Chudoba sa podľa nej nedá riešiť bez citlivého prístupu k prírode. Denníku SME opísala, ako prebiehajú klimatické katastrofy a našim futbalistom odkázala, aby k jej krajine boli na majstrovstvách milostiví. Šéfka Rozvojového programu OSN HELEN CLARKOVÁ.
Ako ste sem pricestovali?
"Letela som z New Yorku a autom prišla z Viedne."
Komerčným letom?
"Vždy využívam komerčné lety. S výnimkou cestovania s misiou OSN v Afrike."
OSN má svoj Environmentálny program. Čo robí pre klímu váš úrad?
"UNDP je organizácia OSN pre klímu aj rozvoj. Tie dve nemôžete oddeliť. Chudoba sa nedá trvalo znižovať, ak ignorujete životné prostredie. Krajiny, ktoré zaujímal len hospodársky rast, teraz zisťujú, že svoju cenu má aj životné prostredie a musia dostať oboje do rovnováhy. S Environmentálnym programom spolupracujeme. Ten však nie je rozvojovou agentúrou."
UNDP pomohlo 31 africkým krajinám prispôsobiť sa zmenám klímy. Čo to znamená?
"Vezmite si Keňu, odkiaľ som sa práve vrátila. Trpí zničujúcim suchom. A aj keď dážd príde, prinesie záplavy. Jeden z problémov je zalesňovanie. Keď prší v oblastiach, kde bývali lesy, pôda nedokáže vodu udržať. Prispôsobovanie v Keni teda znamená aj zalesňovanie. Ale tiež starostlivosť o suchú pôdu."
Zmeny klímy najviac pocítia rozvojové krajiny. Ako?
"Čelíme štyrom typom výziev. Suchu – v Afrike, na Blízkom východe, v Strednej Ázii, Číne, Mongolsku, Austrálii. Problémy majú aj lesnaté krajiny. Napríklad Slovensko bolo úplne zalesnené, tak isto ako moja krajina - Nový Zéland. Ale s rozvojom sa lesy vyrubovali. Musíme zachrániť pľúca zeme, akým je veľký amazonský prales. Musíme nájsť spôsob, ako sa ľuďom vyplatí les nerúbať."
Týka sa to len Brazílie?
"Aj Konžskej demokratickej republiky, Konga, Guiney, Indonézie. Máme aj malé atolové štáty v Indickom a Tichom oceáne, aj moju vlasť, Nový Zéland. Ich kultúra aj spôsob života úplne miznú, pretože sa potápajú. A napokon máme ešte obyvateľov pobreží, najmä v riečnych deltách. Záplavy sa tam kombinujú so stúpajúcou hladinou morí. Ale už sme uspeli s prispôsobovaním, napríklad v Bangladéši. Nedochádza tam už k takým stratám na životoch ako pred 20 rokmi. Ale naozaj - človek v rozvojovej krajine má 79-krát vyššiu šancu, že zažije klimatickú katastrofu, ako ten, ktorý žije v rozvinutej krajine."
Čo z toho trápi Nový Zéland, kde ste boli premiérkou?
"Všetko. Nový Zéland je súostrovie, ale osídlili sme aj ústia riek, veľkú časť krajiny sme odlesnili. Keď prší, dážď pôda nedokáže zadržať, rieka sa rozvodní a zaplavuje. Stúpajúca hladina mora ohrozuje obyvateľov na pobreží. Chrbtovou kosťou našej ekonomiky je lesné hospodárstvo. To sme vyvinuli na základe stálej, miernej klímy. Teraz je však počasie oveľa premenlivejšie. Keď som bola premiérkou, mali sme tri storočné suchá."
Je svet pripravený na klimatických utečencov?
"V mojej vlasti sa vždy snažíme zabezpečiť, aby ľudia mali domov. Ale organizujeme aj trvalé presídľovanie z Tichomoria. Už dlho máme program so Samoou. Členovia troch ostrovných národov - Cookove ostrovy, Niue a Tokelau - majú novozélandské občianstvo. Programy trvalého pobytu máme s Kiribasom, Tuvalu a Tongom. A máme aj pracovné víza pre občanov ďalších krajín. Dúfam, že tieto ostrovy nie sú stratené. Keď zmiznú, nezmizne len pôda. Je veľmi ťažké zachovať ich jedinečné kultúry a jazyky, na predmestiach veľkých miest."
Môže sa 15-tisíc delegátov v Kodani zhodnúť na niečom rozumnom?
"V skutočnosti ich je 34-tisíc (smiech). Pätnásťtisíc tvorí len vládne delegácie. Na dohodu bude treba ministrov a lídrov na konci. Ale nebude to dobrá dohoda, ak nebude dobrá pre rozvojové krajiny. Pretože ony hovoria: My sme tento problém nespôsobili, ale my nesieme jeho najhoršie následky. Chcete, aby sme sa rozvíjali ekologickejšie? Musíte nám dať peniaze. My sa musíme prispôsobiť a vy na Západe znížiť emisie. Úspechom bude, keď sa podarí dosiahnuť silnú politickú dohodu a budúci rok právne záväznú dohodu."
Koľko by mali dostať rozvojové krajiny a kto to zaplatí?
"Prvá suma je o krátkodobých cieľoch v rokoch 2010 - 2012, keď vyprší Kjótsky protokol. Hovorí sa o 10 miliardách dolárov. Dôležitejšia otázka je, koľko bude treba potom. Dohoda sa bude pohybovať v rozmedzí 75 – 250 miliárd dolárov ročne. Kto zaplatí? Industrializovaný svet, ktorý problém historicky spôsobil. Predpokladá sa, že ten spraví vynútiteľné záväzky, na základe ktorých sa o zníženie emisií pokúsia aj rozvojové krajiny."
Vedci hovoria, že emisie je potrebné znížiť o 25 – 40 percent do roku 2020 oproti roku 1990. Na tom sa pravdepodobne svet nedohodne do roku 2013, nieto ešte teraz v Kodani. Maximum, čo je na stole, je 20-percent od Európskej únie. Nebolo by užitočnejšie netlačiť na znižovanie emisií, ale minúť peniaze na prispôsobenie sa klimatickým zmenám?
"Ak to nebude od 20 do 50 percent, rátajte s katastrofickým a nezvrátiteľným scenárom. Musíme robiť všetko. Znižovať emisie, podporovať rozvojové krajiny i prispôsobovanie."
Nebolo by rozumnejšie podporovať miesto zelených technológií, ako solárne či veterné elektrárne, ktorých stavba je veľmi drahá a stojí veľa energie, ich výskum?
"Počiatočné náklady pri využívaní obnoviteľných zdrojov sú vyššie, ako sme zvyknutí. Ale dlhodobo sú veľmi výhodné. Summit je o tom, že rozvojovým krajinám zaplatíme rozdiel medzi zvyčajnými nákladmi a nákladmi na zelené technológie."
Budete sledovať Majstrovstvá sveta vo futbale?
"Áno, viem, že sme spolu v skupine. Nový Zéland tam už nebol asi 20 rokov. Buďte k nám milostiví."
