Pondelok, 21. august, 2017 | Meniny má Jana
TÉMA

Zabudnutá ulička

Akoby tadiaľto ešte včera prešiel koč. Prechádzka po Kapitulskej ulici pri Dóme sv. Martina vyzerá ako cestovanie v čase. Občas tento vstup do starej Bratislavy preruší len hlúčik turistov, ktorí si prídu fotiť romantické zákutia a rozpadnutý palác. Kamen

Akoby tadiaľto ešte včera prešiel koč. Prechádzka po Kapitulskej ulici pri Dóme sv. Martina vyzerá ako cestovanie v čase. Občas tento vstup do starej Bratislavy preruší len hlúčik turistov, ktorí si prídu fotiťkapitulska1.jpg romantické zákutia a rozpadnutý palác. Kamenná dlažba, starodávne domy a tiché úzke dvory pripomínajú scény z filmov. Kapitulská je asi jedinou a poslednou ulicou v Bratislave, ktorá sa nemení, či všade naokolo zúri stavebný boom, alebo nie.

Ak sa niekto pozastaví nad tým, že v centre Bratislavy, hneď za rušnou Staromestskou, je tichá a starobylá ulička, na ktorej sa nenachádzajú žiadne obchody, kaviarne, či dokonca firmy, vysvetlenie je jednoduché. Väčšina parciel a domov tu vždy patrila cirkvi. Ešte aj dnes v čase obeda vidno mužov v sutanách, ktorí prechádzajú z jednej budovy do druhej - nachádza sa tu bohoslovecká fakulta, kňazský seminár, farský úrad a nezvyčajnou architektúrou vás upúta budova Collegium Emericanum, ústav, ktorý pripravoval gymnazistov na štúdium teológie.

Kapitulská vždy bola ulicou kňazstva a dodnes je - a to je jej šťastie aj slabosť.

Zrejme najstaršia

Kapitulskú ulicu môžeme smelo označiť za jednu z najstarších ulíc Bratislavy, ak nie najstaršiu. Začala vznikať v rovnakom čase s Michalskou, zrejme už v prvej polovici štrnásteho storočia. Vtedy sa začali stavať hradby a ulice, ktoré od mesta pôvodne na hrad viedli, spájala práve Kapitulská.

„Máme presný údaj o tom, kedy už táto ulica existovala vďaka tomu, že sa sem preniesla kapitula z Hradu. To bolo v roku 1204," hovorí Vladimír Tomčík zo združenia Devínska brána, ktoré propaguje historický odkaz minulosti.

Kapitula, teda zbor kanonikov, najprv sídlila na hradnom vrchu, keďže sa však vďaka tomu stávala terčom stredovekých vojenských útokov, z bezpečnostných dôvodov pápež povolil jej presťahovanie. „Množstvo ľudí, ktorí sem, za hradby, chodievali na bohoslužby, podľa historických dokladov ohrozovalo hrad," vysvetľuje Tomčík. Po presťahovaní bolo nutné postaviť tu väčší kostol, a tak sa začalo s prestavbou románskeho kostola Svätého Salvatora na gotický dóm. Písal sa rok 1311.

Krčma tu nikdy nebola

Po tom, ako sa v štrnástom storočí začali stavať mestské hradby, sa Kapitulská začala nazývať uličkou za hradbami, ľudovo cvinger. S hradbami je dodnes pevne spojená, hoci dnes už len reťazami na zamknutých bránach. Hradby sú zavreté od roku 2001 a chátrajú. Mesto ich plánuje rekonštruovať od dómu práve po spojnicu Kapitulskej a ulice Na vŕšku. Peniaze na to však nie sú, mestský investor pamiatkovej obnovy Paming požiadal ministerstvo kultúry o grant.

Mnohí obyvatelia Bratislavy dodnes hovoria, že tu sídlil kat. Mal by to byť dom na čísle štyri. „To je legenda. Na cirkevnej ulici by nikdy nečistý človek, za akého kata v stredoveku pokladali, nemohol žiť. Bol totiž aj šarhom, staral sa o čistotu ulíc a prevádzkoval mestský nevestinec," vysvetľuje Vladimír Tomčík. Katov dom sa nachádza o niekoľko ulíc nižšie, na Baštovej 7.

Na Kapitulskej, naopak, v stredoveku prekvitalo vzdelanie. Bola tu prvá škola v meste, označovaná ako gymnázium. Chodili sem nielen kňazi, ale aj deti mešťanov. Neskôr tu bola prvá právnická fakulta, ktorú sem preniesli z Trnavy. Akadémia, ktorá mala okrem toho ešte aj bohosloveckú fakultu, sa stala základom pre vznik Alžbetínskej univerzity, ktorá bola predchodcom dnešnej Univerzity Komenského.

Pri obraze toho, ako dnes ulica vyzerá, Tomčík dodáva: „Žilo tam kedysi viac ľudí ako dnes. Ale krčma tu nikdy nebola povolená."kapitul-pohlad-na-hrad.jpg

Dejiny devastácie

Väčšina domov, ktoré na Kapitulskej sú, je kultúrnou pamiatkou. „Keď si pozriete mapu pamiatok, tu sa to len tak červenie," hovorí Ivo Štassel, riaditeľ Mestského ústavu ochrany pamiatok. Asi len päť domov pamiatkami nie je, medzi ne patrí napríklad novšia budova so sochou antického štátnika na fasáde.

Ulica, navyše aj plošne chránená - nachádza sa v pamiatkovej rezervácii, je však snom aj nočnou morou pamiatkárov. „To, ako dnes táto ulica vyzerá, je tým, že takmer všetky objekty sú cirkevné a cirkev sa správa opatrne. So svojím majetkom nehazarduje. Je v tom istá zotrvačnosť, ktorá je dobrá práve v tom, že na cirkevnom objekte sa vždy zachová najviac historických substancií," hovorí Štassel.

Cirkev nerada predáva svoj majetok, správa sa viac ako správca. „Je to silná zásada, čo je na jednej strane dobre. Ale čo hlavne pomohlo ulici pred devastáciou, je nedostatok peňazí. Na prvý pohľad budovy, ktoré na Kapitulskej sú, vyzerajú zle, ale sú zachované od gotických základov až po staré mosadzné kľučky."

Najhoršie obdobie pre domy nastalo v dvadsiatom storočí, vtedy sa začala ich masívna devastácia. Štát, ktorý majetok cirkvi znárodnil, sa totiž oň nestaral, a keď ho cirkev po roku 1989 dostala naspäť, bol v takom stave, že niektoré cirkevné inštitúcie chceli podnikať právne kroky.

„V tých časoch to nebolo jednoduché, mnohí cirkevní predstavitelia boli nahnevaní. Štát im vrátil ich majetok v zlom stave a keď chceli začať s obnovou, ešte ich aj v tom obmedzoval - určoval, ako majú postupovať, čo musia zachovať a podobne. Navyše cirkev často dotácie na obnovu nedostávala, kritériá boli jednoducho nastavené tak ‚objektívne‘, že nikto nechcel uprednostňovať cirkev," spomína Štassel. Mnohé z cirkevných budov sa nakoniec obnovovali iba vďaka tomu, že niektoré organizácie v zahraničí posielali tým na Slovensku to, čo vybrali od veriacich. To však nebol jediný problém cirkvi - potom prišli nájomníci. „Mnohí mali papier ešte z národných výborov, že v tých bytoch, ktoré sa vracali cirkvi, môžu žiť," hovorí Štassel. Na druhej strane, cirkev však chcela svoj majetok späť a jediným spôsobom, ako sa mohla nájomníkov zbaviť, bolo nájsť im náhradné bývanie. To sa ešte dodnes v mnohých prípadoch nepodarilo, a tak v niekoľkých domčekoch stále bývajú ľudia - poslední obyvatelia ulice.

Najväčšia ruina

Jednou z mála súkromných budov na ulici je Esterházyho palác. Štassel hovorí, že je to asi najväčšia ruina v Starom Meste. Začali ho stavať v sedemnástom storočí, prešiel mnohými rukami, neskôr, ešte aj v dvadsiatom storočí, sa k areálu pristavovali časti. Takou je aj dom architekta Szonyiho, v ktorom on sám býval. Postavili ho v roku 1926, ale nepôsobí rušivo. „Je to doklad o medzivojnovej výstavbe. Vnútri je stále zaujímavý luster, knižnica a pôvodná obývačka," hovorí Štassel. Dnes tu sídli Fond ochrany vkladov.

Paláca sa týka v súčasnosti jediný stavebný zámer na tejto ulici. Má sa po rokoch zrekonštruovať, budú tu luxusné apartmány. V podzemí nádvoria má byť veľké parkovisko, do ktorého bude vstup z rušnej a vyťaženejkapitulska-kostol.jpg Staromestskej ulice. Investor plánuje podkopať hradby, pretože pamiatkári dali podmienku, že do nich nesmie zasiahnuť.

Autá totiž po Kapitulskej nejazdia. Poslednú premávku si Štassel pamätá z osemdesiatych rokov, keď zbúrali jeden z domov v rámci areálu paláca a na dlažbu dali betónové panely, aby po nich mohli jazdiť nákladiaky. „V paláci mal byť mestský archív, išiel sa už prestavovať. Budova sa však na to nehodí, má krásne drevené stropy, klenby. Bojovali sme za to, aby to tu nebolo," hovorí.

Posledných nájomníkov odtiaľto vypratali v roku 1983, odvtedy palác chátra, jedno krídlo už samo padlo.

Jeden z posledných

V zlom stave sú na ulici ešte viaceré domy, napríklad číslo trinásť alebo dva. Pôvodne mala cirkev zámer začleniť viacero menších objektov do univerzitného areálu, nakoniec však projekty šli bokom. „Cirkev natrafila na problém typický pre budovy na tejto ulici - náročné obnovy a financie. Rekonštrukcie sú nákladné, najprv treba urobiť zameranie, prieskumy, staticky budovu zabezpečiť, múry sú často mokré, treba ich sušiť, potom spraviť projekt, až potom sa začne sama stavba," vyratúva Štassel.

Dom číslo tri je jedným z mála, ktorý je dodnes normálne obývaný. Býva tu architekt Vladimír Šimkovič. Rozhodol sa za socializmu, že tu chce žiť po tom, ako sa celou lokalitou zaoberal profesionálne, keď pracoval v Stavoprojekte. „Atmosféra tu je nadčasová, taká neuponáhľaná. To je to najcennejšie na Kapitulskej ulici. Počuť tu spievať vtáky, výhľad máme na vežu Klarisiek. Dlažbu vyhrieva slnko, cez ulicu občas prejde nejaký novic. To nikde inde nezažijete," rozpráva. Priznáva, že ulica je technicky nedokonalá, byty staré, nie sú tu obchody, ale to ho na nej láka. „Je to tu taký polovidiek. Vznikli tu zaujímavé susedstvá, o dom vyššie býval napríklad muzikológ Hanzi Albrecht, na ulici sa sušila bielizeň. Keď niekde niekomu tiekla voda, vybehol na ulicu, zaklopal vedľa a nosili sme si lavóry," spomína architekt. Vďaka projektom pozná každý byt. „Celú zónu sme prekreslili po podlažiach, vieme o každej miestnosti, prešli sme všetky domy a poprezerali si ich. Dali by sa tu robiť krásne veci."

Romantické zákutia

Kapitulskú ulicu pre starobylú atmosféru milujú fotografi. Typické pre mnohé domy sú totiž krásne nádvoria so záhradami, ktoré pred očami okoloidúcich ostávajú skryté. Sú za bránami domov. Domy, ktoré tu stoja, totiž nie sú typickými priechodnými domami. „Majú doslova stredovekú dispozíciu. Večer sa brány jednoducho zatvorili a ulica stíchla," hovorí Štassel. Niektoré z dvorov mali kamenné sedílie, z podjazdov sa šlo rovno do pivnice, kde boli sudy. Na nádvorí sa potom často príležitostne čapovalo víno. Dvorčeky sa zachovali aj so záhradkami a sochami či fontánkami, lebo do nich jednoducho nie je prístup. A to sa zrejme tak skoro nezmení.

Cirkev opatrne naznačila, že by rada do ulice vrátiť život. Kaviarne s terasami, tak ako to funguje o pár ulíc ďalej, tu však asi nikdy nebudú.

„Diecéza plánuje obnoviť pôvodnú krásu a príťažlivosť Kapitulskej," vysvetľuje jej hovorca Jozef Haľko. Avšak v zmysle kultúrneho dedičstva. „Ulička môže mať svoje čaro tým, že sú tu kaviarne, ale aj tým, že je tichá. Môže mať historickú príťažlivosť."

Oživenie však môže priniesť aj plánovaná rekonštrukcia hradieb. Na jedinom mestskom pozemku, na konci ulice, kde je uzamknutý vchod na opevnenie smerom k Staromestskej ulici, má v budúcnosti byť aj kaviareň, toalety a priestor na výstavy

Albrecht.jpgKapitulská a Albrechtovci
Kapitulská bola desaťročia pre muzikológov pojmom. V dome číslo jeden bývala rodina Albrechtovcov, ku ktorej sa chodilo na domáce muzicírovanie. Okrem mnohých iných tu boli častými návštevníkmi aj Béla Bartók alebo Eugen Suchoň. Otec Alexander Albrecht, ako regenschori v neďalekom Dóme, dostal na Kapitulskej od cirkvi služobný byt, ktorý sa stal na celé generácie geniom loci bratislavského hudobného života. Syn Ján, známy ako Hanzi, bol popredným slovenským muzikológom, violistom a pedagógom. Zomrel v roku 1996.

Pozostalosť
„Pre nás bola Kapitulská pojem a s ňou aj neodmysliteľný Hanzi," spomína Edita Bugalová, riaditeľka Slovenského národného múzea - Hudobného múzea. „Albrechtovský dom" bol však pojmom aj pre staršie generácie, bol miestom, kde sa mohli uchýliť a aj bývať počas štúdií mimobratislavskí hudobníci. Bol centrom stretávaní sa pri komornej hudbe po nedeľnej omši v Dóme. „Neskôr, keď už bol pánom domu syn Ján, lákalo toto prostredie ponúkajúce slobodnú pôdu pre debaty," hovorí Bugalová.

Práve ona sa zaslúžila o to, aby sa dedičstvo Albrechtovcov zachovalo. Po tom, ako Ján Albrecht zomrel a o niekoľko rokov na to aj jeho manželka, tento služobný byt museli pozostalí vypratať.

„Keď som sa to dozvedela, poznajúc Hanziho aj ten priestor, povedala som si, že pozostalosť treba zachrániť," hovorí. „Byt bol plný kníh, platní, nôt a umeleckých diel, ktoré tu rodina desaťročia zhromažďovala. „Bolo tam viacero miestností, dolný, horný byt a ešte priestory vo dvore. Všade boli kompletne plné police s knihami, hudobninami, platňami, časopismi, rukopismi a iným materiálom. Museli sme najprv vymyslieť spôsob, ako to spracovať, s vedomím, že to treba ešte fyzicky odniesť a opäť uložiť."

Dva roky práce
Vypratávanie trvalo skoro dva roky. Najviac sa o to zaslúžila sestra Viery Albrechtovej, Klára Petrivanská, ktorá deň čo deň trávila s pracovníčkami Hudobného múzea. „Každý predmet, ktorý sme preberali, najprv zaznamenali do počítača, potom balili do kartónových škatúľ a postupne odvážali. Pani Petrivanská vždy ráno pozbierala prázdne kartóny, ktoré jej už v okolitých obchodoch pripravovali a nosila ostatným teplú kávu. Počas prác naše pracovníčky sedeli v nevykúrenom byte pomaly zapadávajúcom prachom. Napriek týmto podmienkam ma tešilo vedomie, že aj nastupujúca generácia muzikológov dostala šancu vdýchnuť túto „albrechtovskú" atmosféru a bude mať intímnejší vzťah k zbierkam, ktoré vlastnoručne do múzea prináša. Dnes už takýchto príležitostí nie je veľa."

Dvadsaťtisíc dokumentov
Po spočítaní všetkých dokumentov vyšlo najavo fascinujúce číslo - Albrechtovci mali doma približne dvadsaťtisíc jednotiek, v mnohých prípadoch takýto počet predmetov tvorí fond menšieho múzea. „Tá knižnica je úžasná, Hanzi bol violista, je tam ohromne veľa violovej literatúry, ktorá je u nás zriedkavo dostupná. Ale boli tam aj vzácne obrazy, medzi nimi aj od Oskara Kokoschku. Rodina mala kontakty po celej Európe a svete," hovorí pani Bugalová. Viacerí zo širšieho rodinného okruhu patrili k významným osobnostiam kultúrneho života, napríklad Thomas Messer, dnes emeritný riaditeľ Guggenheimovho múzea v New Yorku, bol Hanziho bratranec.

Do Hudobného múzea sa dostali hudobné zbierky a časť mobiliáru, výtvarné diela prevzala Galéria mesta Bratislavy, dokumenty vypovedajúce o Bratislave šli do Mestského múzea.

Kvitnúce dedičstvo
Posledná časť dedičstva albrechtovskej záhrady dnes kvitne v kaštieli v Dolnej Krupej, ktorý patrí Hudobnému múzeu. „Keď sa všetko vypratávalo, nebol ani čas, ani sila na to, aby sa zachovala krásna záhrada. Nedalo mi to, lebo v nej kvitli ešte rastliny z tých, čo boli v každej tradičnej záhrade. Ňou sa vchádzalo do iného sveta." Bugalová presadila pár korienkov do kaštieľskeho parku. „Teraz kvitnú v Krupej floxy z Albrechtovskej záhrady. Tak aspoň kúsok ostal."

Najčítanejšie na SME


Inzercia - Tlačové správy

  1. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte
  2. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  3. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  4. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  5. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  6. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  7. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  8. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  9. Lety do exotiky už aj z Bratislavy
  10. Nonstop banka vo vrecku - aplikácia Mobil Banking
  1. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte
  2. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení
  3. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  4. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  5. Už aj seniori presadajú do SUV
  6. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  7. Americká ambasáda zaberá pozemky už rok bez nájomnej zmluvy
  8. Bratislava gets a new public space and park
  9. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  10. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  1. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov 5 586
  2. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení 4 067
  3. Ako sme jazdili v socializme 2 544
  4. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho 1 974
  5. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku 1 722
  6. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole 1 371
  7. Lety do exotiky už aj z Bratislavy 1 139
  8. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami 1 101
  9. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov 686
  10. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 615
PR články vašej firmy na tomto mieste ›

Neprehliadnite tiež

Polovojenská organizácia pýta peniaze na domobranu, končia na súkromnom účte

Výzvou na posielanie finančných príspevkov sa už zaoberá polícia.

STĹPČEK JAKUBA FILA

Branci obchádzajú zákon a sú nebezpeční

Demokracia má právo brániť sa a je najvyšší čas, aby to začala aktívne robiť.

Vojna bez krvi. Dunkirk je filmová anomália

Film leta bol prijatý s istým nepochopením.

AUTORSKÁ STRANA PETRY PROCHÁZKOVEJ

Po kose na Krym? Zakopnete o tank

Vreckový sprievodca cestovateľov po východných teritóriách, časť III.