Víkend bolo pre mňa slovo, na ktoré moje vedomie nereagovalo väčším záchvevom. Postupne však aj ono čoraz viac vnímalo vybrúsené hranice medzi voľnom a "povinnosťami".
Piatok je v práci Koniec a môžem plachtiť domov. Aj ulice s prízrakmi v kožených bundách s igelitkami začínajú žiariť. Míňam slečnu Odstátu, ktorá sa stihne spýtať: "Čo robíš, keď plašíš vtákov?" "Neviem," a bežím k večeru.
Vychádzam, ako sa hovorí, na pivo. Hoci som si pred týždňom hovoril, že kašlem na to. Nenápadne si vykračujem do mesta a kopírujú ma tiene cudzích susedov, plávajúce rovnakým smerom. Pridám radšej do kroku. Až som Tam, kde svet hreje, žiari, zmenší sa, až je všetko na dosah. Krásky sa točia ako planéty, s rôznymi stupňami zrážok.
Spolusediacemu blížnemu čítam z podpivníka: "Neodolal som očiam, v ktorých z čokoládových diskov vylietala žiarivá kukučka, ktorá ma oslepovala a nechala pregĺgať v nepočuteľnom speve. Potom zniesla vajce a keď som zomrel, prišla sa spýtať na mláďa... Čo jej povedať? Prasknuté slnko." Až dozreje boľavý čas odísť a predrať sa pomedzi nepriepustné kríky až k východu.
Po ceste domov dúfam, že pes je už vyvenčený. Myslím na všetky tie panelákové zvieratá, čo sedia počas týždňa celé dopoludnia v oknách. Teraz už spia, len okná obývačiek rôznych bytov blikajú rovnakou televíznou farbou. Paralelne so mnou sa knísavo vracia ďalší občan sídliska. V chladnej noci kráča rozopnutý, ide z neho oheň a para. Ľadoborec, čo rozráža piatkovú tmu. Míňam lavičku obsadenú hlavami v kapucniach a stúpajúcim dymom. Do tmy vyráža z mobilu nejaký slovenský hip-hop, kapucne - zasvätene - počúvajú. Po pesničke jedna kapucňa smutne a hrdo zvolá: "No a čo, že zdochnem! Tak zdochnem, no!" Ticho kráčam ďalej. Prídem pred vchod a narazím na cudzieho chlapíka, ktorý sa snaží dostať cez zabuchnuté dvere. Ťažko, ale slobodne artikuluje: "Dobrý večer, pustíte ma? Ja idem len tuto na dvojku opáčiť Ľubku, ak vám to neprekáža." Otváram dvere: "Nie, nie, v pohode, ja bývam na ôsmom."
Príde ráno, biele ráno, do ktorého sa ozývajú zvyšky rozmazaných farieb. Vypálim hudbu, v okne klope mucha zašróbovaná v dvojitom skle. Hodím do prania dymom nasmradnuté veci. Lejem do seba vodu a čumím z okna. Kŕdle vrán zapĺňajú konštrukcie televíznych antén. Niekto vo vani umýva uhorky, jastrab hľadá hniezdo v balkónových kvetináčoch. Vraj je dobrým znamením. Zanechal okakané stopy. Vychádzam so sebou, so psom von. Pri smetiakoch pribúdajú vyprané obnosené veci, ktoré nik neberie. Oproti mne ide mladá mamička, ktorá učí rozprávať synčeka s ockom cez mobil. Vychádzam na kopec pomedzi lajná a bodliaky do krajiny - huby nasprejované na plechu, v tráve zase prázdna fľaška riedidla. Chcem vidieť mesto zarovno so západom slnka. V diaľke počujem zvonenie rámp o blížiacom sa vlaku. Nad krivkou hôr zhasínajúci obzor, neriedený odrazom mestských neónov, oceánske farby zlatého zamatu.
Čas víkendu prežblnkne ako Váh pri diaľnici a som o týždeň starší. Zamĺknutý zaspávam. Tiene prechádzajúcich áut prestupujú strop ako rozlievajúce sa vlny okrajmi mandál. Príde ráno a ako neotužilec skáčem do mrazu na signál rozdymeného komína. Boj nevstať na smrť po niekoľkých hrdzavých nádychoch zabudnutý.
Keď takto miniem voľno, vnímam cez víkend len začiatok a koniec. Keď mám voľna viac, nevnímam, aké vzácne sú míňajúce sa dní. Keď som taký zahádzaný, že si ani nevšimnem, že víkend popri práci prebehol, snívam, že sa natiahne čas. V poslednom čase sa snažím z tohto šachu vystúpiť. Prestal som pravidelne plávať piatkovými prúdmi. Pozerám viac, čo odráža hladina. Prítomný v tom, čo príde, nech to neuteká pomedzi prsty. (zš)
