ako príslušníci americkej armády.Vznik a činnosť skupiny bratov Mašínovcov sa nedá oddeliť od rodinnej tradície a príkladu ich otca, generála Josefa Mašína.

Mašínovci sú českí sedliaci z Lošan na Kolínsku, ich rodokmeň možno vysledovať do čias po tridsaťročnej vojne. Takmer tristoročnú sedliacku idylu Mašínovcom pretrhla až apokalypsa

1. svetovej vojny. Jediného syna lošanských statkárov Josefa Mašína v marci 1915 odviedli na vojnu, už v septembri však prebehol na ruskú stranu a vstúpil do československých légií, kde patril k najstatočnejším rozviedčikom a niekoľkokrát bol vyznamenaný. Po vojne sa Mašín po krátkom pokuse o hospodárenie na statku vrátil natrvalo do armády. Mníchov ho zastihol v hodnosti podplukovníka ako zástupcu veliteľa

1. delostreleckého pluku v Prahe - Ruzyni. Kapitulácia, o ktorej rozhodli politici, pre neho znamenala hlboký otras. Dňa 1. októbra 1938 napísal svojej žene Zdene: "Plakal by som v jednej chvíli a v druhej by som zúril ... Toľko zbabelosti a podlosti v našich dejinách ešte nebolo. Veď morálne stojíme nižšie ako takí úbohí Habešania. Tí, zradení tými prekliatymi anglickými obchodníkmi, mali toľko cti a odvahy, že sa holými rukami bránili a padli čestne."

V deň okupácie, 15. marca 1939 Mašín odmietol vydať svoje kasárne nepriateľovi. Nadriadení dokázali prekaziť Mašínovu zúfalú akciu len tak, že ho odlákali od pluku a násilne odzbrojili. Začína sa Mašínova ilegálna odbojová činnosť v rámci legendárnej odbojovej skupiny, gestapom označovanej ako Traja králi (organizovali ju československí dôstojníci Balabán, Mašín a Morávek). Popri diverzných akciách spočíval jej hlavný význam v rozsiahlej spravodajskej činnosti. V máji 1941 Mašína v prestrelke s gestapom zranili a následne zatkli. I vo väzení však bojoval ďalej. Aj keď bol ťažko ranený, pokúsil sa vytrhnúť svojmu strážcovi pištoľ a nacisti ho museli ako "obzvlášť nebezpečného" pripútať k lôžku. 30. júna 1942, po atentáte na Heydricha, Josefa Mašína v Kobylisiach zastrelili.

Otcov odkaz

Odbojová história Mašínovcov sa však smrťou Josefa Mašína neskončila. Jeho žena Zdena Mašínová, ktorú gestapo po poprave manžela pustilo na

slobodu, sa ihneď opäť zapojila do ilegálnej činnosti. Spolu s dvoma nedospelými synmi Ctiradom a Josefom pomáhala utečencom z transportov, rozširovala letáky.

Rovnako ako matka, i bratia Mašínovci cítili spočiatku vďačnosť k osloboditeľskej Červenej armáde. Ešte na konci vojny pomáhali ukrývať ruského vojaka, ktorý utiekol z nacistického transportu, a keď sa skončila vojna, podozrievali ho, že sa nechce vrátiť do svojej vlasti. Prečo to tak je, mali pochopiť už skoro. Práve skutočnosť, že krajinu oslobodila Červená armáda, využili komunisti na svoj povojnový mocenský nástup, ktorý sa dovŕšil vo februári 1948, keď komunisti prešli k neskrývanému teroru.

Po vojne objavili v cele Josefa Mašína v diere za zárubňou odkaz, ktorý napísal generál krátko pred svojou popravou svojim synom: "Bojoval som za našu drahú vlasť a národ proti odvekým našim nepriateľom - Nemcom, ktorí našu vlasť a národ chceli porobiť a zničiť. Nechcel som pripustiť, aby ste raz i vy boli porobenými otrokmi, ale aby ste zostali slobodnými a voľnými občanmi. Pamätajte si, že obhajovať slobodu svojej vlasti a národa je povinnosťou každého uvedomelého Čecha. I vy raz takto musíte postupovať."

Keď po februári 1948 začali za mrežami jeden po druhom miznúť členovia protinacistického odboja vrátane druhov generála Mašína, stal sa otcov odkaz pre synov opäť aktuálnym. "Odvekých nepriateľov" však nahradili komunisti, nepriateľ omnoho zákernejší, ktorému sa okrem skorumpovania a zastrašenia navyše podarilo značnú časť československej verejnosti oklamať. Keď komunisti popravili jedného z predstaviteľov protinacistického odboja generála Heliodora Píku a následne Miladu Horákovú, ktorá strávila v nacistických väzniciach päť rokov (matka bratov Mašínovcov Zdena sa s Horákovou zoznámila práve v nacistickom žalári), bolo rozhodnuté.

Proti komunistom

Bratia Mašínovci v intenciách svojho otca založili novú diverznú skupinu. Najprv len ničili stranícke agitačné skrinky a robili drobné sabotáže. Neskôr si však zaobstarali zbrane a zanechávali za sebou i prvých mŕtvych - dvoch príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti a ozbrojeného strážcu poštového voza, ktorý sa odmietol vzdať a zahynul v potýčke o pištoľ s jedným z bratov. Skupina začala uskutočňovať skutočné sabotáže a potom, čo sa okolo nich začala sťahovať slučka, rozhodli sa bratia prekročiť hranice na Západ, kde hodlali vstúpiť do armády a ďalej bojovať proti komunistom.

Bratia Mašínovci a ich druhovia Milan Paumer, Václav Švéda a Zbyněk Janata prekročili 3. októbra 1953 v okolí Chomutova štátnu hranicu do NDR s cieľom dopochodovať do západného Berlína. Z niekoľkodenného plánu pochodu sa však stala bezmála mesačná vysiľujúca anabáza útekov, prestreliek, zimy, hladovania a blúdenia neznámym územím. Komunistická Volkspolizei o skupine už po niekoľkých dňoch vedela a 10. októbra na stanici v mestečku Uckr došlo k prestrelke, ktorej výsledkom bol mŕtvy veliteľ zásahovej skupiny komisár Hermann Grummini a ďalší dvaja ťažko zranení policajti. Janata sa v následnom zmätku oddelil od ostatných a o deň neskôr ho polícia zatkla, kým ostatní členovia skupiny unikali ďalej.

Po konflikte v Uckri nariadil minister vnútra NDR Willy Stoph masové nasadenie Volkspolizei a do honby na bratov Mašínovcov sa zapojila i Červená armáda. Východonemeckí komunisti proti piatim Čechom ozbrojeným len niekoľkými pištoľami zmobilizovali armádu dvadsiatich tisícok po zuby ozbrojených mužov, ktorí v dlhých rojniciach prečesávali celý kraj.

O týždeň neskôr, 17. októbra sa policajným oddielom podarilo skupinu obkľúčiť pri obci Waldow. Pri následnej prestrelke prišiel o život vrchný strážmajster Heinz Sunkel a komisár Martin Lehmann. Na mieste však ostal aj ťažko ranený Václav Švéda, ktorý bol - rovnako ako skôr zaistený Janata vydaný do Československa, kde boli obaja popravení. Mašínovcom s Paumerom sa však opäť podarilo z obkľúčenia vykĺznuť.

Po takmer mesiaci vysiľujúceho putovania, keď boli štvaní z miesta na miesto a niekoľkokrát sa ocitli v takmer bezvýchodiskovej situácii, dosiahli bratia a Milan Paumer okraj Berlína a podarilo sa im takmer nemožné - prejsť pod súpravou S-Bahnu do západného Berlína, pričom sa ešte predtým dostali do prestrelky s políciou, pri ktorej trafili do brucha Milana Paumera a bratia ho potom museli podopierať, aby mohol ísť ďalej.

Po svojom úspešnom úteku vstúpili bratia, ako si predsavzali, do americkej armády. No keď sa ich nádej na oslobodenie krajín strednej a východnej Európy z komunistického područia nesplnila, armádu opustili a od roku 1959 spoločne podnikali v Texase. V USA bratia žijú dodnes, zatiaľ čo Milan Paumer sa vrátil do Česka.

Spor o Mašínovcov

História odbojovej skupiny bratov Mašínovcov dodnes rozdeľuje českú verejnosť. Sú to vrahovia alebo hrdinovia? Je správne, že boli vyznamenaní?, pýtajú sa i mnohí z tých, čo inak uznávajú teroristickú podstatu komunistického režimu. De facto tak Mašínovcom vyčítajú, že boli dôslední, že sa k odboju nerozhodli "na pol úväzku", ale že výzvu komunistov na boj na život a na smrť prijali so všetkou vážnosťou a so všetkými dôsledkami, čo dodnes mnohých ľaká. Mašínovci násilie nevyvolali. Boli to komunisti, kto vyhlásil vojnu celej spoločnosti podľa hesla, kto nejde s nami, ide proti nám, a sú to tiež komunisti, kto nesie všetku zodpovednosť za násilie, ktoré nikto - okrem komunistov - nechcel.

Petr Placák

Autor je český historik

Josef Mašín (vľavo) a Milan Paumer (vpravo) prebrali plaketu z rúk českého premiéra Mirka Topolánka. Vyznamenanie vyvolalo v českej verejnosti búrlivú debatu.