Šimečka: SME nehľadá pravdu

Dlhšie ste premýšľali, či SME dáte rozhovor. Čo ste zvažovali?

„Zvažoval som to, lebo pri odchode som povedal, že so SME už nebudem mať kontakt. Nebudem tam písať ani dávať rozhovory, pokiaľ sa nezmenia podmienky, pre ktoré som odišiel. Situácia sa nezmenila, ale pri 20. výročí som si povedal, že nie je slušné tváriť sa, že som neexistoval.“

Čítate ešte SME?

„Čítam na webe.“

Ako noviny vnímate takto s odstupom rokov?

„Noviny vo všeobecnosti prežívajú ťažké obdobie. SME nie sú moje noviny. Z novín na mňa dýcha, že nehľadáte pravdu, ale ju viete. Novinárskou povinnosťou je hľadať pravdu, nech je aj prekvapujúca a nepríjemná. Mám pocit, že SME pravdu pozná a písaním ju len potvrdzuje. Druhým kritickým postrehom je, že noviny nevypovedajú dostatočne o krajine. Ako keby písali pre politikov a nie pre čitateľov. Mojím cieľom bolo vybudovať denník v liberálnom strede. SME je dnes pravicovo vyhranené, čo je podľa mňa zlý odhad mediálnej budúcnosti. Názory v novinách mi pripadajú málo dôveryhodné, lebo sú pravicovo predpojaté. Keď viem, aké názory zajtra nájdem v novinách, tak ma to veľmi nebaví. Ale na druhej strane, aby som nebol úplne kritický, SME obraňuje ľudské práva, menšiny. Noviny si v tomto držia svoj dobrý štandard. To nie je málo, je to dobrá služba spoločnosti.“

Hovoríte, že noviny nehľadajú pravdu. Myslíte si, že rezignovali na hľadanie pôvodcu problémov, majú klapky na očiach a presadzujú si svoju pravdu?

„Také jednoduché to nie je. Hľadanie pravdy je veľmi zložitá vec, aj drahá. Aby ste vypátrali skutočnú podstatu problému, po ktorom idete, musíte tomu venovať čas, vopred musíte odbúrať svoje pravdy, o ktorých ste presvedčení. Mám pocit, že po pravde úporne nepátrate.“

Čo by ste zmenili?

„Asi by som sa snažil vniesť do novín viac provokatívnych otázok. Mám pocit, akoby noviny boli spokojné samy so sebou, čo si myslím, že by nemali.“

Ako s odstupom času beriete kauzu skupinka?

„Premiér Dzurinda v osobe ministra obrany Ivana Šimka videl svojho vyzývateľa a videl za ním skupiny, lobistické alebo biznisové, čo považoval za svoju osobnú hrozbu a vytiahol do boja. To je jednoduchá mocenská hra. Skupinka bola smiešnou okolnosťou, ktorá boj sprevádzala.“

Ako vás kauza ovplyvnila?

„Nijako mimoriadne. Samozrejme, vtedy to prežívate hlbšie, lebo nie je príjemné, keď idete do sporu s premiérom. Ale pravdupovediac ma to nejako veľmi netrápilo. Hlavný dôsledok kauzy napokon bola strata parlamentnej väčšiny. Denník SME v tom zohrával marginálnu rolu. Noviny do toho išli naplno, pretože som vedel, že ide o základné politické zlyhanie premiéra Dzurindu.“

V čom vidíte najväčšie rozdiely medzi Dzurindovou a Ficovou érou?

„Nevnímam to ako dve rozdielne éry, má to lineárny vývoj, striedajú sa moci, politické tábory. Problém je, že žijeme v ilúzii, že sú tu dve tváre Slovenska, z ktorých jedna je dobrá a druhá zlá podľa toho, kto si čo myslí. Ťažko sa buduje demokracia v krajine, v ktorej proti sebe stoja dva tábory. Pozrite sa do Maďarska, kde demokracia ide do kolien. A nielen preto, že je tam Orbán, ale pre rozdelenie spoločnosti. Všetky pokusy prehlbovať rozdelenie na Slovensku sú chybné.“

Myslíte, že Fico túto výzvu zvládne?

„Fico chápe problém dvoch táborov. Už za prvej vlády mu to nevyšlo, keď poštval proti sebe médiá. Pochopil, že takto nemôže dlhodobo víťaziť ani rozumne viesť krajinu, tak sa pokúša o korporátny model, ktorý by mal zjednotiť krajinu alebo aspoň vytvoriť ilúziu, že v krajine nie je vnútorné nepriateľstvo. Pokúša sa o to, ale mám pocit, že nervy mu zlyhajú, lebo ekonomická situácia bude stále horšia a on by chcel byť dobrý otec vlasti.“

Čo si vlastne myslíte o Ficovi?

„Problém, ktorý uňho vidím, je, že neverí na slobodu. Verí na záujmy rôznych skupín, ktoré chce teraz zladiť v korporátnom modeli, ale na pilieroch demokracie, ktorými sú podľa mňa sloboda a spravodlivosť v zmysle rovnosti pred zákonom, mu nezáleží. Z toho mám obavy.“

Čo hovoríte na pravicu, ktorá je rozdrobená a neschopná spolupracovať?

„Rozdrobenosť bola už v zárodku pravice. Dzurinda odmietol pôvodnú dohodu o rozdelení SDK, má leví podiel na tom, že pravica je rozdrobená. Pravica sa hlboko mýli, keď si myslí, že ju voliči volia pre ekonomické videnie sveta. Dnes sa ukazuje, že neoliberálna ideológia okrem dynamického rastu spôsobila množstvo problémov, vrátane krízy. Kým si pravica sama nepomenuje, že príliš slepo verila niektorým ideám, že ich brala aj s chlpmi a veľmi o nich nepremýšľala, tak dosť ťažko obstojí. Keď nie ste schopní pozrieť sa na seba kriticky, tak ostanete hlupákom. Pravicu vidím ako myšlienkovo bezmocnú.“

Nie je problém aj to, že v pravici nie sú schopní ľudia? Vidíte tam niekoho, kto by mohol obsadiť pozíciu lídra a vedel by konkurovať Ficovi?

„Na jednej strane treba Ficovi priznať talent a pracovitosť. Pravica dnes nemá talent ani pracovitosť. V pravici dnes nevidím komunikačný talent. Nevidím tam človeka, ktorý by obstál v rétorike, aby mohol byť súperom Fica. Ale nejde len o to. Pravici chýbajú nové idey. Vidím iba opakovanie starých téz, ktoré dnes prestávajú platiť. Svet sa dnes naozaj zásadne mení a pravica ostala v 90. rokoch.“

No ani Robert Fico neprišiel s nejakou zásadnou novou myšlienkou. Skôr sa staval do pozície, že ide meniť, prípadne ničiť to, čo zaviedla pravica. Napríklad rušenie zisku v zdravotníctve.

„Lebo Fico vie, že ľudia sú so zdravotníctvom nespokojní a zisk zdravotných poisťovní neviedol k zlepšeniu zdravotníctva, čo sľubovala pravica. Tak to využil. Nedá sa mu to zazlievať. Pravica sa pohne ďalej iba vtedy, keď prizná, v čom ich idey pochybili. Ja nikdy nebudem voliť Fica, ale mám tiež problém voliť pravicu. Nevidím tam intelektuálnu prácu.“

Sú vôbec politici, ktorých by ste ešte volili?

„Pokus o generačnú výmenu, ktorú reprezentujú Procházka, Lipšic, Beblavý, je mi sympatický. Tí ľudia sú fajn, každý má nejaký svoj pohľad na svet. Minimálne oceňujem, že sú pracovití v zmysle hľadania ideí. Ale stále je to veľmi málo, navyše každý je v inej strane.“

A s nízkou podporou.

„To je stále ten problém. Fatálnym zlyhaním je, že pravicové strany si nebudovali nasledovníkov. Neurobil to ani Dzurinda, čo je na SDKÚ vidieť.“

Spoločnosť naposledy výrazne zasiahla Gorila. Ako hodnotíte prístup novín ku kauze Gorila?

„Nebolo to ľahké, špeciálne v prípade denníka SME. Mali ste ťažkú situáciu. Čisto teoreticky som uvažoval, čo by som urobil, keby som bol šéfredaktorom a materiál by som mal v ruke, chyba nastala, že nebola rozsiahla debata v denníku. Bola to taká vážna situácia, že bolo treba zvolať veľkú poradu širšieho vedenia alebo možno celého denníka. Nemali rozhodovať jednotlivci. Tam treba hľadať konsenzus v rámci novín. Noviny s tým veľa neurobili, z hľadiska žurnalistiky je to zlyhanie, hoci rozumiem všetkým okolnostiam, uznávam aj problém so slovenskými súdmi. Denník SME sa to potom pokúšal napraviť, keď sa do Gorily vlani vrhol úplne po hlave, niečo urobil, ale stále, keď sa na to pozriete z nadhľadu, tak vám každý musí povedať, že to bolo zlyhanie novín.“

Čiže keby ste boli šéfredaktorom, zvoláte veľkú poradu? Treba povedať, že Tom Nicholson na Gorile robil, čo sa podarilo overiť, išlo do novín. Vyšli viaceré články aj rozhovor s Haščákom, nie je to tak, že sa o kauze vôbec nepísalo. Vy by ste do toho išli s väčšou vervou?

„Neviem, čo by som urobil. Ale určite by som zvolal zásadnú poradu. Aj pre denník samotný a skupinu ľudí, ktorá niečo tvorí, aby sa podieľali na zásadnom rozhodnutí. Situácia šéfredaktora nikdy nie je ľahká, to nie je priama kritika, len hovorím, že by som sa pokúsil urobiť toto a neviem, ako by som sa potom rozhodol. Niekedy urobíte rozhodnutia, ktoré sú zlé, nič sa nedá robiť. To patrí k novinám a životu, nie je to nič také vážne, čo by novinám zlomilo väz. Ale inak ako zlyhanie sa to nazvať nedá.“

Čo spätne vnímate ako hlavné dôvody, pre ktoré ste opustili SME?

„Boli tam niektoré detaily, o ktorých nebudem hovoriť. Mal som spor s vydavateľom. Cítil som istý typ tlaku, ktorý nebol priamy. V jednej chvíli som uznal, že by som sa s vydavateľom, hoci to boli moji priatelia, rozchádzal v základných názoroch, kam speje svet. Škriepil som sa o podobe sveta rovnako s Alexejom ako s Petrom Vajdom. Na rozdiel od nich som čítal svetové noviny a tam už bolo možné v roku 2006 vybadať, že príde kríza. Cítil som, že slepá viera v čisto pravicové riešenia nebude na Slovensku fungovať. Vtedy sme obhajovali pravicové reformy Dzurindovej vlády na strane komentárov, ale zároveň sme skúmali ich dopady v normálnom živote ľudí a tie dopady vychádzali značne kriticky. Toto sa celkom nepáčilo premiérovi Dzurindovi a Miklošovi. Nepriamo tlačili na Alexeja, aby so mnou urobil tak trochu poriadok. Alexej Fulmek bol v tomto vždy veľmi korektný a nikdy na mňa nejakým spôsobom netlačil, ale cítil som, že sa problém vyhrocuje, až sa vyhrotil. Keď si odmyslíte detaily, tak išlo o ideový spor, ako sa majú robiť noviny a či majú, alebo nemajú stáť výhradne na strane pravicovej vlády.“

Hovorili ste, že bol nepriamy vplyv Dzurindu. Myslíte si, že politici mali vplyv v novinách?

„Bohužiaľ mali.“

Aký?

„V ekonomickej sekcii mali výrazný vplyv, niektorých novinárov som aj vyhodil, niektorí sú naspäť. Novinárom ekonomickej sekcie som vyčítal, že komunikujú s ministerstvom financií ako so svojím partnerom, nekriticky a dávajú si overovať svoje články. Mali k Miklošovi bližšie ako k novinám. Toto bol môj pocit.“

Prečo ste to vtedy takto nehovorili?

„Veď som to hovoril, niektorých som potom aj vyhodil. Mal som problém s Petrom Vajdom aj Alexejom, ktorí mi vraveli, že to nie je pravda, že si to vymýšľam. Mal som veľký problém s tým, že v novinách, ktorých som bol šéfredaktorom, niektorí novinári viac veria ministrovi financií než svojmu vlastnému úsudku, respektíve sa oň ani nepokúšajú. Bolo to nekritické písanie. Len čo sa objavilo kritické písanie, tak Ivan Mikloš mal s tým veľký problém. Žiadal, aby Schutzove komentáre boli vopred schvaľované ekonomickými novinármi v SME, ktorí boli pod jeho vplyvom. To bola komická situácia. To už prišlo aj Alexejovi nehorázne, odmietol to.“

Boli ste od 1999 do 2006 šéfredaktorom, keď vládol Dzurinda, takže vplyv mali, keď ste noviny viedli.

„Vplyv politikov sa dá ťažko dokázať. Ale stačí vidieť, čo novinári píšu. V istej fáze som dospel k názoru, že sa s tými novinármi rozídem. Šéfredaktor nemá vždy možnosť to rozoznať. Nie je to jednoduché. Vláda na noviny mala istý vplyv cez novinárov, ale rozhodne nie cezo mňa. Politici veľmi dobre vedeli, kto som. Párkrát to skúsili a tým sa to skončilo, tak ako skúsili párkrát ma podplatiť a tým sa to skončilo.“

Kto sa vás pokúšal podplatiť?

„Zopár podnikateľov, politici nie. Boli také pokusy krátko potom, čo som nastúpil. To je také, že vyšlú niekoho, keď vidia, že to nefunguje, tak to už nezopakujú. Viem, že mal premiér Dzurinda veľkú radosť, keď som z denníka odišiel. Ale nemyslím si, že to bol priamy tlak, náš rozchod s vydavateľom mal hlbšie vnútorné príčiny, nebolo to len preto, že si to želala vtedajšia vláda. Som už dosť skúsený a konšpiračné teórie všetkého druhu sú úplná kravina. Je dosť veľký problém, že v slovenských médiách sú ľudia okolo tridsiatky. Sú oveľa menej imúnni voči vplyvom.“

Slovenská žurnalistika je zrejme zdegradovaná aj preto, že staršia generácia prakticky nie je.

„To je pravda. Dôvodov je viac.“

Ako hodnotíte slovenské médiá v porovnaní s českými?

„Majú podobné problémy ako slovenské. Lidové noviny sú devastujúco konzervatívne, hoci to majú byť mestské noviny. Mladá fronta sa bulvarizuje a stále viac zjednodušuje, aj keď občas urobí dobrú investigatívnu prácu. Problém je aj v tom, že médiá ako Právo, ktoré sú v rukách nie celkom jasných vlastníkov, občas robia prácu na objednávku. V čase krízy sa médiá stávajú menej nezávislými, lebo potrebujú peniaze a často idú po ruke inzerentom. Slováci robia chybu, ak si berú príklad z českých médií. Pokiaľ sa chce človek niečo naučiť zo žurnalistiky, má prevažne čítať anglosaské noviny. Najlepšie sú Financial Times, The Economist alebo New York Times.“

Ktoré slovenské médiá považujete za relevantné?

„Mám pocit, že relatívne dobrú prácu robí Trend. Slovenské médiá mne samému veľa nedávajú.“

Myslíte si, že prežijú papierové noviny?

„V rádoch desiatok rokov si myslím, že neprežijú. Aj preto, že to už nebude treba, papier je iba nosič. Ja dnes papierové noviny vôbec nečítam. Oveľa viac mi vyhovuje, že môžem na webe čítať 15 alebo 20 novín naraz, než by som si kupoval jedny. Slovenské noviny nemôžu dať náročnému čitateľovi toľko, čo nájde na webe. Mali by sa rozhodnúť, čo vlastne chcú čitateľom ponúknuť. Ísť cestou spravodajských novín, ktoré zdanlivo pokrývajú dianie, je nezmysel.“

Mali by sa zamerať na analýzy?

„Áno. Ale kto tie analýzy bude písať? Priznám sa, nič v zlom, keby mi dnes chcelo SME ponúkať analýzy, tak ich nebudem čítať. Neverím, že ste schopní ponúknuť mi analýzy, ktoré mi niečo dajú. Na rozdiel od Alexeja si myslím, že mladí sa nevrátia k papierovým novinám. Ja mám 55 rokov a nepotrebujem papierové noviny. A pritom ja by som mal byť ten, kto by ešte po nich siahol. Vyhovuje mi Piano, ktoré mám predplatené. Ide o to, či noviny budú schopné ponúknuť niečo, za čo budú ľudia ochotní platiť. O nič iné nejde.“

Má projekt Piano budúcnosť?

„Nie som prorok, je to dobrý nápad.“

Vidíte nejaké nevýhody internetových médií?

„Problém internetu je, že je šialene chaotický. Človek sa v tom ľahko môže stratiť a už nebude schopný rozlišovať, čo je dôležité a čo nie. Množstvo mladých ľudí dnes nerobí nič iné, iba číta Facebook a odtiaľ sa dozvedá, čo sa deje, čo je dosť nebezpečný trend. Ale nejako zvlášť to nesledujem. Na sebe pozorujem, že keď píšem do Respektu, tak tvorím týždeň aj s rešeršami, je to normálna drina. Keď píšem blog na web, napíšem ho za hodinu. Zásadný rozdiel je v tom, čo dávam platenému vydaniu, ktoré je pre mňa kľúčové.“

Vedia to čitatelia rozlíšiť?

„Vládne čudný stav, že čitatelia nie sú schopní rozoznať, ktorý text je hodený na web za hodinu a čo je práca, ktorá má byť zaplatená. Je otázka, či čitatelia budú ochotní platiť za kvalitu. Vo svete sú, ale či na Slovensku budú, netuším. Ale mýlil som sa aj pri blogoch. Keď v roku 2002 prišiel za mnou Tomáš Bella, neveril som, že by Slováci mali o to záujem. No sú z nich píšuci maniaci.“

Čo hovoríte na kampaň českého Týdna, ktorá ľudí vyzýva nekupovať denníky s tým, že ich nepotrebujú?

„Za Týdnom je podnikateľ Soukup, ktorý vlastní mediálnu agentúru. Kampaň môže urobiť fakticky zadarmo, tu sa ukazuje, aká smrteľná môže byť kombinácia majiteľa mediálnej agentúry, ktorý vlastní týždenník.

Čím to je, že na Slovensku v porovnaní s Českom chýbajú elity, ktoré by pomenovávali neduhy, ktoré sa dejú vo verejnom živote?

„Česká elita je schopná pozrieť sa na seba kriticky. Prebieha tam neustála debata o vlastných zlyhaniach. Slovenské elity ani nie sú zvyknuté búšiť do mocných, viac im vyhovuje žiť s mocou v symbióze. Ukázalo sa to aj za Dzurindu, ktorému vyhovovalo, že sa ho elity zastávali. Dzurinda bol veľmi nemilo prekvapený, keď po mne v SME nastúpil nový šéfredaktor, že denník bol rovnako tvrdý voči SDKÚ ako za mojich čias.“