"Óóó, to je teda pekne osvetlené podzemné parkovisko. Óóó a s kvetinami, to sa len tak nevidí. A svetlo na zábradlí je – óóó – aké dômyselné, zospodu namontované. Jééé, ešte aj bankovky sa tu krásne šmýkajú medzi prstami, to v Európe tak nie je!"
Návštevy z Európy v Singapure zvyčajne takto ochkajú a pre mňa je to príjemná pripomienka, že môj každodenný život je predsa len fascinujúci.
Tieto autentické výroky patria holandskej návšteve, mimochodom.
Moja mama, ktorej skúsenosti s cestovaním sú minimalistické v porovnaní s jej holandskými rovesníkmi, vždy len tak sucho, priam stoicky okomentuje: „Mňa už nič neprekvapí.“ Ale predsa len.
Bolo to v momente, keď si uvedomila, že tašku, kde mám okrem plienok a hrkálky aj peňaženku s kreditkami a iPhonom, nechávam na nestrážených miestach, fyzicky ďaleko odo mňa.
„Óóó, to je fantastické, že sa tu nekradne! V Bratislave by si tú tašku mala už päťkrát preč,“ jasala nedávno.
Lenže v Bratislave zlodeja potom nezbičujú. Tí, ktorí to zažili, tvrdia, že tá bolesť sa nedá opísať slovami a už nikdy si to nechcú zopakovať. Singapurčania nekradnú zo strachu - boja sa zákona a jeho fyzických trestov.
Odložené veci sa neberú. Stratené a zabudnuté veci sa vracajú späť. Zvykla som si.
Viem aj prečo neochkám. Slovami Holanďana, futbalistu a „národného filozofa“ Johana Cruijffa: „Každá nevýhoda má svoju výhodu.“ Och.
Autor: Jana Sunderman-Kadlecová
