Súdy veria eštebákom, keď tvrdia, že klamali. Jozef Šesták vyhral po štyroch rokoch nad Ústavom pamäti národa. Pomohli mu dôkazy zo Švédska aj od výrobcu hodiniek.
BRATISLAVA. Bývalý štátny tajomník Jozef Šesták je v archívnych dokumentoch komunistickej Štátnej bezpečnosti zaevidovaný ako agent neoprávnene. V decembri 2008 tak rozhodla sudkyňa Zlata Mrázková na Okresnom súde Bratislava II. Ústav pamäti národa sa proti rozhodnutiu neodvolal a rozsudok je dnes právoplatný.
Prvýkrát sa Šesták obrátil na súd, keď mu Národný bezpečnostný úrad nedal previerku. Považoval ho za bezpečnostne nespoľahlivého. Rozsiahle spisy ŠtB hovorili, že spolupracoval s kontrarozviedkou ešte ako študent koncom šesťdesiatych rokov a neskôr ako československý diplomat aj s rozviedkou.
Obrátil sa na krajský súd, ktorý rozhodnutie NBÚ zrušil. Úrad mu previerku znovu nedal. Opäť sa odvolal na Najvyšší súd. Ten v roku 2007 rozhodnutie úradu však tiež zrušil a prikázal mu vec opäť prerokovať.
Šesták tvrdí, že dnes už previerku má. „NBÚ musel rešpektovať rozhodnutie súdu o tom, že som nikdy nespolupracoval s ŠtB,“ povedal SME.
„Vec je dôkazne tak čistá a pravda je tak jednoznačná a nezvratná, že sa ÚPN ani neodvolal proti rozsudku,“ dodal.
Najprv neuspel
Spory ÚPN
- ÚPN čelil a čelí 31 žalobám.
- Právoplatne ukončených je desať sporov.
- V prospech ÚPN: sedem.
- V neprospech ÚPN: tri.
- Na súdoch je stále 21 prípadov:
- bez rozhodnutia ich je 11,
- neprávoplatné rozhodnutie v prospech ÚPN: sedem,
- neprávoplatné rozhodnutie v prospech žalujúceho: tri.
Šesták v roku 2005 zažaloval Ústav pamäti národa. Súdu predložil tri hlavné dôkazy, ktorými vyvracal spoluprácu s ŠtB.
Najzásadnejšie, na ktoré sa aj súd v rozsudku najviac odvoláva, je potvrdenie zo Švédska. Šestáka mali eštebáci zaviazať k spolupráci 7. júla 1967 v budove Krajskej správy ZNB v Bratislave. V jeho spise nie je súhlas so spoluprácou, smernice ŠtB však umožňovali zaviazať agenta aj ústne.
Šesták predložil doklad z 18. augusta 1967, podľa ktorého bol od 3. júla až do augusta na praxi v Skandinavien banken.
Z rozsudku nevyplýva, že by súd skúmal dôveryhodnosť tohto dôkazu. Podľa neho však „spochybňuje“ celý viazací akt.
Šesták bol v šesťdesiatych rokoch študentom a angažoval sa v organizácii AISEC. Tam ho podľa jeho slov navštevovali rôzni príslušníci ŠtB, čo chápal tak, že je pod ich kontrolou.
Eštebáci, ktorí mali Šestáka viazať, nevypovedali. Jeden z nich zomrel a príslušníka Benkovského sa súdu nepodarilo nájsť.
Ďalším dôkazom boli dve svedecké výpovede eštebákov z rozviedky Jozefa Erbsta a Oldřicha Starého, ktorí ho mali riadiť.
Výpovede eštebákov
Erbst povedal, že nevie o tom, že by bol Šesták tajným spolupracovníkom. Ako príslušník rozviedky vraj riadil iba cudzincov. Potvrdil však, že vypracoval hodnotenie spolupráce Šestáka s rozviedkou z rokov 1975 až 1977 na základe podkladov, ktoré dostal z rezidentúry vo Washingtone.
Tam Šesták pracoval na československom veľvyslanectve a podľa dokumentov mal v rozviedke postavenie „ideového spolupracovníka“.
Druhý svedok Oldřich Starý pracoval vo Washingtone ako rozviedčik. Šesták nebol podľa neho tajným spolupracovníkom a on ho iba vykazoval vo svojich materiáloch ako ideového spolupracovníka, aby podporil informácie, ktoré získal z verejných zdrojov.
„Vedel, že hodnota informácií navrhovateľa (Šestáka) z jeho pracovného pôsobenia je v centrále v Prahe vysoko hodnotená. Preto na zvýraznenie hodnovernosti svojich informácií pre 1. správu uvádzal ako zdroj navrhovateľa,“ píše sa v rozsudku.
Starý mal podľa spisu Šestákovi darovať hodinky Seiko LC 882. Nikdy mu však vraj nič nedal a vymyslel si to, tvrdil rozviedčik pred súdom. Fiktívne konal na pokyn svojho nadriadeného.
Šesták takisto súdu predložil potvrdenie od hodinárskej firmy Seiko z apríla 2005, že o hodinkách s takým číslom nemajú žiadne záznamy.
Okresný súd najprv žalobu Šestáka zamietol. Ako hlavný dôvod uviedol, že ÚPN nie je právnym pokračovateľom ŠtB a teda nie je možné ho žalovať za neoprávnenú evidenciu.
Krajský súd v Bratislave však rozsudok zrušil s odôvodnením, že označenie niekoho ako agenta mu môže poškodiť meno v spoločnosti.
To tvrdil aj Šesták, podľa neho ho celá záležitosť brzdí v kariére.
Okresný súd potom rozhodol, že je v záznamoch evidovaný neoprávnene. ÚPN je rozsudok povinný priložiť k jeho spisom.
ÚPN sa neodvolal
Ústav pamäti národa sa proti rozhodnutiu súdu neodvolal. Podľa predsedu správnej rady ústavu Ivana Petranského nemajú kompetenciu dokazovať, či niekto bol spolupracovníkom ŠtB.
„ÚPN môže potvrdiť autenticitu dokumentov aj skutočnosť registrácie jednotlivých osôb, nie však pravdivosť a presnosť údajov v dokumentoch,“ povedal Petranský. Odvolali by sa, iba ak by súd nariadil výmaz osoby zo zoznamov, alebo zaplatenie nemajetkovej ujmy.
Petranský si myslí, že ústav urobil v prípade všetko, čo mal a poskytol súdu relevantné dokumenty.
Ústav je povinný rozsudok súdu pripojiť k Šestákovým spisom, ktoré tvrdia, že spolupracoval s kontrarozviedkou aj rozviedkou. S rozviedkou, keď pôsobil na veľvyslanectve v Spojených štátoch.
Lehký: Mali sa brániť
Miroslav Lehký z Ústavu pre štúdium totalitných režimov v Prahe by považoval za správne, keby sa ÚPN proti rozsudku odvolal a nesúhlasí s výrokom, že ústav nezodpovedá za presnosť a pravdivosť údajov. Úlohou ústavu je podľa neho aj nestranný opis doby neslobody a to sa bez presnosti a pravdivosti nedá.
Lehký dlhodobo upozorňuje, že tajná služba nemohla pracovať na základe vymyslených informácií od eštebákov. Bola prísne kontrolovaná a za každé zlyhanie hrozili sankcie.
Súd mal podľa neho v prípade vypočuť ďalších svedkov a overiť dokumenty predložené Šestákom, aj výpovede eštebákov.
„Vždy je možné zneužitie, ale toto nemôžeme prijať ako vysvetlenie pre prácu ŠtB ako takej. Taká tajná služba by sa za chvíľu rozpadla,“ dodal Lehký.
Súdy už viackrát uverili, že si Štátna bezpečnosť v dokumentoch vymýšľala.
BRATISLAVA. Na internetovej stránke Ústavu pamäti národa sú dva právoplatné rozsudky okresných súdov o neoprávnenej evidencii osoby ako agenta. Príslušníci ŠtB pred súdom povedali, že si ich evidenciu vymýšľali alebo o nej nevedia. Súd im uveril.
V januári 2007 súd rozhodol, že bol ako agent neoprávnene evidovaný bývalý novinár týždenníka Nö Sándor Neszméri. Eštebáci ho navštevovali ako tajomníka Csemadoku. Povedal, že ich informoval, ako mu vyplývalo z funkcie iba o kultúrnych podujatiach, ktoré boli známe. To tvrdili aj oni.
„Nebol tajným spolupracovníkom, nebol agentom,“ vypovedali na súde eštebáci Štefan Danáš a Ján Lenárt. „Mohlo sa stať, že niekto bol evidovaný ako agent bez toho, aby o tom vedel, napríklad, aby sa plnili plány,“ tvrdil eštebák Michal Škarba. Náčelník správy a ich nadriadený František Budaváry to na súde poprel. Súd aj tak vyriekol verdikt o neoprávnenej evidencii.
Rovnako rozhodol Okresný súd Bratislava II v marci 2007 o fotoreportérovi Tiborovi Borskom. Eštebák Jozef Obuch, ktorý ho mal zaevidovať ako agenta, povedal, že si na to nepamätá. „Správy sa často prifarbovali, zväzky sa vytvárali umelo, mnohokrát sa klamalo.“
Borský na súde vyhral aj preto, že eštebáci napísali, že s ním ukončili spoluprácu, lebo má tuberkulózu. Predložil lekárske potvrdenie, podľa ktorého ju nikdy nemal.
Bývalý štátny tajomník je stále zamestnancom ministerstva zahraničia.
BRATISLAVA. Jozef Šesták pracoval v rokoch 1970 až 1979 na ministerstve zahraničného obchodu, odvtedy je v diplomacii. Bol členom komunistickej strany, pred rokom 1989 pracoval aj na veľvyslanectve v Spojených štátoch.
Vo februári 1994, keď už bolo zrejmé, že menšinová vláda Vladimíra Mečiara padne, napísal diplomat Šesták list vtedajším šéfom opozície.
„Každý ďalší deň zotrvania pána Mečiara vo funkcii zhoršuje už nielen vnútropolitickú, ekonomickú, sociálnu a morálnu situáciu v krajine, ale zároveň zhoršuje zahraničnopolitické postavenie našej mladej republiky...“
Krátko na to v ďalšej Mečiarovej vláde prijal post štátneho tajomníka, na mítingoch HZDS chválil Mečiara a presviedčal, že úspešne napredujeme v integrácii do Európskej únie a NATO. Za úspechom Slovenska podľa neho stáli „hodiny úmornej práce nášho premiéra“.
Krátko pred voľbami v roku 1998 dostal post veľvyslanca v Rakúsku, nová vláda ho však odvolala. Vystúpil z HZDS a v roku 2004 kandidoval ako „občiansky kandidát“ za prezidenta ako osobnosť „ktorú verejnosť pozná ako obhajcu slovenských štátnych a národných záujmov“.
Šesták už roky tvrdí, že s ŠtB nikdy nespolupracoval, prvý záznam o začiatku spolupráce s tajnou službou má z roku 1967.
Keď dostal Ústav pamäti národa žiadosť o sprístupnenie jeho spisu verejnosti, Slovenská informačná služba v júli 2004 požiadala výbor pre ľudské práva, aby jeho spis spolupracovníka rozviedky zostal utajený.
Výbor jej nevyhovel a spis umožnil zverejniť. Predseda HZDS Vladimír Mečiar hlasoval proti zverejneniu.
