JAN GEHL vidí mesto ako priestor na stretávanie sa. Modernistickí architekti sa podľa neho prestali zaujímať o ľudí a vyhnali ich z ulíc. Vytvorili aj sídliská s panelákmi, ktoré nie sú vhodné na život.
Tvrdíte, že je dôležité, aby bol na uliciach život. Prečo?
„Pozrime sa na pravý opak. Bol by to dobrý nápad dostať všetkých ľudí z ulíc mesta? To sa v skutočnosti stalo v niekoľkých amerických mestách, kde na uliciach niet živej duše. Môžete tam aj niekoľko dní šoférovať a nikoho nestretnete. Zámerne hovorím šoférovať, pretože v týchto mestách už chodníky nie sú. Jediné miesto, kde sa dá prejsť, je nákupné centrum. Len tam môžete stretnúť ľudí, no nemôžete ich osloviť, za to vás môžu aj zatknúť."
Čo sa v takýchto mestách deje so spoločnosťou?
„Počas celej histórie ľudstva a usídľovania sa v mestách sme mali k dispozícii priestory, kde sme mohli stretnúť ostatných, vidieť, do akej spoločnosti patríme, a mať pocit začlenenia. V niektorých mestách sa však nechtiac podarilo odstrániť život z ulice. Nikdy to nerobili cielene, len si napríklad mysleli, že je rozumné postaviť veľké nákupné centrum. Ľudia potom začali chodiť len tam a na opustenejších uliciach rástla kriminalita. Televízie opakovane vysielali o vraždách a útokoch na ulici, takže ľudia už úplne prestali chodiť von, lebo je to tam nebezpečné."
Takže je ruch na ulici aj bezpečnostným prvkom?
„Vo viacerých komisiách pre prevenciu kriminality sme vždy dospeli k tomu, že pre mesto je veľmi dôležité, aby zaistilo možnosť stretávania sa na verejných priestranstvách. Napríklad v Dánsku sme veľa investovali do pouličných festivalov, aby mali ľudia pekné zážitky z mesta. Mysleli sme si, že keď sa im bude život v meste páčiť, budú svoje mesto chrániť. Takže aj napriek tomu, že na niektorých z týchto festivalov opilci močili na rohoch ulíc alebo spôsobili iné menšie problémy, väčšina ľudí sa dobre zabávala a predovšetkým pochopila, že im na ulici nehrozí nebezpečenstvo. Okrem bezpečnosti je dôležité, aby sme mali možnosť stretnúť mladých, starých, bielych, čiernych, bohatých aj chudobných ľudí a vykonávať s nimi rovnaké činnosti. Vtedy pochopíme, že ľudia sú v podstate dobrí a nebudeme sa báť ľudí z iných etník alebo socio-ekonomických skupín."
Aj v Bratislave sú prázdne ulice. Komunisti postavili sídliská s panelákmi, kde ľudia iba prespávajú. Čo si myslíte o tých sídliskách?
„V Dánsku máme tiež také sídliská, sú napríklad aj vo Švédsku. Teraz tam bývajú prevažne ľudia s najnižším príjmom. Všetci ostatní sa odtiaľ odsťahovali, pretože byty sú nekvalitné vo viacerých základných ohľadoch. Takéto sídliská spôsobili problém v mnohých krajinách sveta."
Dá sa kvalita života na sídliskách zlepšiť?
„V niektorých prípadoch do projektov v Dánsku či vo Švédsku, na ktorých som sa podieľal, dokonca investovali tak veľa peňazí, koľko stálo postavenie samotného paneláka. Domom dali novú fasádu, premenovali celé sídlisko a predovšetkým postavili medzi samostatne stojacimi blokmi domov menšie domčeky a vyrobili nové uličky, bezpečnejšie pre ľudí. Nevyužívané veľké trávniky premenili na záhradky a ihriská. Dali ich ľuďom, aby si tam mohli pestovať napríklad zemiaky, a teda tam bol nejaký život. Iná stratégia je celý blok vyhodiť do vzduchu."
Zbúrať celý panelákový blok?
„Áno. Túto stratégiu využitli viackrát, aj keď to nie je múdre z pohľadu surovín. Vo Švédsku viacero domov aj rozmontovali, keď sa to dalo. Materiál z nich potom predali napríklad egyptskej armáde a postavili radové domy."
Prečo sa teda takéto sídliská začali stavať, keď nie sú vhodné na život?
„Začali sa stavať presne vtedy, keď sa architekti prestali zaujímať o ľudí."
Tvrdíte, že architektúra dnes už nepracuje pre ľudí, ale skôr sama pre seba?
„Presne tak. Keď prišiel modernizmus a mestá sa začali rýchlo rozrastať do obrovských rozmerov, bol prehliadnutý ľudský rozmer. Ten bol totiž vždy naviazaný na tradíciu a pomalý plynulý rozvoj miest. Jazyk tradičného mesta je jazykom ľudského tela. Ulica je lineárny priestor vytvorený na pohyb, chôdzu a námestie predstavuje zase to, čo dokáže zachytiť ľudské oko. Oko dokáže vnímať priestor do vzdialenosti sto metrov, takže staré námestia boli veľké zhruba sto krát sto metrov. Keď ste sa na nich postavili do rohu, videli ste všetko, čo sa tam deje. Takže mestá pôvodne tvorili námestia na stretávanie s ľuďmi, nákupy a tak ďalej a ulice pre pohyb."
Moderná architektúra sa už takýmito pravidlami neriadi?
„Nie, toto všetko z architektúry vyhodili. Starý človek mal byť nahradený novým, mesto sa malo stať strojom a vôbec všetko sa malo robiť úplne inak. Po nástupe modernizmu začali miesto na prácu, miesto na spánok, miesto na oddych a na nákup stavať každé niekde inde."
Ako by sa teda malo plánovať mesto?
„V roku 1933 bola vypracovaná veľká charta modernistického mestského plánovania, ktorej hlavným princípom bolo, že sa nikdy nesmie plánovať na jedno miesto priestor na spánok, prácu a rekreáciu. Vždy mali byť plánované na osobitných miestach. V roku 1998 bolo nové stretnutie plánovačov, kde sme podpísali novú chartu o tom, že sa nikdy nesmú tieto miesta oddeľovať. Takže po 65 rokoch sa teraz pokúšame opäť plánovať rôzne funkcie na jedno miesto. Sídliská preto nie sú dobrým miestom život, lebo sú monofunkčné."
