stať sa iným (1995), Príklad Barthes (2001). Preložil knihy M. Foucaulta Dozerať a trestať, Slová a veci, Toto nie je fajka, G. Deleuzea Podľa čoho rozpoznáme štrukturalizmus, alebo P. Babina Sigmund Freud, tragédia nepochopenia a mnoho ďalších.

Akademická pôda má svoje zvláštnosti. Napríklad profesor MIROSLAV MARCELLI je nápadný svojím šarmantným vystupovaním a čiernou ležérnou eleganciou. A ešte navyše filozofuje. Tvrdí: „Škola nie je vzorkou spoločnosti, ale skôr umelým prostredím. Má však ochranné filtre, vďaka ktorým sem mnohé hysterické tendencie zvonka nepreniknú.“ Ktovie, aké ochranné filtre spôsobujú, že sem nepreniknú ani maliari-natierači. Cesta za myslením u nás totiž neomylne vedie ošarpanými univerzitnými chodbami. Prvý dojem však bezpečne nahrádza pohoda pracovne, plnej tvorivého neporiadku a obľúbenej barokovej hudby.

Pre filozofa sa meno s talianskym nádychom výborne hodí. Kde ste k nemu prišli?

„Nezaoberal som sa štúdiom svojho rodokmeňa. Pred časom sa mi ozval istý pán Marcelli, ktorý ma informoval o tom, že jeho predkovia prišli na Moravu zo severného Talianska na konci 18. storočia. Ale možno je to úplne iný rodokmeň. Viem, že mnohí moji predkovia sa narodili priamo uprostred Slovenska. Otcova rodina pochádza od Zvolena.“

A vy?

„Narodil som sa v Žiline, ktorá je dnes pre mňa už len fiktívnym miestom spomienok. Od siedmich rokov bývam v Bratislave a tu som teraz doma. Okrem toho je mi veľmi blízky Lučenec, odkiaľ pochádza moja žena. Stále ma priťahuje svojím typicky stredoeurópskym charakterom. Dlhé roky som tam trávieval letá, v lučenskom parku, v tamojšej záhradnej reštaurácii, som napísal svoju dizertáciu a preložil niekoľko kníh.“

Očakávali ste, že štúdiom filozofie sa dopracujete k plnokrvnej nálepke filozof?

„Študoval som v druhej polovici šesťdesiatych rokov, čím je povedané veľa. Bolo pre mňa šťastím, že som nepokojné obdobie zasväcovania sa do filozofie prežíval v časoch, ktoré boli práve tak nepokojné, ako aj podnetné. Aj vo filozofii samej sa toho tiež dosť dialo, úplne ma strhol štrukturalizmus, ktorého predstavitelia vtedy z centra intelektuálnej scény začali vytláčať existencialistov. Ak k tomu prirátam vtedajšiu kinematografiu, výtvarné umenie a literatúru, bola to pre mňa veľká výzva. Predlžovala stav očakávania, v ktorom som žil. Čo k tomu dodať: šialené, divoké, krásne. Neopakovateľné, aspoň pre mňa.“

A potom sa to dosť rýchlo skončilo. Dalo sa vôbec v sedemdesiatych rokoch nejako zmysluplne filozofovať?

„Je to paradox, ale vedome som sa prestal pokladať za filozofa. Hovoril som si a hovoril som aj iným: ja predsa nie som filozof, ja som ten, kto sa zaoberá dejinami filozofie. A naozaj som sa nimi zaoberal, čo mi pomohlo vyhnúť sa témam, ktoré boli priamejšie vystavené ideologickým tlakom. Ako vidno, moja rezervovaná reakcia na ponuku identifikovať sa s postavením filozofa nebola veľmi originálna, ale pomohla mi. Napokon, zdržanlivosť v hlásení sa k filozofii bola vtedy rozšírená aj v krajinách, kde takéto tlaky nepôsobili. Charakteristickým príkladom môže byť francúzsky mysliteľ, ktorý ma vtedy zaujal, neskôr som mal možnosť aj navštevovať jeho prednášky a jeho myslenie ma stále sprevádza: Michel Foucault. V sedemdesiatych rokoch sa proti označeniu ‘filozof‘ neraz bránil.“

Ale podmienky na rozmýšľanie u nás a vo Francúzsku boli rozdielne.

„Myslím si, že ak bol vtedy niekde priestor pre relatívne nezávislé rozvíjanie myslenia, bolo to práve v dejinách filozofie. Našiel som si pozíciu, ktorá mi dovoľovala pracovať na tom, čo malo aj iný zmysel ako napĺňanie zjazdových uznesení. Po roku 1989 mi sami študenti potvrdili, že niet dôvodu meniť program kurzov, ktoré som prednášal. Samozrejme, bez istých inovácií sa to neobišlo, tie však neboli vyvolané vonkajšími podnetmi.“

Všeobecná predstava o filozofovi ako o nadčlovekovi, alebo naopak bláznovi, tu stále vládne. Akú ju máte vy?

„Niektorí filozofi naozaj majú sklon vytvárať okolo seba romantizujúci opar výnimočného zjavu. Dúfam, že k nim nepatrím. Celkom rád by som filozofiu, ale aj sám seba, oslobodil z takejto mytológie výnimočnosti. Trochu poznám pomery vo Francúzsku, v krajine, kde má filozofia dlhú tradíciu a stále sa teší pomerne širokému záujmu. Aj tam sa však činnosť filozofa začína chápať ako súčasť všeobecnej deľby práce v spoločnosti.“

Možno si s filozofom normálne pokecať?

„Dúfam, že áno.“

Aký je?

„Dlho mi bola blízka stredoeurópska predstava o filozofovi: pracuje v noci, fajčí, pije litre kávy a zobúdza sa niekedy na obed. No toto obdobie mám už za sebou. Na druhej strane – nie som ani ten typ, z ktorého sa stal disciplinovaný zamestnanec nejakej univerzitnej inštitúcie.“

Kedy a ako pracujete filozoficky?

„Netvrdím, že aj vtedy, keď spím, ale moja práca má rôzne podoby. Pracujem nielen v knižnici, v pracovni, v prednáškovej miestnosti, ale aj v autobuse, vo vlaku, na prechádzke so psom. Je to na plný úväzok. Mám na mysli úväzok, ktorý som si okolo krku uviazal sám.“

Ako vyzerá váš pracovný deň?

„Kedysi dávno som býval nočný vták, dnes pracujem najčastejšie ráno.“

Je to dané vekom?

„Skôr to považujem za nevyhnutnosť. Môj obľúbený autor, francúzsky kritik Roland Barthes tvrdí, že každý človek má počas dňa chvíľu, takú hodinku, možno dve, v ktorej môže byť naozaj produktívny, a tú by si mal nájsť a strážiť, pretože sa nedá posúvať. Ja som si ju našiel. Ak sa mi podarí uchrániť ju, v tom čase pre mňa nič okrem práce neexistuje. Nedvíham telefóny, som v ilegalite svojho petržalského bytu a pracujem.“

Tu vám spomínaný Roland Barthes zrejme aj padol za obeť. Vďaka nemu ste vyrobili pojem „stávanie“. Dá sa nejako jednoducho vysvetliť, čo to je?

„Je to vhodný príklad filozofického pojmu. Obyčajné podstatné meno, odvodené od slovesa stať sa. A predsa znie dosť čudne, všakže? Nielen filozofia, ale aj niektoré exaktné vedy veľmi dlho chápali svoju úlohu ako popisovanie toho, čo je ustálené, fixované, sformované, pričom odhliadali od toho, čo bolo premenlivé, neurčité, nesformované. Tým sa dostal bokom celý proces diania alebo, ak chcete, stávania. Skúmať človeka, spoločnosť, svet v ‘tekutom‘ stave je dnes podľa môjho názoru jednou z najvýznamnejších úloh filozofie. Takže ak chceme vedieť, čo naozaj je (a táto otázka filozofov vždy priťahovala), mali by sme človeka, spoločnosť, celý svet prijať v celej otvorenosti stávania.“

Napríklad?

„Bežne hovoríme: stáva sa z neho iný človek, alebo: môj partner sa stáva neznesiteľným, alebo: naše hospodárstvo sa stáva trhovým. Známy výrok Simone de Beauvoirovej znie: ženou sa nerodíme, ale stávame. To všetko sú procesy, pri ktorých vec nie je jednoducho daná, ale sa stáva. Niečo sa deje, a to, čo sa deje, sa zároveň stáva predmetom našich úvah.“

Čiže keď filozofujete, sám sa nachádzate v tekutom stave a zároveň tekutý stav analyzujete. Nie je to na zbláznenie?

„Je to paradox, ale dá sa s ním žiť. Keď som pracoval na intepretácii Barthesa, vo chvíli, keď som mu chcel byť najviac verný, som ho vlastne opustil. Byť verný dielu pri jeho interpretácii znamená opúšťať ho, no bez toho, aby sme sa chceli predvádzať na úkor jeho autora. V mojom prípade to znamenalo verne pestovať neveru ako základný princíp Barthesovho textu.“

Uchopiť myšlienku, pomenovať ju, prisúdiť jej výraz, výrazu význam, významu zmysel a zotrvať stále v zajatí jazyka – to všetko sú ,len‘ slová. Nepripadá vám táto drina občas zbytočná?

„Je to výroba pojmov, ozajstná práca. Nie menšou je verbalizovanie myšlienky, pojmu. Každé slovo treba vážiť, vyberať, kontrolovať, mnohé už napísané slová sú vzápätí neúprosne odsúdené a vylúčené. Neraz mám problém spojiť podmet s prísudkom a výsledkom je množstvo roztrhaných a zahodených papierov. No nemyslím si, že doména filozofie je obmedzená iba na slová. Rovnako dôležité je napríklad vizuálne posolstvo. V tomto smere boli pre mňa veľmi inšpiratívne kontakty s dielom Milana Paštéku. Bol jedným z tých maliarov, ktorí z myslenia urobili súčasť svojej maliarskej práce.“

To, čo považujete za umenie, interpretujete. Ale váš pôvodný filozofický text sa ocitol na Bienále architektúry v Benátkach priamo v expozícii. Ako ste sa v tej chvíli cítili?

„Stal som sa spolutvorcom takzvanej architektúry tlače, a to bolo veľmi inšpiratívne. Môj text sa dostal na obrovskú tapetu, zloženú z vybraných českých a slovenských novinárskych materiálov a ich prekladov, od bulvárnej tlače až po odborné a filozofické štúdie. Architektúra sa nie vždy pokladá za umenie, v tomto prípade sa však stala predmetom umeleckej myšlienky, ktorá upozorňovala na to, že nie je len vonkajšou dekoráciou, ale formuje naše hodnotové postoje, vnímanie krásy, predstavy poriadku a chaosu. Projekt, ktorý by sa provizórne dal nazvať filozofia v meste, ma už dlho priťahuje.“

Dá sa hovoriť o nejakej cieľovej skupine ľudí, ktorých by filozofia mohla oslovovať?

„Hranice filozofie nepoznám a ani ich nechcem poznať. Ale bol by som rád, keby sa o cieľovej skupine nehovorilo v marketingovom slova zmysle. Záleží mi na tom, aby sa stala aj vecou verejnou, no nie tak, že sa začne učiť od agentov PR.“

Že by to hrozilo?

„U nás zatiaľ nie. No v krajinách s dlhou akademickou tradíciou sa do pozornosti verejnosti presadzujú niektorí filozofi, ktorí praktizujú akýsi filozofický marketing: hovoria o tom, čo sa práve dnes žiada, spôsobom, aký sa žiada, teda konformisticky, pre tých, čo tento konformizmus vyžadujú a konzumujú.“

Vy sám ste účinkovali v dokumentárnom cykle Tucet televízie Markíza. Výber osobností vyzeral diskutabilne. Ako ste sa k tomu postavili?

„Týmito stránkami projektu som sa vôbec nezaoberal. Bola to pre mňa príležitosť spolupracovať s tvorivými ľuďmi – Martinom Šulíkom a Richardom Krivdom. Okrem toho som si sám pre seba, veľmi improvizovane, urobil malú bilanciu toho, odkiaľ vychádzam, čo som urobil a čo môžem na strane aktív uviesť. A ponúklo mi to príležitosť overiť si, či to, čo robím, viem predstaviť v takej podobe, aby mi porozumeli aj ľudia, ktorí s filozofiou nemajú do činenia.“

Ale zviditeľnili ste sa, nie?

„Samozrejme, opäť si ma na chvíľu všimli susedia. Prvý raz sa to stalo, keď sa raz moja dcéra rozhodla, že našej sučke–jazvečíčke, nájde partnera. Našla istého moderátora, všetko prebehlo podľa plánu a on nás vo veci párenia psov zo dvakrát navštívil. Potom si susedia o mne šuškali: to je ten, čo k nim chodil Mravec z Fun Radia. Vtedy som sa presvedčil, že môžem napísať aj sto kníh, k popularite mi oveľa lepšie pomôže takáto známosť. Ale tak je to v poriadku. Netrpím žiadnymi ilúziami. Mimochodom, pán Jakubove, ktorý sa skrýva za menom Mravec, sa ukázal byť príjemným a inteligentným partnerom v rozhovoroch.“

Váš obľúbenec Michel Foucault zostával istý čas v anonymite, lebo chcel priamejšie osloviť čitateľa. Koho chcete v tejto chvíli osloviť vy?

„Foucault svoju túžbu po anonymite sformuloval v období, keď sa osoba autora vo všeobecnosti spochybňovala. O ňom sa práve vtedy často a veľa hovorilo. Netúžim po postavení filozofa, ktorý sa uspokojuje s vedomím, že ho pochopia až ďalšie generácie, ale problémom je spôsob, akým sa u nás vstupuje do širších komunikačných procesov. Na pritiahnutie pozornosti vnímateľa tu veľmi často slúžia stupídne otázky typu: páčia sa vám viac blondínky alebo brunety, aké auto by ste chceli mať alebo ako si predstavujete ideálnu dovolenku. Predpokladá sa pritom, že sú pre sprostredkovanie kontaktu najvhodnejšie a práve odpovede na ne musia zaujať všetkých. Chápem, že masmediálna komunikácia má svoje zákonitosti a že jednou z nich je všeobecná zrozumiteľnosť posolstva. No bol by som nerád, keby sme sa dožili toho, že to bude jediný typ otázok, ktoré dokážu ľudí udržať v pozornosti.“

Teraz ste si ich položili vy sám. Neodpovedali by ste na ne?

„Neodpoviem. Nie preto, že by som ich pokladal za nedôstojné filozofa, ale preto, že si vážim svojho čitateľa. Ak môj, vlastne náš čitateľ vytrval a dostal sa až na toto miesto, určite odo mňa tieto odpovede neočakáva.“

FOTO SME – ĽUBOŠ PILC

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Regeneračný spánok s ideálne podopretou chrbticou
  2. Developer Slnečníc postaví bývanie pri lese. S bazénom aj fitkom
  3. Dream job pre programátorov: Silicon Valley na Slovensku
  4. Kde sa dá elektromobil nabiť a za koľko? Veľký prehľad nabíjania
  5. Vedci z BMC SAV vo vlakoch nový koronavírus nenašli
  6. Ako ochrániť svoje peniaze pred infláciou
  7. Výber auta na lízing môže byť slobodnejší, ako ste si mysleli
  8. Recyklovať PET fľaše a plechovky môžu už aj obyvatelia Krupiny
  9. Nový Volkswagen Polo je najšikovnejšie malé auto
  10. Dovolenka v Chorvátsku: stavte na overenú a obľúbenú klasiku
  1. Recyklovať PET fľaše a plechovky môžu už aj obyvatelia Krupiny
  2. V centre Bratislavy vznikajú apartmány určené na predaj
  3. 100% ovocné šťavy pod lupou – Prečo sa ich oplatí konzumovať?
  4. 3 veci, s ktorými zvládnete horúčavy v byte
  5. Spoločnosť ASBIS uvádza na európske trhy novinku
  6. Vedci z BMC SAV vo vlakoch nový koronavírus nenašli
  7. V BILLA pokračuje Doba slovenská
  8. Nový Volkswagen Polo je najšikovnejšie malé auto
  9. Legislative intention - recodification of the corporate law
  10. Ako ochrániť svoje peniaze pred infláciou
  1. Viete, čo jete, keď si kupujete pečivo dopečené v predajni? 9 157
  2. Je lepšie zobrať si rozkladateľný obal alebo vytriediť plastový? 9 009
  3. Dovolenka v Chorvátsku: stavte na overenú a obľúbenú klasiku 8 477
  4. Stačí mi elektromobil? Pozreli sme sa, ako je to s dojazdom 8 168
  5. Dream job pre programátorov: Silicon Valley na Slovensku 6 891
  6. Developer Slnečníc postaví bývanie pri lese. S bazénom aj fitkom 6 109
  7. Sme vodná veľmoc a napriek tomu vody dovážame 3 936
  8. Po Slovensku na motorke 3 677
  9. Crème de la crème po slovensky 3 241
  10. Nový Volkswagen Polo je najšikovnejšie malé auto 2 321
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu