Agnieszka Holland
režisérka,
matka Kasii Adamik
Bola vaša dcéra niekedy problémovým dieťaťom a v čom?
Kasia bola problematická ako bábätko, nerobila nič z toho, čo sme od nej chceli, hlavne nie spať... Neskôr, keď vo svojich deviatich rokoch sa so mnou ocitla vo Francúzsku, prežívala asi do trinástky dosť neznesiteľné autistické obdobie. Bola to asi reakcia na rannú pubertu a hlavne traumu emigrácie. Poslala som ju na judo, stala sa zlatou medailistkou vo svojej kategórii a to jej veľmi pomohlo.
Čo na nej najviac oceňujete?
Vážim si ju. A hlavne jej neobvyklý talent, ako dokáže vášnivo nič nerobiť, a vzápätí sa bezozvyšku sústredí na prácu. Jej schopnosť lenošiť je výnimočná, závidím jej ju. A vôbec, je to skvelá osoba.
V čom ste si podobné?
Myslím, že ani podľa prírody, ani podľa zverokruhu nie sme si podobné. Kasia je skôr po svojom otcovi. Ale vďaka tomu, že sme veľmi dlho žili v tesnej blízkosti, boli sme na sebe závislé a pracovali sme spolu, začali sme sa teraz na seba podobať aj fyzicky. Trochu ako pán a jeho pes (ten pes som skôr ja).
V čom ste odlišné?
Odlišný máme vzťah k poriadku - u mňa je úzkostlivý, u Kasii slobodný. Ja musím mať veci urobené okamžite, u nej môže všetko počkať. Ja som viac na knižky, ona na obrázky. Ja mám rada špenát, ona ho neznáša. Červené víno zas ľúbime rovnako, ale musí byť dobré.
Za čo ste svoju dcéru najviac chválili?
Myslím si, že dieťa treba chváliť. Robila som to teda vždy, keď som mala najmenšiu príležitosť.
Ako komunikujete, keď sa na seba hneváte?
Keď je Kasia na mňa nahnevaná, hovorí po francúzsky. Oveľa lepšie ovláda tento jazyk, čím ma vlastne ponižuje. Ja zas volím chladný tón.
Čítali ste odbornú literatúru o výchove?
Niečo som čítala, ale psychologický inštinkt a živá pamäť na moje vlastné detstvo mi pomohli viac.
Rozprávali ste jej rozprávky?
Áno, rozprávala. Ešte viac jej však čítavala moja mama. Dala jej toho veľa. Bola mladou babičkou a dodnes má pre vnukov veľa lásky a energie.
Čo myslíte, že by vám dcéra mohla vyčítať?
Občas mi aj vyčíta, väčšinou nespravodlivo. Stávalo sa však, že som voči nej bola naozaj nedôsledná, a niekedy aj hysterická. Ona to, pochopiteľne, neznáša.
Rozumiete si?
Naozaj si dobre rozumieme. V práci ešte lepšie ako v živote. V súkromí má každý určitú tajomnú čiaru, ktorú osobne nerada prekračujem u iných a rovnako sa neteším, keď to chce urobiť niekto voči mne.
Musí vás na pľaci poslúchnuť?
Keď som režisér, tak ma musia počúvať všetci. Spolupracujeme s Kasiou už viac rokov. Jej prínos mojim filmom je neoceniteľný. Od začiatku mi nielen dávala veľa nápadov, ale stala sa pre mňa na pľaci určitým "okom pravdy". Postupne sme sa vyrovnávali a je logické, že teraz už robíme film
na rovnakých právach.
Páči sa vám jej filmový vkus?
Vážim si Kasiin vkus. Aj keď občas cítim veci inak, vždy s ním počítam.
A životný štýl?
Občas každá z nás uprednostňuje odlišné veci. Ale mám rada, a som na to aj hrdá, ako na efekt svojej výchovy, jej otvorenosť a vrelý kontakt s ľuďmi. Aj to, že im dáva pri práci radosť a pozitívnu energiu.
Pomáhate jej nejako dodnes - v profesii i mimo nej?
Pomáham jej aj finančne a, keď môžem, aj profesionálne. Ona zas pomáha mne, takže nie je to jednostranné. Pretože hlboko verím, že je naozaj talentovaná a jej prvý film, a pred ním jej kresby a nápady, sa mi veľmi páčili, nie je pre mňa ťažké prihovoriť sa za ňu. Robím to aj pre iných
mladých, keď sa mi páčia.
Vidíte sa často a kedy ste sa naposledy stretli?
Aj vďaka našej práci sa vidíme veľmi často. Naposledy sme strávili asi dva týždne spolu v našom vidieckom dome vo Francúzsku a po krátkej prestávke sme sa stretli na festivale v Benátkach. Stáva sa však, že pracujeme v rôznych častiach sveta a nevidíme sa dlhšie, vtedy si telefonujeme.
Poľská režisérka Agnieszka Hollandová (1948) svoje filmárske vzdelanie získala na pražskej FAMU a hneď sa stala predstaviteľkou poľskej novej vlny. Spolupracovala s Krzysztofom Zanussim a Andrzejom Wajdom, s ktorým napísala niekoľko scenárov. V čase vyhlásenia výnimočného stavu v Poľsku v roku 1981 emigrovala do Francúzska, odvtedy tvorí len v zahraničí. V USA sa preslávila oscarovou nomináciou za film Európa, Európa. V Európe aj filmom Úplné zatmenie, kde homosexuálneho básnika Arthura Rimbauda stvárnil mladý Leonardo Di Caprio. Len nedávno na Filmovom festivale v Benátkach predstavila svoj posledný film Júlia sa vracia domov (Julie walking home). Dej filmu zachytáva moment v živote mladej ženy, ktorá svojho smrteľne chorého syna vezie do Poľska za ruským liečiteľom. Na jeseň pricestuje Agnieszka Hollandová na Slovensko za svojou dcérou Kasiou na začiatok nakrúcania Jánošíka.
Kasia Adamik
režisérka,
dcéra Agnieszky Hollandovej
Boli ste niekedy problémovým dieťaťom a v čom?
Ako každé dieťa som prežila krátke obdobie, kedy som bola zlá. Najväčšie problémy medzi mnou a mamou vznikali kvôli tomu, že Agniezska je veľmi poriadkumilovná a ja nie. Inak mi dávala slobodu, v ničom mi nebránila. Ale keď ste dieťa a môžete robiť všetko, nerobíte nakoniec nič, pretože je to odrazu nuda.
V čom sa vám vaša mama najviac páči?
Vždy som obdivovala maminu integritu, neskôr som sa ju snažila napodobniť a naučiť, už sa mi to aj darí a verím, že mi to ostane po celý život.
Aké vlastnosti ste po nej zdedili, v čom ste si podobné?
Sme si podobné v schopnosti nebrať sa príliš vážne, čím si trochu zľahčujeme život a robíme ho zábavnejším. No a režisérkou som nielen po mame, ale aj po mojom otcovi.
V čom ste odlišné?
Myslím, že sa vnímam ešte menej vážne, ako ona. A možno aj, v tom, že som menej intelektuálska a viac verím na inštinkty.
Čo ste svojej mame najčastejšie vyčítali?
Mama musí mať vždy pravdu, dokonca aj vtedy, keď sa mýli. Stále ma to ruší. Okrem toho sa nám páčia rozdielne filmy. Ja milujem sci-fi a hlúpe americké akčáky, mama pri nich vždy zaspí.
Téma pripravovaného Jánošíka sa vám pozdáva obidvom rovnako?
Páči sa nám obom, ale z odlišných dôvodov. Moja mama v ňom vidí príbeh mladého muža, ktorý sa ocitá na svojej existenciálnej ceste, čo je vlastne námetom mnohých jej filmov. Mňa v ňom priťahuje hra, dobrodružstvo. Kým som ešte žila v Poľsku, Jánošík bol dokonca mojím detským idolom. Mala som jánošíkovskú valašku, čítala som komiksy a pozerala som o ňom filmy.
Rozprávala vám mama rozprávky?
Mama mi prečítala veľmi veľa knižiek, väčšinou to boli klasické rozprávkové príbehy. Čítala mi ich po poľsky. Vždy ich vedela tak precítiť a zahrať, že mne sa už potom samej čítať vôbec nechcelo. Bez mamy ma to nudilo. Mamine herecké schopnosti ma pokazili.
Pomáha vám mama dodnes?
Pomáha mi napríklad v organizačných veciach. Vždy, keď niekam odlietam, mi skontroluje všetky doklady a či mám platnú letenku, pretože ja som zmetkárka a ona puntičkárka. Organizuje dovolenky, výlety, rodinné stretnutia. Keď som však nakrúcala vlastný film, tak mi mama vôbec nepomáhala, pretože v tom čase bol zaneprázdnená. Zrazu som všetko musela robiť sama a to bola zaujímavá skúsenosť!
Ako sa podelíte o prácu pri Jánošíkovi?
Dúfam, že dobre (smiech). Často som jej pomáhala, ale teraz to bude iná situácia. Všetko bude výsledkom dohody a našej vzájomnej komunikácie.
Ak vaša mama trvá na tom, že má vždy pravdu, ako si predstavujete vzájomnú dohodu?
Umelecké hádky a argumenty sú vítané. Bude si musieť obhájiť svoj názor, a tak sama spozná, či má pravdu, alebo sa mýli. Všetci režiséri sú veľkí zlodeji, kradnú idey a nápady jedna radosť. Mama má vždy okolo seba obrovský tím, z ktorého každý niečo svoje prinesie. No a na konci filmu si aj tak myslí, že ona sama na všetko prišla. A určite to nebude inak, keď budeme spolupracovať na Jánošíkovi.
Nechcete prizvať k spolupráci aj svojho otca?
Otec celé roky túžil nakrútiť Jánošíka, ale filmovú réžiu opustil kvôli opere. Teraz, aby nebol smutný, ho točím ja.
Na čo z detstva spomínate najradšej?
Keď sme ešte bývali v Poľsku, na ulici bolo vždy rušno. Pred domom sme sa s kamarátmi hrali aj na Jánošíkov, strieľali sme po sebe, stále som voľakde lietala. Po emigrácii som sa odrazu ocitla sama, bol to taký život za dverami, a vtedy som pozerala veľa filmov. Neviete si predstaviť, koľko som ich videla! No a teraz ich chcem robiť.
Čo myslíte, čím by ste svojej mame urobili najväčšiu radosť?
Veľmi dlho som sa hľadala, bola som na nejakej ceste... Keď som nakrútila vlastný film, mama bola šťastná, že som vykročila práve týmto smerom a bola na mňa extrémne hrdá. No a myslím, že najviac sa teší z toho, keď so šťastná.
Viete o maminej prvej láske? Kto to bol?
Moja mama išla študovať veľmi mladučká, mala len sedemnásť, vtedy spoznala môjho otca. Bol teda prvým z dôležitých mužov v jej živote.
Kasia Adamik (29), dcéra hollywoodskej režisérky z Poľska Agnieszky Hollandovej a divadelného a operného režiséra slovenského pôvodu Laca Adamika, vykročila po stopách svojich rodičov. Jej filmová prvotina Štekot patrí síce medzi nízkorozpočtové, nezávislé snímky, divákov však okamžite zaujala. Ide o čiernu americkú tragikomédiu, pojednávajúcu o žene, ktorá si o sebe myslí, že je pes. Hlavné úlohy stvárnili vychytení Lisa Kudrowová a Vincent D?Onofrio. Momentálne má za sebou castingy a ďalšie prípravné práce na koprodukčnom filme Jánošík, ktorého prvé zábery bude nakrúcať spoločne so svojou matkou režisérkou Agnieszkou Hollandovou na jeseň v Terchovej.
Autor: Tina Čorná / Foto: Desana Dudášová, archív ČTK
