SME

Právnička: Byty pre Rómov zadarmo sú mýtus

Aby sme sa niekam pohli, je asi eskalácia konfliktu nevyhnutná, tvrdí Jarmila Lajčáková.

(Zdroj: Gabriel Kuchta)

Aby sme sa niekam pohli, je asi eskalácia konfliktu nevyhnutná, tvrdí v rozhovore
odborníčka na ľudské práva Jarmila Lajčáková.

Jarmila Lajčáková (na fotografii Gabriela Kuchtu) sa narodila v roku 1978 v Bratislave, vyštudovala právo na Torontskej univerzite v Kanade. Špecializuje sa na ľudské práva, teórie rovnosti, práva národnostných, etnických a náboženských menšín, teórie rovnosti a občianstva a ženské práva. Od januára 2007 pracuje ako výskumníčka v Centre pre výskum etnicity a kultúry. Publikovala množstvo odborných článkov a prednášala na viacerých odborných konferenciách vo svete. Vyučuje ľudské a menšinové práva na Fakulte sociálnych a ekonomických vied. Pripravila prípadové štúdie úspešných obcí na Slovensku, ktoré boli v roku 2012 nominované na cenu
Európskej Komisie a Nadácie otvorenej spoločnosti za ich prácu pri začleňovaní Rómov.

Fungovať v oblasti, na ktorú sa mnohí pozerajú cez prsty, navyše v treťom sektore, mnohými podozrievanom, že na Rómov len neefektívne míňa peniaze, je asi frustrujúce, nie?

Sama som premýšľala, ako som sa dostala k tejto téme. Počiatky sú asi v tom, že som kedysi vycestovala do Kanady študovať právo so zameraním na ľudské práva. Mala som tam fantastického profesora a aj vďaka nemu som nad tým všetkým začala premýšľať. A možno mám v sebe len niečo ako zmysel pre sociálnu spravodlivosť.

Na začiatku som konfrontovala vlastné hlboko zakorenené predsudky s realitou, potom som však objavila literatúru o histórii Rómov a uvedomila si jednu veľkú nespravodlivosť – že tí ľudia u nás vlastne nikdy nemali šancu plnohodnotne participovať na spoločnosti.

Som bojovníčka, takže som sa tomu začala venovať aj po návrate na Slovensko. Zaujíma ma, čo znamená spravodlivosť pre menšiny vrátane Rómov. Všade totiž prevládajú akési „pragmatické“ návrhy riešení, ale otázkami, či je vôbec integrácia spravodlivá a aká má byť spravodlivá politika, sa de facto nik nezaoberá. Mňa táto práca jednoducho baví a dáva mi zmysel, pričom stále verím, že sa mi raz niečo podarí zmeniť.

Stretávate sa s výčitkou, že pomáhať Rómom je zbytočné?

Čím som staršia, tým menej sa mi stáva, že súdim druhých ľudí. Možno je to vplyvom tej Kanady, ale o každom premýšľam v dobrom až dovtedy, kým ma nepresvedčí o opaku. Zväčša to totiž býva naopak. Za kritickými postojmi je však najmä nedostatok informácií.

Konkrétne?

Keď sa rozprávam s ľuďmi a poviem im reálne dáta, neraz zmenia názor. Navyše viem, že veľa ľudí je frustrovaných, lebo žijú v obciach, kde sa problematike spolunažívania Rómov s majoritou nikdy nik nevenoval. Je to problém a ja ľudí za ich postoje neodsudzujem. Snažím sa im však vysvetliť, že stavanie múrov alebo delenie detí do segregovaných tried im aj tak nepomôže.

Dôvod?

Lebo ich deti si potom odmalička budú myslieť, že sú niečo viac oproti ostatným. Nepomôže to ani rómskym deťom, lebo im vlastne vštepujú, že sú menejcenné.

video: Jarmila Lajčáková politikom: Zamyslite sa, represia nikam nevedie

cit.jpgJe dobrý pocit, ak je niekto menejcenný a môžeme sa vyvyšovať

Z čoho vyplýva tá častá generalizácia, že čo Róm, to zlodej, lenivec, „incesťák“ a poberač dávok? Aj najhlúpejší rasista a xenofób musí vedieť, že to je hlúposť.

Vyplýva to z toho, že táto informácia sa v spoločnosti dlhodobo reprodukuje, deti ju nasávajú už v škole. Pekne to vysvetľuje sociálna psychológia. Tvrdí sa v nej, že v úplne každej spoločnosti existuje skupina, ktorá je stigmatizovaná a menejcenná.

Akože každá spoločnosť si zámerne vytvára terče? Raz Židov, potom Rómov, inokedy homosexuálov a tak ďalej? Prečo by to robila?

Lebo práve to spoločnosti dodáva sebavedomie na individuálnej aj kolektívnej úrovni. Je dobrý pocit, ak je niekto menejcenný a my sa nad neho môžeme vyvyšovať. Súvisí to s našimi komplexmi. „Anticiganizmus“ sa vlastne vždy spája len s dvoma nálepkami – jedna je pozitívna, keď sú Rómovia vnímaní ako výborní hudobníci a tanečníci, ktorí to „majú v krvi“, a druhá negatívna, že sú to lenivci a zlodeji.

Kritici majú v rukách argument, že množstvo neziskoviek iba mudruje z Bratislavy. Aktivisti by sa vraj zbadali, keby žili tam, kde sú objektívne problémy s rómskymi osadami. Tento argument padal aj na obhajobu voľby Kotlebu za župana. Mudrovanie tretieho sektora je totiž človeku ukradnuté, keď mu mizne úroda, drevo či železo.

Ľuďom sa vždy snažím vysvetľovať, aby sledovali správy a vnímali, ako selektívne sa v nich používa etnicita. Keď ide o drobnú trestnú kriminalitu Rómov, vždy sa to spomenie. Uvádza však niekto etnicitu, keď sa hovorí o tom, koľko sa nakradlo cez privatizáciu, koľko sa kradne cez verejné obstarávania?

Ak niekto ukradne milióny zo štátneho rozpočtu, človek to necíti tak, ako keď mu ukradnú päť eur z peňaženky. Zlodejina z nástenkového tendra občana priamo nebolí tak, ako keď príde o zemiaky na poli.

Máte pravdu v tom, že tie drobné zlodejiny ľudia pociťujú priamejšie, veď aj preto hovorím, že situácii ľudí rozumiem a že to naozaj nie je optimálne. Práve preto všetkých vyzývam, aby sme hľadali riešenia na zlepšenie situácie.

Neraz však od občanov v obciach, kde starostovia zabojovali a urobili veľmi dobré veci, počujem vety typu „naši Rómovia sú fajn, ale to, čo vidíme v televízii, je katastrofa.“ Osobná skúsenosť ľudí s Rómami pritom objektívne nie je taká, ako ju konštruujú médiá.

Aj mne píšu rozhorčení občania, že som z Bratislavy a podobne, ale všetci predsa dobre vieme, že ak niekoho vyženieme na ešte väčší okraj, než je dnes, nijako mu tým nepomôžeme. Bude v ešte väčšej pasci a ešte ťažšie sa z nej bude vyhrabávať. Prečo by sa vlastne mali Rómovia riadiť pravidlami, ktoré nevytvorili a ktoré im ani nedávajú možnosť podieľať sa na tom, čo spoločnosť ponúka ostatným?

Nerobí potom serióznym neziskovkám medvediu službu obrovské množstvo ich kolegov, ktorí dokázali prešustrovať milióny bez hmatateľných výsledkov? Pod riešenie rómskeho problému sa dá v tejto krajine skryť čokoľvek.

Podľa mňa existujú hmatateľné výsledky, poznám obce, kde sa to výrazne zmenilo. V každej jednej to štartovala mimovládka. Neraz taká, čo má sídlo v Bratislave.

Hovorím o projektoch, kde niekto rekonštruuje kultúrny dom alebo organizuje nezmyselné kurzy varenia pre rómske ženy.

To máte veľkú pravdu, ide o mimovládky, ktoré poškodili meno aj ostatným. Najviac sa začali realizovať, keď prišli eurofondy. O tom, že vznikali účelovo, aby míňali peniaze na nezmyselné rekvalifikačné kurzy, dokonca existujú štúdie.

Z môjho okolia pritom poznám len málo organizácií, ktoré pracovali s eurofondmi. Využívať ich je pre nás v podstate nedosiahnuteľná méta. Naše združenie nikdy nikoho nekorumpovalo a všetko robí maximálne transparentne. Skúšame najmä donorov, ktorí neponúkajú veľké granty.

Spomínam si, ako sa kedysi v Letanovciach riešilo, kam vysťahovať Rómov. V miestnosti pritom nebol jediný Róm.

cit.jpgNeexistuje dávka, na ktorú majú nárok len Rómovia a majorita nie

Legislatíva u nás platí rovnako pre majoritu aj Rómov. Ako potom vznikajú požiadavky typu „chcem rovnaké práva ako Cigáni, byt či dom zadarmo ako oni, rovnaké sociálne dávky a podobne“?

Ak niekto napáda, že chce mať sociálne dávky ako Róm, uniká mu, že ten nárok má a nik mu v ňom nebráni. Pravda je taká, že sa nedávajú na základe etnicity, ale toho, že niekto sa nachádza v hmotnej núdzi. Poskytujú sa teda bez ohľadu na to, či ste z majority alebo osady. Neexistuje žiadna dávka, na ktorú majú nárok len Rómovia.

Kto sa ide pozrieť do terénu, tak vidí, že ak sa stavajú obecné byty, pre Rómov sú vždy určené tie s nižším štandardom, navyše v inej časti obce. Pre chudobných z majority sú určené obecné byty takzvaného bežného štandardu. O tom však už kritici nahlas nehovoria.

Premýšľam, či za tým všetkým nie je aj práca politických elít, ktoré na zakrytie vlastnej neschopnosti a toho, že ľuďom nevedia zabezpečiť prácu a peniaze, hľadajú obetného baránka. Hľadajú ho tak, že jednoducho dezinterpretujú.

Príklad?

Relácia O 5 minút 12, v ktorej minister vnútra Kaliňák absolútne dezinformoval o tom, aká je skutočná výška sociálnych dávok. Pokojne zamlčal trebárs to, že tí, ktorí bývajú v chatrčiach bez listu vlastníctva, nedostávajú žiadny príspevok na bývanie. Väčšina ľudí si však myslí, že ho majú.

Je pravdivá informácia, že Rómovia niekde dostávajú bývanie zadarmo?

Nie. Môžu dostať len obecné byty, tak ako aj majorita, pričom na ich výstavbe musia participovať. A keď sa tak stane, musia v nich platiť aj relatívne vysoké nájomné, keďže jeho výšku si určuje obec.

Ak teda niekto kričí, že si musí brať celoživotnú hypotéku, kým Róm dostane byt zadarmo, klame?

Ja som sa s takým prípadom nestretla. Hoci sociálne bývanie by podľa mňa mali dostať všetci, ktorí sú na to odkázaní, faktom je, že na Slovensku to v tomto smere nefunguje. Žeby sa však sociálne byty nadštandardne stavali pre Rómov, nie je pravda.

O Rómoch sa navyše často hovorí, že si bývanie, ktoré dostali, zdemolovali. Prax však ukázala, že tie byty nižšieho štandardu boli neraz postavené nekvalitne a časom vyzerali tak, ako by vyzeral každý byt bez ďalších investícií vrátane tých u majority.

Sú predsa príklady, kde zmizli okná, dvere, zábradlia na schodištiach, kľučky, a pod oknami vznikli smetiská.

Áno, sú také prípady a viem, že ich majorita vníma mimoriadne citlivo. Sú však aj príklady, kde veci fungujú, a je potrebné pýtať sa, prečo to inde môže fungovať, vziať si z toho príklad a nasledovať ho, ak chceme, aby sa veci zlepšovali.

Mimochodom, tiež by som sa na to pozrela komplexnejšie. Na ministerstve dopravy robili prieskum o bytoch nižšieho štandardu postavených približne od roku 2001 a podľa predbežných informácií sa nepotvrdilo, že došlo k akémusi „vybývaniu“ či niečomu podobnému. Súhrnná informácia o tom, aké percento Rómov svoje byty „vybývalo“, naozaj neexistuje.

Navyše ľudia v hmotnej núdzi majú oveľa menej možností investovať do opravy svojich bytov. Existujú pritom štúdie, napríklad o Spišských Tomášovciach alebo Uliči, kde všetko funguje, ako má, a Rómovia investujú aj do bytov. V Uliči starosta spustil obecnú firmu, Rómovia dostali prácu, vzali si pôžičky a začali si opravovať svoje domy. Ja tam naozaj nevidím iné správanie sa ako u majority.

Takže mýtus?

Jednoducho si nemyslím, že je zákonitý vzťah medzi tým, že ak sa Róm nasťahuje do bytu nižšieho štandardu, tak si ho automaticky zdemoluje. Nevravím, že sa nikdy nič také nestalo, zato som na vlastné oči videla, že tam, kde funguje bytová intervencia, kde ľudia dostanú možnosť zamestnať sa, aby mali príjem, tam do svojho bývania investujú.

Uvediem jeden zaujímavý postreh, ktorý tiež súvisí s tým, na čo sa pýtate. Keď prídem do osady, ľudia sa tam večne sťažujú, že „tu mi starosta nedovolil toto, tam mi neopravil hento.“ Zvonku to vnímame tak, že čo sa sťažujú, veď ani nám starosta nič neopraví. Áno, u Rómov teda naozaj existuje akási pasca závislosti na druhých, že niečo očakávajú, a že sami sa len ťažko zmobilizujú. Lenže oni predsa ani nikdy nemali možnosť prevziať zodpovednosť za to, aby nejako prispeli k riešeniu.

Spomínam si, ako sa kedysi v Letanovciach riešilo, kam vysťahovať Rómov. V miestnosti pritom nebol jediný Róm. Stále sú len objektom riešenia, nie tými, čo môžu k veci niečo povedať.

Určite poznáte problém Oskara Dobrovodského v Malackách a výhradu jeho zástancov, aby všetci mudrovali až potom, keď si s ním to bývanie vymenia.

Celý tento konflikt je neuveriteľne etnizovaný. Ja si myslím, že je to susedský konflikt podobne, ako tu existuje milión iných susedských a občianskoprávnych sporov. V spolupráci s médiami a možno aj politickými ambíciami pána Dobrovodského sa to však stalo akýmsi symbolom nerómsko-rómskeho spolunažívania.

Ten konflikt sa začal skôr než mal Dobrovodský politické ambície.

Už predtým, než kandidoval na župana, paktoval aj s inou stranou, takže ich mal. Nechcem sa k tomu bližšie vyjadrovať, lebo nepoznám detaily. Rozumiem však nerómskym susedom, ak sa utiekajú ku krajným riešeniam, rozumiem aj ich frustrácii. Pri riešení tohto problému však došlo k zlyhaniu mesta, ktoré malo intervenovať.

Je dôvodná obava, že niekomu opäť „prepne“ a skončí sa to ďalším Harmanom či Juhászom?

Neviem, či je dobré povedať to nahlas, ale na to, aby sme sa niekam pohli, je asi eskalácia konfliktu nevyhnutná. Až potom začne byť táto téma braná vážne. Menšiny sú totiž politikmi účelovo označované za ohrozenie – Maďari, prisťahovalci aj Rómovia.

Paradoxne to vedie k tomu, že kým nepohrozia násilím, nie sú brané vážne. Politici zase túto atmosféru strachu využívajú na to, aby predkladali radikálne a jednoduché riešenia. Represia však môže viesť k tomu, že vyvolá otvorenú reakciu druhej strany. A to už je veľmi nebezpečné.

Bola som v maličkých a veľmi chudobných chatrčiach, kde žilo niekoľko generácií. Bol tam poriadok, ktorý by asi kritikov zaskočil.

cit.jpgKaliňák s Pollákom sú populisti, iba legitimizujú predsudky

Že sa niečo deje, niet pochýb. Kaník s Frešom urobia tlačovku pred osadou, Kaliňák v televízii zavádza o dávkach, Pollák prichádza s reformou postavenou na represii, Kotleba sa stal županom. Všetci kričia, že Rómovia majú začať od seba.

Ja si vôbec nemyslím, že riešenie majú v rukách Rómovia, veď na to ani nemajú žiadnu možnosť. Všetku moc, prestíž a peniaze má majorita. Pozrite sa, kto určuje, ktoré dieťa pôjde do špeciálnej a ktoré do „normálnej“ triedy, kto riadi úrady, kto je zamestnávateľom a kto celkovo určuje pravidlá hry. Kým neprejde k presunu týchto troch vecí na minoritu tak, aby mala šancu sa reálne sa zmobilizovať, nikam sa neposunieme. Jednoducho majorita dnes určuje, odkiaľ a kam sa môže menšina pohybovať.

Kritici budú oponovať, že peniaze, moc ani prestíž netreba na to, aby niekto dodržiaval hygienu a nevyhadzoval odpadky cez okno.

Rozumiem, ale často sú používané floskuly, ktoré sa len dokola opakujú a nikam nevedú. Rómske deti vraj nevedia držať ceruzku, nevedia, ako používať záchod a podobne. Nech by aj boli z osady, kde žiadna toaleta nie je, naučiť ich na ňu je záležitosť jedného týždňa. Na to fakt nemusia chodiť do nultého ročníka. Mimochodom, bola som v maličkých a veľmi chudobných chatrčiach, kde žilo niekoľko generácií. Bol tam poriadok, ktorý by asi kritikov zaskočil.

Čo konkrétne treba urobiť pre zmenu?

Po transformácii sa nám nepodarilo urobiť hodnotový prerod spoločnosti. Znie to ako klišé, ale faktom je, že ľudia u nás vôbec nevedia, čo sú ľudské práva. V školách nás síce učia o všetkých tých dohovoroch, ale kto v skutočnosti vie, o čom sú? Kto tomu do hĺbky rozumie?

Učí niekto žiakov, že ľudské práva má úplne každý, kto sa narodí ako človek? Že práva jedného človeka nemôžu ísť na úkor druhého, a ak sú v konflikte, treba hľadať nejaký balans? Kto ich učí, že sa ku každému musíme správať ako k človeku?

Tento hodnotový posun je pritom jedna zo základných podmienok na to, aby sme mohli riešiť spolunažívanie. Ľudia musia pochopiť, že ľuďmi sú aj Rómovia, hendikepovaní, gayovia, lesby a mnohí ďalší.

Kde sa v tomto procese pohybujú minister Kaliňák so splnomocnencom Pollákom?

Ich stratégia je zlá – navonok sú populisti a spoločnosti hovoria, čo chce počuť, popri tom však dúfajú, že sa im podarí aj nejaké dobré riešenie. Je to veľká chyba, lebo oni robia politiku aj tým, čo hovoria. V súčasnosti, žiaľ, len legitimizujú predsudky.

Celkovo politici musia podporovať zmenu každodenných vzťahov medzi ľuďmi, aby trebárs učitelia vedeli, že k deťom bez ohľadu na etnicitu či postihnutie sa nemajú stavať ako k predmetom, ale ako k ľuďom. Mimochodom, potom sa nebude stávať ani to, čo v Trenčíne, kde dieťa s Downovým syndrómom integrovali do bežnej školy tak, že ho vyučovali v kabinete.

Hypoteticky pripusťme, že vnímanie ľudských práv sa mení, v skutočnosti je to práca na desaťročia. Čo ďalej?

Treba naštartovať niekoľko systémových zmien v školstve aj zamestnávaní.

Konkrétne?

Zrušiť paralelné vzdelávanie. Dnes učíme deti v normálnych aj akože špeciálnych školách. V tých druhých končia najmä rómske deti. Ľudia, žiaľ, nie celkom rozumejú, že toto nie je cesta.

Pamätajú si prípad školy v Šarišských Michaľanoch, kde súd rozhodol, že segregácia žiakov do tried na základe etnicity je neprípustná. Rodičia detí z majority sa tam však otvorene vyhrážali, že ich dajú do inej školy, lebo nechceli, aby ich „brzdili“ tie rómske.

Podľa informácií, ktoré mám, tam s tým už nemajú problém rodičia ani deti. Je to na dlhú debatu, ale náš vzdelávací systém vychádza z nejakej predstavy, kto je normálny žiak a kto už nie. Stačí byť v niečom slabší, mať nejakú poruchu učenia a už je „out“.

Každé dieťa má pritom právo chodiť do miestnej školy, žiadne také, že jedny sú špeciálne nadané, druhé normálne, tretie zaostalé. Všetky by sa mali učiť spolu. To si však vyžaduje nielen naliatie ďalších peňazí do školstva, ale aj to, že sa k deťom bude pristupovať individuálne. Ak bude v triedach menej detí, zvyknú si, že v istých veciach sa líšia, že každé má talent na niečo iné. Takto sa však dá vzdelávať len v triede, kde je do 15 žiakov.

Ak zmeníme školský systém, pomôžeme nielen rómskym, ale všetkým deťom. Svojho času sa robil test v špeciálnej škole na Luníku IX. a zároveň v bežnej základnej škole. Ukázalo sa, že jedny aj druhé deti dokážu prebrať to isté, stačí len iná metodika. Vo chvíli, keď sa však pokúsili presunúť rómske deti do bežnej školy, tak zlyhali. Ako je to možné, keď pri inej metodike to dokázali zvládnuť? Niekde je teda chyba. Podstatné pritom je, že každé dieťa potrebuje mať možnosť dosiahnuť úspech.

Čo so zamestnávaním?

To je kľúčová vec, ktorú treba naštartovať. Sú na to rôzne modely, napríklad sociálne podniky. Viem, ten názov je zdiskreditovaný.

Bodaj by nebol, keď slúžil na presun preňazí do vreciek papalášov a výsledok žiadny.

Rozumiem, ale ukazuje sa, že obecné firmy, ktoré preferenčne zamestnávajú ľudí bez šance nájsť si prácu na bežnom trhu, výrazne pomáhajú. Tí ľudia sa tam najskôr zaškolia a postupne môžu byť presúvaní práve na otvorený trh práce.

Starostovia tiež žiadajú to, čo využívajú aj iné krajiny, teda vyrovnávacie opatrenia na princípe, že na istý počet zamestnancov sa vezme aj isté percento sociálne znevýhodnených. Vôbec to pritom nemusia byť len Rómovia.

Pozitívna diskriminácia? Prečo si myslíte, že by bola dobrá?

Lebo nie všetci majú rovnakú štartovaciu pozíciu. Veľa ľudí v teréne mi potvrdilo, že ak sa o jednu pozíciu uchádzajú dvaja rovnako kvalifikovaní ľudia a jeden z nich je Róm, prednosť dostane ten druhý. Rozumne nastavený systém takejto motivácie trebárs formou daňových alebo odvodových úľav by preto pomohol.

Hlasy úspešných starostov akoby ostatní nepočúvali, lebo ľahšie je vyhovárať sa, že sa to nedá.

cit.jpgAkože sa to nedá?

Spomínali ste pozitívne prípady z praxe, kde obce dokazujú, že problémy sú naozaj riešiteľné. Jeden poznám z Veľkého Krtíša, kde s Rómami úspešne pracuje Adrián Berky.

Príkladov je veľa, všetky majú niekoľko spoločných znakov. Hlavným je šikovný starosta, teda typ človeka, ktorý síce nie je žiadny aktivista ani idealista, ale ktorý pragmaticky pochopil, že ak je v zlom stave osada, postupne to stiahne celú dedinu. Títo starostovia sa preto snažili presvedčiť majoritu, že ak niečo urobia, bude to výhodné pre všetkých.

Vychádzali z jednoduchej premisy – kým sa nebudú mať dobre aj Rómovia, nebudeme sa mať dobre ani my. Takmer všetci začali s vysporiadavaním pozemkov, čo je základná podmienka na to, aby tam raz bola nejaká infraštruktúra. Využili, čo sa dalo – vymieňali pozemky, kupovali ich, vydržiavali, jeden starosta kvôli tomu chodil s kufríkom, kde mal hotovosť aj pripravené zmluvy.

O ktoré obce ide?

Napríklad Spišský Hrhov, Sveržov, Čičava, Spišské Tomášovce, Nitra nad Ipľom, Ulič, bolo ich však oveľa viac. Starostov som sa pýtala, ako to robia, keď tu existuje chiméra o tom, ako sa to nedá. Ich odpoveď znela: „Akože sa nedá?“

Prídem však do iných obcí a počujem, že to nejde a hotovo. Áno, na to, aby sa to dalo, treba makať, chodiť na kataster, robiť transakcie, zháňať financie a podobne. Výsledky však stoja za to. Tým, ktorí chceli, pomáhali aj mimovládky. Robili dennú mravčiu terénnu prácu, začali pracovať s deťmi, rozbehli komunitné centrá, kde Rómov učili, aby vzali zodpovednosť za svoj život do vlastných rúk, aby sa spoliehali sami na seba.

Najlepšie komunitné centrá sa dokonca snažia dotiahnuť aj majoritu. Strategicky to robí starosta v Sveržove, ktorý tam dotiahol majoritu aj seniorov, aby mohol zastupiteľstvu argumentovať, prečo má obec to centrum spolufinancovať.

Aké sú výsledky?

Starostov som sa pýtala, čo považujú za úspech. Každý odpovedal, že rómske deti chodia na strednú školu, niektoré aj na vysokú, v nedeľu sa v pohode prechádzajú s kočiarmi po dedine, Rómovia všeobecne sa cítia sebavedomejší a kleslo aj napätie medzi nimi a majoritou.

Obce, kde sa podarilo vytvoriť pracovné miesta, napríklad v Spišskom Hrhove, majú aj ďalšie benefity. Dedina kúpila stroj na výrobu dlažby, nezamestnaní začali dláždiť cesty a domáci zrazu videli, že neochota Rómov pracovať je len predsudok. Rodiny vďaka práci začali mať príjmy, mohli investovať do bývania, Hrhov bol dokonca jednou z prvých obcí, kde zrušili špeciálnu triedu a vybrali sa cestou integrácie.

Prečo sa to potom nerobí všade? Ak to funguje, čo bráni štátu, aby tieto modely výrazne presadzoval a podporoval aj inde?

Stretávam starostov, medzi nimi aj takých, ktorí jednoducho tvrdia, že sa to nedá, prípadne sa vyhovárajú, že spomínané obce mali menej Rómov ako oni. Zámerne som si to pozrela – podiel Rómov na obyvateľstve v úspešných obciach je od 14 do 90 percent.

Pripúšťam, že štartovacia čiara v Spišskom Hrhove je iná ako v Jarovniciach či Roškovciach. Napriek tomu v každej z týchto obcí došlo k nejakému posunu. To je aj prípad Nitry nad Ipľom, kde je 90 percent Rómov a kde mi starosta pred niekoľkými rokmi povedal, že cudzí sa bál vôbec do obce vstúpiť. Dnes je to dedina ako každá iná. Žiaľ, hlas týchto starostov akoby ostatní nepočúvali, lebo ľahšie je vyhovárať sa, že sa to nedá.

Krásne to povedal starosta Uliča, keď dostal otázku, prečo to všetko robí, prečo sa snaží. Odpovedal niečo v tomto duchu: „Hoci to bude znieť drsne, všetci mladí sa z obce sťahujú preč, Rómovia sú jediná pracovná sila, ktorá mi tu ostáva. Ak chcem niečo urobiť, musím do nich investovať.“ Ide pritom o Rómov – jehovistov, ktorí ani nechodia voliť, nik ho teda nemôže podozrievať, že to robí, aby si udržal voličskú základňu.

Pôvodná otázka znela, prečo to štát, trebárs splnomocnenec Pollák, výrazne nepresadzuje všade.

Keď sa stal Peter Pollák poslancom, stretol sa aj s mimovládkami. Pripravila som mu návrh niekoľkých kľúčových zmien, ktoré by tým starostom výrazne pomohli. Mnohé veci dnes totiž musia robiť neformálne. Viac sa nám však neozval.

Ja za tým jeho prístupom vidím najmä povrchnosť, lebo vieme, kde čo funguje. Nerozumiem, prečo potom musíme stále dokola objavovať teplú vodu. Pritom na všetko sú aj peniaze. Z 200-miliónov zo štrukturálnych fondov EÚ určených na rozvoj osád sme na konci programového obdobia 2006 až 2013 v skutočnosti vyčerpali len päť percent. Zaujímavé je, že ťažko zistiť, kde sú zvyšné peniaze.

Ako vnímate jeho reformu?

Ako nešťastné riešenie. Ja by som to ani nenazvala reformou, len súhrnom politických téz založenom na represii, ktorou by sa z Rómov malo doslova „vybiť“ nejaké ich správanie. Pritom každý vie, že všetko funguje len vtedy, ak ľudia majú možnosť vzdelávať sa a zamestnať. Štát však chce nad nimi stáť s bičom, čo naozaj nepomôže.

Rozhovor bol autorizovaný, Jarmila Lajčáková v prepise nič nezmenila.

Medzititulky: redakcia

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Sportnet

Miloš Roman.

Na gól čakali fanúšikovia 50 minút.


TASR
Futbalisti FK Humenné.

Domáci Považania inkasovali tri góly v úvodnom polčase.


TASR
Máté Lékai (vľavo) a Lukáš Urban v prvom štvrťfinále Európskeho pohára EHF FTC-Green Collect Budapešť - Tatran Prešov.

Hádzanárov Tatrana čaká domáca odveta vo štvrťfinále Európskeho pohára EHF.


Larry Lloyd.

Po skončení v Nottinghame pôsobil ako hrajúci tréner vo Wigane, ktorý dostal zo štvrtej do tretej ligy.


TASR
SkryťZatvoriť reklamu