Chcel študovať teológiu v zahraničí, ale bol rok 1951 a nedalo sa to urobiť inak, než nelegálne prekročiť hranice. Chytili ho a odsúdili na dvanásť rokov, odsedel si desať, z toho osem rokov fáral v uránových baniach v Jáchymove. Urobili z neho robotníka, ale študoval na vlastnú päsť. Využil oteplenie v rokoch 1968 - 1969 a v Ríme doštudoval. Ako aktívny disident pomohol zlikvidovať totalitu, ktorú nenávidel. Po revolúcii mu arcibiskup Sokol odmietol dať farnosť. ANTON SRHOLEC je človek, ktorý celý život žije v pravde. A ten život si veľmi vychutnáva.

Za socializmu sa mohlo cestovať – to nehovorila iba bývalá poslankyňa za KSS Dagmar Bollová, ale aj moderní ľudia na internetových diskusiách. Čo by ste im odkázali?

Po tom, čo ma chytili, som desať rokov cestoval len po linkách väzenských autobusov. Komunizmus sa chcel uzavrieť, aby sa Západ nedozvedel o hrôzach, ktoré sa tu diali. Dva roky z tých dvanástich rokov mi odpustili. Zločin komunizmu bol v tom, že bolo legalizované násilie. Celý systém bol zariadený na to, aby represívnymi metódami nastolil raj na Zemi. Postupne to nebolo možné, boli netrpezliví, tak to riešili terorom. Komunizmus bol najhroznejší experiment minulého storočia.

Plus nacizmus, nie?

Ale ten prehral vojnu a boli mnohí svedkovia, ktorí počas neho trpeli. Celý židovský národ, štáty, ktoré boli zatiahnuté do vojny, Sovietsky zväz. Ale keďže komunizmus padol jemne, svedkov zločinov bolo oveľa menej. A z tých 70-tisíc mužov a žien, čo u nás boli z politických dôvodov vo väzniciach, dnes žije už len asi 1500. Ostatní všetci vymreli. Asi 130 ľudí bolo na Slovensku popravených. Ich príbuzní prežili takú traumu, že o nej nechcú rozprávať.

Hovoríte, že komunizmus padol jemne. Padol až príliš jemne? Mali byť aktéri totality potrestaní prísnejšie?

Som rád, že to bolo tak, že netiekla krv. Som hrdý na to, že sa prvýkrát v histórii udiala nenásilná revolúcia. Mám pocit, že je to začiatok novej epochy.

Osem rokov ste robili v jáchymovských uránových baniach. Ľudia na následky ožiarenia mreli ako muchy, čím si vysvetľujete, že vy ste vo svojom veku tak vo forme na tele aj na duchu? Mimoriadne genetické dispozície?

Z tých ôsmich rokov som bol štyri roky priamo na kove, v priamom kontakte s rádioaktívnym materiálom. Takže som vlastne osvietený pán. Asi naozaj platí to staré známe, že čo ťa nezabije, to ťa posilní. Som dôkazom toho, že všetky prírodné zákony majú výnimky.

Boh?

Nerád o tom rozprávam, lebo nerád beriem Božie meno nadarmo. Ale kto vie, tak na to príde, a kto nie, tak je mu to zbytočné rozprávať.

Vaše kázne v Blumentáli boli legendárne a dovoľovali ste si všeličo. Nikdy ste sa nebáli?

Som opatrný. Fúkam niekedy aj na studené. A formu protestu som si vždy dobre premyslel, nerobil som veci bezhlavo. Aj vo väzení sa dalo vzdorovať, ale uvážene, lebo za každú formu nesúhlasu sa hrozne platilo, a to aj keď si to ako nesúhlas vykladali oni. Ale myslím si, že každý človek by mal mať občiansku statočnosť a mal by žiť v pravde. Ja mám výhodu, že nemám rodinu. Komunisti ma naučili žiť nenáročne a bez veľkých perspektív, takže mi nebolo čo zobrať. A okrem toho mám aj dobrodružnú povahu. Rád sa pohybujem na okraji. Tam je život. Tam to iskrí.

Hovoríte, že vo väzení sa za nesúhlas platilo. Čo vám v uránových baniach ešte mohli zobrať?

Keby človek rebeloval, ide z korekcie do korekcie, a tam boli schopní utýrať ľudí na smrť. Korekcia bolo väzenie vo väzení, koncentrák v koncentráku. Človek sa tam dostal, už keď nesplnil normu, čo brali ako sabotáž. To znamenalo menej jedla, nijaké teplo alebo nijaký slamník. Životné potreby okresané úplne na minimum.

Nikdy ste sa netajili kritikou nešvárov v cirkvi. Ste renegát?

Ja si vyprosujem slobodu a na ňu si nedám od nikoho siahnuť. Sloboda je veľký dar, ktorý si úžasne vážim, a preto som nebol ochotný byť tolerantný k málo férovým spôsobom, ktoré vidím v cirkvi. Preto žijem na pokraji. Nesúhlasím s tým, čo je zbytočné, konzervatívne, aby sa z cirkvi robilo múzeum alebo zbierka zákonov, dogiem a noriem, pre mňa je cirkev živé spoločenstvo ľudí, ktorí sa majú radi. Ja som vlastne taký bezdomovec. Aj bezdomovci milujú slobodu tak, že sú až neadaptabilní, sú ochotní za ňu obetovať aj istý blahobyt. Ale ja netúžim po funkciách.

Kedysi ste povedali, že chodenie do kostolov dávno prestalo byť ukazovateľom viery. Je dosť veriacich ľudí, ktorí berú Boha len ako nejaký abstraktný pojem dobra a necítia sa ako súčasť nijakej cirkvi. Vy ste nikdy nemali zajačie úmysly?

Nie, naopak. Som veľmi rád. Mne sa dobre debatuje, diskutuje a hľadá, lebo viem, kde je myšlienková a filozofická veľmoc – to je katolícka cirkev. Je v nej veľa slobody, aj keď mnohí ľudia si myslia, že katolícka cirkev je jeden monolit, armáda od generála po vojakov. V cirkvi je však dosť slobody na to, aby človek mohol uvažovať aj pochybovať, ísť svojou cestou. Pravda, musí si za to zaplatiť. Ja som dokonca presvedčený, že človek si musí obhájiť svoju cestu.

Takže termín ovečka, ktorým sa označuje veriaci katolík, nie je celkom presný?

Je to biblický obraz. V našom svete je vyslovene zastaraný. Som za to, aby to bolo spoločenstvo bratov a sestier, ktorí majú rozličné dary, slobodných ľudí, ktorí veria v budúcnosť a delia sa o život.

Hovoríte, že vám v cirkvi prekážajú anachronizmy, konzervatizmy. Nepatrí náhodou medzi ne aj celibát kňazov? Môže o otázkach lásky a rodiny hovoriť kompetentne človek, ktorý by s dôležitým prejavom lásky nemal prísť do styku?

Celibát nie je Božie prikázanie, naopak – ten požehnal vzťahu muža a ženy, aby plodili deti a naplnili zem. Celibát je vnútrocirkevný zákon. Ja som za to, aby bola sloboda – kto chce celibát, nech v ňom žije, kto nie, nech sa ožení a založí si rodinu. Veď v celibáte nežijú len kňazi, ale aj iní ľudia, napríklad umelci alebo vedeckí pracovníci, ktorí nemajú čas na rodinu. Celibát je inak pohodlnejšia cesta.

V staršom rozhovore ste si povzdychli, že vás mrzí, že vaša generácia nezmenila svet. Je zmeniť svet v moci nejakej generácie?

Svet sa od nepamäti potáca od problému k problému. Náš omyl bol, že ho zmeníme na základe demokracie, slobody a pravdy. Je to však oveľa zložitejšie a ja cítim smútok odchádzajúcej generácie – že svet je plný násilia, klamstva, povrchnosti a korupcie. Som však jeden z mála starcov – a hlásam to aj iným starcom, na ktorých mám vplyv – že svet je napriek tomu oveľa lepší ako ten, ktorý sme zdedili po našich rodičoch. V dvoch tretinách minulého storočia boli tri svetové vojny, tá tretia bola, našťastie, studená, inak by sme tu dnes nesedeli. Dnes máme problém, ako uniesť blahobyt.

Ste vo vyhliadkach na budúcnosť optimista?

Myslím, že v budúcej spoločnosti budú vytvorené podmienky na to, aby ľudia premýšľali, vzdelávali sa, čítali, cestovali, venovali sa umeniu. Som presvedčený, že toto príde.

To sa dobre počúva, ale nie je zlo do človeka neoddeliteľne primontované? Dá sa vôbec vykoreniť ľudská agresivita?

Násilie, primitivizmus a hrubosť tu bude vždy. Ide len o to, aby osvietenejšia komunita nedala týmto ľuďom toľko šancí. Režim nesmie podporovať extrémistov.

To by však tí extrémisti najprv nemali byť vo vláde.

To je problém súčasnej vlády, ale aj to pominie. Boli horšie vlády a prežili sme. Nebojím sa toho.

Hovorí sa, že dnešné časy sú agresívne. Ale neboli náhodou také aj časy predtým?

Naopak, sme oslobodení od mnohého násilia, ktoré bolo v minulosti. Obraz o násilí vytvárajú aj médiá. Keď si nejaký šialený Slovák vyrovnáva účty s Maďarom alebo s Rómom, hneď to vie celé Slovensko. Ale na Slovensku žijú pokojne a zmierlivo milióny občanov. A o tom sa už nepíše.

Hovorí sa aj to, že tieto časy sú povrchné a mamonárske. Ale podľa mňa nie je povinnosťou spoločnosti, aby nám servírovala duchovno na veľkých táckach. Je to individuálna cesta. Každý si môže kúpiť knižky a študovať.

Ja som príklad. Vzdelával som sa sám. A keď chodím po obchodoch, nemám čo kúpiť, lebo všetko už mám. Je to v jednotlivcoch a v myslení. Ale na to je aj spoločnosť, napríklad cirkev, ktorá pripomína aj hodnoty, význam sviatkov.

Aký je význam Vianoc?

Veľmi premýšľam o tom, ako nájsť na staré kresťanské symboly nové slová. Vianoce sú o živote. Narodil sa človek a prežil napriek tomu, že bol v podmienkach, kde by hygienik ani nevkročil. Na Vianoce má tak trochu narodeniny každý z nás. Potešíme sa, že sme, a vzájomne si vyjadríme radosť, že sa máme. Na Vianoce sa prejavuje dobro v človeku, napríklad ľudia obdarúvajú chudobných. A ľudia, ktorí si nevedia prísť na meno, aspoň mlčia. Ani počas vojny sa nestrieľalo. Vianočné sviatky som desaťkrát prežil vo väzení. Aj bachari boli iní. Chlapi plakali. Ale kto bol zlodej a podvodník, stačila mu ryba na večeru.

Ostali vám nejaké vzťahy zo spoluväzňami?

Mnohí kolegovia už odišli na druhú stranu života, ale udržiavam kontakt aj s druhou či s treťou generáciou.

Nikdy ste neľutovali, že nemáte svoju farnosť?

Kňazskú existenciu podľa toho nehodnotím. Jeden priateľ povedal, že kňazom sa oplatí byť, aj keby človek slúžil jednu omšu za rok. Kňazská licencia je v tom, že človek žije pre druhých ľudí. To je jeho rodina. To, že som dvadsať rokov mimo pastorácie, v ktorej som bol pätnásť rokov, ma prinútilo hľadať si svoje miesto a spočiatku ma to aj bolelo. Ale už by som nerobil nič iné, len to, čo robím.

Vediete ubytovňu pre bezdomovcov Resoty. Koľko rokov sa venujete takejto práci?

Osemnásť. Vždy mi pomáha nejaká žena, lebo to potrebuje ženský prístup. To je to, čo Ježiš chcel. Keď je niekto hladný, špinavý, na kraji spoločnosti, treba mu vytvoriť podmienky na trochu dôstojnej existencie, aby mohli žiť. Aj keď chudobne, ale hrdo. Domov, to nie je len najesť sa, ale priateľstvo a teplo, ochota uniesť trochu zodpovednosti. Myslím, že aj ja som dôkazom, že ani človek v dôchodku nemusí byť morózny, ale môže pomáhať pár ľuďom, ktorí to potrebujú.

Máte problémy so závislosťami vašich zverencov?

Býval som radikálne proti fajčeniu, ale uvedomil som si, že títo ľudia nemajú nikoho a nič, tak som už veľkorysejší a cigarety im sám kupujem, nech majú niečo zo života.

A čo alkohol?

Keď bývali pod mostom, pili každý sám, do dna a hladní. Takto keď sa aj otvorí fľaška, tak je to spoločenská vec, podelia sa viacerí, tak isto ako my normálni konzumenti. A keď dopijú, ďalšiu nemajú a musia v najlepšom prestať.

Asi máte plno, že?

Ale nie. Máme malé rezervy, nejakú posteľ môžeme rezervovať aj vám (smiech).

O bezdomovcov sa stará osemnásť rokov. Foto SME - MIRKA CIBULKOVÁ

Anton Srholec (1929) – kňaz. Študoval na gymnáziu v Skalici. V roku 1946 vstúpil do saleziánskej spoločnosti. V roku 1950 režim rozpustil všetky rehoľné spoločnosti a neumožňoval študovať teológiu, tak sa v roku 1951 pokúsil prekročiť hranicu ilegálne. Útek sa nevydaril a Srholec bol odsúdený na dvanásť rokov väzenia, z ktorých si odsedel desať. Po návrate z väzenia ho nikde nechceli prijať, tak bol robotníkom, pričom stále študoval. Počas Pražskej jari v roku 1969 dostal povolenie ísť do Talianska, kde si dokončil vzdelanie a pápež Pavol VI. ho v roku 1970 vysvätil za kňaza. Po návrate nemohol pracovať ako kňaz, ale zamestnal sa ako kostolník v Blumentálskom kostole a dostal povolenie kázať. Ovplyvnil tisíce mladých ľudí, za čo ho odšikovali do Perneka, kde ho ŠtB dala aj brutálne zbiť. V roku 1985 mu odobrali súhlas s účinkovaním v cirkevnej správe. Posledné štyri roky pred dôchodkom pracoval ako robotník. Po revolúcii mu arcibiskup Sokol nepridelil farnosť. Osemnásť rokov sa venuje bezdomovcom, je iniciátorom útulku Resoty. Je činný v Slovenskom helsinskom výbore pre práva menšín v slovenskej sekcii Spoločnosti pre Vedu a Umenie. Venuje sa publicistike. Je držiteľom celého radu čestných doktorátov a vysokých vyznamenaní.

Na Dňoch Schöne Náciho si Anton Srholec prevzal ocenenie Slušný Bratislavčan.