Peter Šulan sa kominárom stal pred sedemnástimi rokmi. Pôvodne je vyučený strojný zámočník. Roboty, v ktorej by primerane zarobil, nebolo. Kamarát ho vtedy prehovoril, aby skúsil čierne remeslo. V skúšobnej trojmesačnej lehote obstál. „Vymietli so mnou najhoršie roboty,“ spomína. Ako? „Predstavte si kanál s rozmermi 45-krát 45 centimetrov, dlhý desať až dvanásť metrov a dopoly plný sadzí, v ktorom sa kúrilo na tuhé palivo. Na konci je komín, v ktorom sa môžete akurát tak postaviť. K cieľu som sa musel preplaziť. A potom späť.“
Vtedy, pred rokmi, bolo kominárske remeslo síce špinavšie, ale ľudia vraj boli vďačnejší. „Potrebovali nás,“ spomína Šulan. „Sadze vedeli narobiť šarapaty, keď sa nedalo kúriť, dymilo sa, bolo zima. Teraz pri plynofikácii nič podobné nehrozí. A ľudia si naivne myslia, že kominára nepotrebujú. Ani na údržbu, ani na kontrolu. Ibaže to nie je pravda.“
Šulan: „Často sa dnes stretávame s tým, že majiteľ vily za niekoľko miliónov si myslí, že služby kominára sú mu nanič, keď kúri plynom. Pritom neovláda požiarny zákon, kominársku vyhlášku či iné predpisy. Ale kedykoľvek môže dôjsť k priotráveniu, požiaru. A je zle, lebo sa zistí, že majiteľ nemá žiaden doklad o kontrole, čistení komína. Na Slovensku prichádza ročne o život zbytočne asi sedemdesiat ľudí. Príčinou ich smrti sú komíny.“