pod názvom Prečo trpaslíci tak rýchlo rastú.
Rezignovali ste na poéziu?
„Nie, len už to nie je taký ľúbostný vzťah ako predtým. Presnejšie: myslí mi to asi viac ako aforistovi a cíti mi to menej ako básnikovi. A možno si to iba vravím, ohrdnutý a urazený, že ma táto múza nateraz obchádza. Pravdou ostáva, že kratší žáner mi viac vyhovuje.“
Asi vyhovuje i vášmu spôsobu prezentácie, podobnej talkšou.
„Páči sa mi, keď môžem publikum osloviť okamžite, mám rád jeho rýchlu reakciu a roky píšem s vedomím, že texty budem chcieť a aj budem musieť verejne predstaviť. Aforizmus je vhodným prostredníkom a sprostredkovateľom rozhovoru.“
V básňach ste reflektovali i na spoločenské témy. Aforizmus tento zámer zvýrazňuje?
„Áno, umožňuje mi byť adresnejší a bezprostredne reagovať na spoločenské reálie. A vymaniť sa z istej uzavretosti, v ktorej mnohí autori poézie žijú a tvoria.“
Napriek tomu je názov knihy poetický. Čo ste ním chceli vyjadriť?
„To, že básnik alebo umelec vôbec by mal kultivovane znepokojovať – estrád sme tu už mali dosť – mal by byť kritický a nepohodlný. Vždy nepohodlný vo vzťahu k aktuálnym pomerom, ale i k tradičným predstavám o tom, čo je umenie, vo vzťahu k všeobecnému, väčšinovému vkusu, k diktatúre informácií.“
Čiže mal by hrať v noci na klavíri?
„Za predpokladu, že vie hrať na klavíri. Viete, ako by sa nám v tejto krajine žilo, keby častejšie robil každý to, čo vie?“
Buďme realisti. Vy sám k tomu nabádate: Ak ti zostane rozum stáť nad tým, čo sa deje, iným zostane rozum stáť nad tvojím zastavením rozumu. Preto sa to deje.
„Nabádam k tomu, aby sme na klavíri hrali ako o život, ak hráme v noci a každý deň. Lebo ani netušíme, koľko nájomníkov by nás najradšej zabilo.“
Aj literatúru treba písať ako o život?
„Áno, hoci riziko, že vám preto niekto bude chcieť vykrútiť krk, je minimálne, ak nie nulové. Literatúra ľudí neohrozuje, skôr platí opak.“
Hovoríte o spoločenskom postavení literatúry u nás?
„A o tuzemských malopomeroch, o priam sektárskom skupinkárstve, o alibizme, paradoxne sa maskujúcom nevraživosťou proti každému prejavu občianskeho postoja v literatúre a zhovievavosťou proti bývalému a súčasnému establishmentu.“
Ako súvisí vaša predstava o literatúre s vašou najnovšou tvorbou?
„Aj keď som písal básne, často podvedome som sa usiloval vyvolať u čitateľov aspoň pousmiatie. Nikdy som nereprezentoval tradičnú predstavu, že humor do poézie veľmi nepatrí. Ak by som si mal vybrať, radšej sa budem pokúšať ľudí rozosmiať aforizmom, ako ich dojímať básňou. Pravda, ideálne je, ak nastane kombinácia oboch polôh.“
Ako prijali žánrové vybočenie čitatelia vašej poézie?
„Ako čosi, čo prirodzene vyplynulo z povahy mnohých básní. Moje publikum je dnes o niečo početnejšie, keďže čitateľov poézie som, našťastie, nestratil, a pridali sa k nemu čitatelia aforizmov.“
Teda kompromis?
„A vzájomná dohoda. Niektoré básne sa dajú poľahky prepísať do reči aforizmov, zatiaľ čo niektoré aforizmy sú zase také obrazné, že by sa podistým podaril ich básnický prenos. Voľne a neobmedzene sa pohybujem oboma smermi.“
Knižku ste rozdelili tematicky do piatich kapitol, hranice však veľmi necítiť.
„Isteže, tie hranice by bolo možné viesť aj inokade, ale ja som chcel čo najviac priestoru ponúknuť Dušanovi Junekovi a jeho kresbám. Ilustrátor ponuku využil - jeho kresby sú nádherné.“
Daniel Hevier v doslove cituje aj tento váš aforizmus: „Celý život iba sníva? Ale koľkých už tým zobudil!“ Je vaším cieľom ľudí prebúdzať?
„Moje starosti sú oveľa prozaickejšie - nenechať sa uspať. Je veľa vecí, pre ktoré by sme mali bdieť, ibaže my si to, pravdaže, radi zjednodušujeme. A tak je tu podchvíľou ktosi, kto povie, že to za nás povie lepšie a hlasnejšie, že sa postará a ponesie zodpovednosť... A potom sa z neho vykľuje niekto, kto vôbec nemá rád hudbu na klavíri. O poézii či aforizmoch ani nehovoriac.“
