Pôvodne vôbec nechcel spievať, iba hrať na basgitaru. Oceán sa rozpadol pre ponorkovú chorobu a pretlak piesní. Sám to obdobie nazýva masakrom. Do toho, ako budú vyzerať jeho piesne, mu nesmie nikto hovoriť. Chvíle, ktoré strávil pri pôrode dcéry Noemi označuje za nádheru.

Neverím nikomu, kto hovorí, že viera ho povznáša niekam inam, tvrdí v rozhovore pre SME.sk český spevák Petr Muk.

Poznáte nejaký dobrý muzikantský vtip?

Bubeník vylezie z auta, zabuchne dvere a ide niečo vybaviť. Vracia sa a vtedy si uvedomí: „Ty vole, ja som tam zabuchol basgitaristu aj s kľúčmi od auta. Ako sa tam teraz dostanem?" (smiech)

Vyrastali ste v okolí Českého Krumlova a Lipna. Aké ste mali detstvo?

Ideálne. Za barakom sme mali lesy, v ktorých starší kamaráti vybudovali bunkre, bol tam lom, potok, v ňom sme si robili malé turbínky, vyrezávali si píšťalky z dreva. Bolo to super.

Presťahovali ste sa však do Českých Budějovíc.

Ja som do nich ísť nechcel, šlo však o prácu pre rodičov. Otec mi po rokoch povedal, že keď sme sa presťahovali, vôbec si nebol istý, či tú prácu naozaj dostane. Jeho aj mamu totiž vyhodili zo strany.

Prečo?

Nesúhlasili so vstupom ruských vojsk do ČSSR. Skončili sme však v Budějoviciach a ja som si hovoril, že sa z toho hrozného a škaredého sna nesmiem prebudiť. Chcel som ísť späť do prírody. Dnes si vlastne nepripadám ako obyvateľ žiadneho z tých miest, v ktorých som vtedy žil.

Čo teda považujete za svoj domov?

Najdôležitejším miestom pre mňa je asi chata na Lipne. Vďaka tomu, že mamička, ktorá nás, bohužiaľ, už opustila, bola učiteľka, každé leto som trávil práve na tej chate. Celé dva mesiace! Absolútne som si nevedel predstaviť, že raz pôjdem do práce a budem mať len pár týždňov dovolenky. Lipno pre mňa znamená najviac. Navyše, mali sme tam pána, ktorý bol s Wehrmachtom pri Leningrade, odsedel si po vojne päť rokov, a ten tam trávil úplne celý rok. Cez zimu bol v jednej malej miestnosti, nakupovať chodil do päť kilometrov vzdialeného obchodu a ja som si hovoril, že tak by som raz chcel žiť aj ja. Horšie je, že keby tam človek dostal infarkt, nedostane sa odtiaľ. (smiech)

Ste ročník 1965, čiže si pamätáte socializmus. Ako ste ho vnímali?

Vďaka tomu, že rodičov vyrazili zo strany, bola politika u nás doma tabu. Vnímal som ju skôr z inej strany - kde kto komu ako škodí. Riaditeľ školy, kde mama učila, bol komunista, mama musela všetko robiť za neho, námestníci nad otcom boli svine, ktorí mu šliapali na päty, robili obrovské „levárny", proste absolútna nekorektnosť.

Cítil som teda, že ten režim nie je úplne v poriadku, na strane druhej nás v škole masírovali komunizmom a vidinou toho, že raz dospejeme do štádia, kedy si pre televízory budeme chodiť na poukazy ako v nejakom izraelskom kibuci, kde to vtedy fakt fungovalo. Priniesli to tam z Ruska, a bolo to tak, že ak sa vám pokazila televízia, dostali ste novú. To pre nás, žiakov, vyzeralo dobre. Hovorili nám, že raz za nás budú makať roboty, príde nadvýroba a dostatok všetkého, čo potrebujeme.

Plastici sa nám zdali príliš naliati alkoholom

Kedy ste pochopili, že je to nezmysel?

To všetko bola len idea, realita sa ukazovala byť iná. V dvanástich k nám do triedy prišiel Dušan Vozáry, neskorší člen Oceánu, a začali sme sa zaoberať niečím úplne iným. Postupne sme boli napojení na pražský underground, počúvali sme kapely ako Plastic People of the Universe a podobne. To už bolo o niečom inom.

Poznali ste sa s Mejlom Hlavsom?

V rokoch 1982 až 1985 sme sa pohybovali v pražskej komunite, ktorá síce jazdievala na ich utajené koncerty, pre nás to však boli takí pijani, navštevujúci „hospody". Popri tom som chodil na prednášky Egona Bondyho, ktorý im písaval texty, toho som poznal osobne. My sme v tej dobe vôbec nepili, dôležitejšie pre nás boli filozofické prednášky, bytové semináre, na ktoré chodili profesori z univerzít celého sveta. Pre nás bolo dôležité rozoberať trebárs Heideggera a ďalších. Plastici a undergroundoví ľudia okolo sa nám zdali príliš naliati alkoholom, držiaci sa kdesi pri zemi.

Video: Petr Muk o tom, ako vnímal socializmus:

Video: Dana Salajová

Od mladosti vás zaujímala filozofia. Ako k tomu došlo?

Asi je to dané prostredím, v ktorom človek vyrastá. Žili sme v učiteľskom baraku, oproti nášmu bytu žili učitelia Peškovi, najlepší kamarát z detstva sa neskôr stal dokonca šéfom poslaneckého klubu ODS. Jeho otec čítal Ottov náučný slovník ako beletriu. Od A až po Z. Veľa čítala aj moja mamička, proste ak má človek v rodine a vo svojom blízkom okolí kantorov, vyrastá v inom zázemí. Mama učila matematiku a telocvik, pričom matematika v spojení s Aristotelom je svojím spôsobom základom filozofie. Každý z môjho okolia prečítal snáď všetko od Egypťana Sinuheta až po neviem akých klasických autorov.

Bol som teda nastavený na premýšľanie o živote, vedenie dialógu so sebou, s okolím, pochybovať, byť opatrný... proste na niečo, čo popisujú už Platón, respektíve Sokrates.

Keď človek nepremýšľa, celý život nestojí za nič

Nemajú to však ľudia, ktorí príliš nepremýšľajú, v živote jednoduchšie?

Ja im bytostne závidím. (smiech) Ale nie, keď človek nepremýšľa, celý život nestojí za nič. Keď lietame zľava doprava medzi mantinelmi a nie sme spokojní, tak je to ono. Existuje jeden taký židovský vtip - stretne sa ortodoxný žid s reformovaným a idú „zapařit" niekde v New Yorku. Na druhý deň sa stretnú so strašnou opicou a ten reformovaný hovorí: „Tak vidíš, si rovnaký ako ja, to sa mi na tebe páči." A ten ortodoxný odpovedá: „Nie, nie, nie, v tom je veľký rozdiel. Tebe je to úplne jedno, ale ja mám výčitky svedomia". To je to, čo vravel Kant: „Dve veci ma privádzajú do úžasu - mravný zákon vo mne a hviezdne nebo nado mnou."

Absolvovali ste stavebnú priemyslovku, dokonca ste robili mostového technika. Ako ste sa dostali k hraniu punku, ku kapele Dural a tak ďalej?

Vážnejšie pre mňa začala muzika existovať, keď sme si v šiestej triede s Dušanom Vozárym maľovali na papier kapely, ktoré sme počúvali. Moja sestra je odo mňa staršia o desať rokov, takže ma k hudbe ťahala aj ona. Ešte keď som jazdil na nočníku, púšťal som si trebárs Lady Carneval od Gotta. Ako rodina sme spievali dokonca aj v aute, keď sme šli na dovolenku.

Nechcel som spievať

Učil vás spievať nejaký profesionál?

Práveže to som vtedy nechcel. Po jednom povinnom školskom koncerte mi totiž učarovala basgitara. To bol tlak, hukot, niečo krásne. Basa sa stala mojim snom. Sestre som vzal gitaru, dal som dole dve struny a začal som chodiť na skúšky Honzu Vozáryho, budúceho bubeníka Oceánu. Od jeho basáka som odpozerával basové figúry, a doma som ich potom trénoval. V deviatej triede som nakoniec na polročné vysvedčenie dostal skutočnú basgitaru.

Akej značky?

Samozrejme, že Iris, stála len 1650 korún. Na Diamant sme nemali. (smiech) Zlikvidoval som gramofón, na ktorom som si púšťal Gotta a spravil si z neho aparatúru. Nádherne som tým „oblažoval" celý barak. Počas strednej školy som začal chodiť aj na kontrabas, učiteľ ma prehováral, aby som išiel na konzervatórium, ale rodičia mi to zatrhli s tým, že najskôr musím doštudovať techniku, aby som sa mal čím živiť. V tom čase som hrával aj hádzanú, volejbal, robil som karate, denne som bol v telocvični. Postupne sa to však začalo meniť a dôležitejšia bola skúšobňa. V tom čase som chcel hrať len na basu a v žiadnom prípade nie spievať.

Kombinácia basgitary a spevu je pomerne náročná. Nelákala vás obyčajná gitara? Predsa len - basa hrá iné linky ako melódiu skladby, ľahšie je hrať „beglajt".

To som zistil pomerne rýchlo práve v kapele Dural. Nemal kto spievať a musel som začať ja. Napríklad u Stinga som si všimol, že na album síce nahrá skvostnú basu, ale na koncertoch si to vždy zjednodušuje.

Chýbala mi spevácka technika

Kedy ste si uvedomili, že vôbec nemáte zlý hlas?

Ja som to neobjavil. S Duralom sme hrali iba na pár zábavách, kým nás nezakázali a neprišli výsluchy na ŠtB. Keď sme hrali v Českých Budějoviciach na akomsi Plese záhradkárov, zišli sa tam všetci punkeri a tí si so sebou nosili potravinárske farbivo. Sypali ho do piva, niekto ho mal modré, niekto červené, ďalší zelené. Dedkovia boli z toho úplne hotoví.

Na tú zábavu vtedy prišiel aj niekto z budějovického bigbítu a povedal mi, že dobre spievam aj intonujem. Je z nahrávok tej doby taký pocit nemám. Mal som však čas vycvičiť sa, pretože kým sme vyrazili s Oceánom, ubehli tri roky. Chýbala mi však spevácka technika, takže po prvých problémoch s foniatrami som si musel nájsť pedagóga, ktorý ma učil spievať. Teraz mám za sebou dve hlasové školy a chcem ísť do ďalšej.

Čo od vás chceli eštebáci?

Pýtali sa, ako sme si mohli dovoliť hrať bez prehrávok pred komisiou. S Duralom sme ich fakt nemali, ale potom sme si ich urobili, lebo sme si nacvičili dvadsať sračiek, aby boli spokojní.

Robil som na posýpači v oblasti Temelína

Až pri Oceáne ste sa rozhodli, že sa chcete hudbou aj živiť?

Nie, to rozhodnutie prišlo už v dvanástich rokoch. Vďaka rakúskej televízii som videl zahraničné „máničky" ako „drhnú" gitary, a hovoril som si, že to je ono. Keď som v roku 1988 odchádzal zo Správy ciest, kádrovačka sa ma pýtala, či si to nechcem rozmyslieť, že tam mám teplé a isté miesto.

To ste robili mostného technika.

Nielen. Keď začala zima, všetci sme povinne museli robiť dispečerov na posýpačoch. Mal som na starosti oblasť Temelína v čase, keď sa stavala elektráreň. Každý deň som sa bál, či nebude snežiť, lebo keby neprišli do Temelína načas autobusy so zamestnancami, bol by som synom smrti. (smiech) Nebola to jednoduchá situácia a tak som si povedal, že aj keby mala moja hudobná kariéra trvať len dva roky, idem do toho.

Video: Skupina Oceán a skladba Prázdná ulice:

A vznikol Oceán.

Presne. Urobili sme si profesionálne prehrávky a začali sme fungovať.

Všetci sme sa zaoberali filozofiou

Ako u vás došlo k prerodu z punkera na „synthypopáka"?

Na base som najskôr začal hrať tak, že skladby pripomínali Franka Zappu, čo bolo v rámci prstokladu pomerne ťažké. Boli to však vlastné veci a hrávali sme najmä underground. Časom nás prestal baviť hrať artrock, hardrock, underground ako taký, a založili sme punkový Dural. Vplyv Sex Pistols bol totiž taký veľký, že aj my sme chceli robiť revoltu. Ale skôr intelektuálnu. V tej dobe sme nemali na hlavách číra, tie som si preniesol až neskôr do Oceánu.

Po punkovom období som sa zase vrátil k undergroundu, v ktorom som fungoval v rokoch 1984 až 1985. Bol to však už underground s duchovným rozmerom. Tie texty mali nejakú duchovnú hĺbku, chodili sme na prednášky, všetci sme sa zaoberali filozofiou. V roku 1985 som začal sledovať Depeche Mode, Tears for Fears, Ultravox a podobne. Všetko, čo sa vtedy dialo v muzike, či už U2, Simple Minds a tak ďalej, ma natoľko oslovilo, že keď sme sa stretli s Petrom Kučerom, spolužiakom zo strednej školy, povedali sme si, že založíme kapelu, ktorá bude nadväzovať na osemdesiate roky. Vznikol Oceán, akýsi mix „synťákov" s gitarou, ktorá bola niekedy na spôsob U2, niekedy len „taková maková". Časom som odložil basovú gitaru a stal som sa frontmanom.

Kapiel, ktoré hrali štýl a la Depeche Mode, bolo pomerne veľa, u nás na Slovensku trebárs Monte Rosa, ktorá mala v Triangli (vtedajšia televízna hudobná relácia, pozn. autora) hit Sídliskové manekýnky. Neprerazili však. V čom bol Oceán iný?

Boli sme iní v tom, že sme vyhrali Rockfest, prišli sme do Bratislavy, a na amfiteátri s nami hrala Monte Rosa. My sme boli novoromantici, Monte Rosa čisto „depešácka". Odohrali svoj koncert, všetci „depešáci" sa zdvihli a odišli. Spustili sme svoju produkciu a dopadlo to... nič moc. (smiech) Neboli sme totiž typický odvar Depeche Mode. Potom sa však všetko otočilo v náš prospech a uspeli sme v celom Československu. S chalanmi z Monte Rosa sme však dodnes kamaráti.

Video: Skupina Oceán a skladba Dávná zem:

Hudba na Slovensku je progresívnejšia, u nás je to "konzerva"

Zaujíma ma práve tá príčina „oceánománie".

Boli sme proste iní ako ďalšie kapely. Keď sme prišli na Rockfest, boli sme totálne pripravení, mali sme hotový koncertný program, computery, imidž, všetko. Šli sme tam s jasnou predstavou a zabralo to. Dovtedy sme mali problémy v každej televízii a tu sme zrazu v Triangli natočili pesničku Dávna zem a množstvo ďalších klipov. Slovenská popmusic bola vždy progresívnejšia, aj čo sa týka hudobných relácií. U nás je to dodnes „konzerva". Máme tam všelijakých Divokých Billov, Kabáty, čím nechcem urážať Pepu Vojtka, predsa len je to kolega z divadla, všetkých tých zábavových umelcov...

Na Slovensku je to ďalej aj v oblasti rapu, máte tu tiež I.M.T. Smile, Desmod a podobne, i keď u nich počuť tiež množstvo toho, čo som počul už dávno. Od Kontrafaktu až po neviem čo je to tu progresívnejšie. Taká Peha sa mi pôvodne nepáčila, niekde sme s nimi hrali a pripadalo mi to nudné. Potom sa to zmenilo, prišli s tým silným klavírnym singlom a ja „smekám klobouk". Vyrástli a našli sa.

Video: Oceán a skladba Čas:

Prečo myslíte, že sme progresívnejší?

Stačí si porovnať českého a slovenského Slávika. U vás vyhral Desmod, proste sa to stále mení. Nie je tam len Kirschnerka, vystriedala ju Smatanová a podobne.

Veď Elán a Gombitová v rámci Slávika u nás bodujú celé roky.

To je v poriadku, na to majú právo, pokiaľ to nie je skorumpované a kúpené. Na to sa neskôr príde. U nás to bolo tak, že sa cez operátorov „schrastili" karty, predtým sa robili mŕtve čísla a podobne. Je to boj, a niektorí umelci do toho jednoznačne púšťajú financie. My to nerobíme.

Čo vám prekáža? Že u vás je stále v popredí takzvaná stará socpopová garda?

Neviem, v Nemecku tomu hovoria „šlágeršit". (smiech)

Video: Oceán a skladba Ráchel:

Ako si ale vysvetľujete, že vpredu sa stále držia Vondráčková, Gott, po reedíciách albumov opäť bodoval Michal David a tak ďalej?

Čo sa Helenky týka, to je profík. Keď sa s čímkoľvek vráti na scénu, je pre mňa niečo ako Cher. Vždy si nájde svojich poslucháčov, ľudí, ktorí jej napíšu pesničky... Ja som s ňou jazdil po turné a vidím, ako ich dokáže baviť. Ona je pracovitý človek, ktorá má jednoznačne právo na život.

Michal David?

Ten si prežil jedno ťažké obdobie, ale zistilo sa, že jeho pesničky vyvolávajú spomienky na diskotéky, filmy, páči sa to aj reprezentačným hokejistom, k tomu začal písať muzikály a pracovať aj v iných oblastiach, tak sa vrátil. V tejto brandži je dôležité nikdy sa nevzdať a ísť ďalej. Jeden album môže prepadnúť a potom môže prísť geniálny nápad, ktorý zaberie.

Nikto nepochopil, že rozpad Oceánu bol kontinuálny vývoj

Oceán bol megaúspešný projekt. Prečo skončil?

Každý muzikant si praje úspech. Myslím, že práve Láďa Mišík raz povedal, že najhoršie je, keď muzikant vyjde na ulicu, stále sleduje ľudí, či ho spoznávajú, a ono je to naopak.

Stalo sa vám to?

Kdeže, maximálne niekde v Mníchove. A tam ma to teda obrovsky sralo. (smiech) Ale nie. Mne skôr prekážala určitá militantnosť nášho publika: Keď sme vydali prvú demokazetu Oceánu a neskôr prvý album Dávná zem, vraveli, že je to zlé. Keď potom vyšla Pyramida snů, tak tí, čo mali Dávnou zem, začali tvrdiť, že je to strašný popík. Proste fanúšikovia odpadávali a menili sa. Je to potvrdené aj sociologickými prieskumami, že publikum sa obmieňa každé dva roky, dnes dokonca aj rýchlejšie. Na to sa sťažoval aj David Gahan z Depeche Mode. Keď sme začali dávať dohromady Shalom, reakcie fanúšikov Oceánu boli zlé. Nikto nepochopil jedinú a zásadnú vec - že ide o kontinuálny vývoj. S výnimkou jednej piesne sme pritom všetky skladby pre Oceán napísal ja s Petrom Kučerom.

Ale aj s tým ste sa časom rozišli.

Jedného dňa mi niekde na pumpe pri Pelhřimove, cestou na vystúpenie, povedal, že ide domov, pretože padal sneh. Odišiel a odvtedy sme spolu nevystupovali. (smiech)

Vráťme sa k rozpadu Oceánu.

Od roku 1985 sme spolu trávili veľmi veľa času. Mali sme množstvo koncertov mesačne, ak k tomu prirátam nahrávanie albumov v Bratislave, dve tretiny roku sme trávili na hoteloch mimo domova. Tak to fungovalo celé roky. V aute sme už spolu nemohli vydržať, jeden chcel vetrať, druhý fajčiť, tretí počúvať hudbu, štvrtý meditovať... Proste to prestalo fungovať. Časom sme už v aute spolu vôbec nehovorili, manažér sedel vpredu a len sme mu poklepali po ramene a gestom sme ukazovali, či chceme jesť, piť, čokoľvek. To bolo masaker.

Problém nastal aj pri albume Pyramida snů a piesni Naděje, ktorá sa stala takou oceánistickou hymnou, proste peckou. Dovolil som si k nej napísať text a Honza Vozáry povedal, že to je ako pesnička pre Ivetu Bartošovú. Vtedy som pochopil, aké je to všetko scestné. Povedal som, že ak s nimi ešte budem robiť, nech si sami donesú svoj hudobný materiál, maximálne si vymyslím spevovú linku, a svoje vlastné pesničky si budem robiť sám. Takže rozpad prišiel kvôli pretlaku piesní a už sme sa nikdy nedali dohromady.

Video: Skupina Oceán a skladba Naděje:

Nie je hanba prevziať piesne iných interpretov

Mrzelo vás to?

V žiadnom prípade. Mal som toho plné zuby a nemrzí ma to dodnes.

Keď ste mali taký pretlak vlastných piesní, prečo ste v Shalome spravili coververzie piesní od Olympicu?

To bolo niečo úplne iné. Po prvom sólovom albume vznikol moment, keď sme si hovorili, ako ďalej. Jeden známy mi bežne podstrkoval rôzne kazety a na jednej z nich som objavil skladbu Bon soir, mademoiselle Paris, ktorú som nikdy predtým nepočul. Šlo totiž o „béčko" singlu Olympicu po tom, čo sa vrátil z emigrácie vo Francúzsku. Naspieval to Jeník Pacák, nie Petr Janda. Mne sa tá skladba strašne páčila.

Ako na to reagoval Olympic?

Riešil to s nimi Vladimír Kočandrle. Ale tam nie je povinnosť sa ich pýtať, stačí na ochranný autorský zväz poslať ohlášku. Petr Janda má už, neviem koľkú zlatú platňu za ten album, vyvesenú v štúdiu. Reagoval asi tak, že: „Človeče, je to zvláštne, hrali sme na nejakom kšefte a prišla za mnou jedna ženská, či vôbec potrebujeme hrať pieseň od Shalomu". (smiech) Ak sa pieseň vráti v novom oblečení a dostane nový život, to predsa nie je žiadna hanba. To by taký Joe Cocker, chudák, vôbec nemohol spievať.

A Václav Neckář, že ste preslávili jeho pieseň Stín katedrál?

Asi tak, že do tej doby tú pieseň nikdy nemal v repertoári a zrazu ju do neho zaradil. Bola to pecka zo šesťdesiatych rokov, vtedy nemala dlhý život a teraz ju hráva. Aj Gott má také pecky, ktoré sa nikdy dlho na výslní neohriali a sú skvelé. Šesťdesiate roky všeobecne mali mnoho takých pesničiek. Keď je raz niečo dobre napísané, dá sa to zaranžovať folkovo, s gitarou, s klavírom, akokoľvek. Vždy to bude dobré.

Video: Petr Muk spieva Stín katedrál:

Kritici hovoria, že je to skôr priživovanie sa na cudzích skladbách.

To neviem, my sme sa priživovať nepotrebovali, mali sme stopäťdesiattisíc predaných CD. Urobili sme to preto, lebo nás to bavilo. Človek vtedy akoby zhadzoval bremeno vlastnej tvorby. Preto mám napríklad rád aj muzikály. Baví ma byť len čistým interpretom. Idem tam, zaspievam si a teším sa.

Do hudby mi nikto nemôže kecať

Po Oceáne a Shalome ste sa vydali na sólovú dráhu a mnohí dnes hovoria, že ste sa stali klasickým popovým, snáď až kantilénovým spevákom. Je to prirodzený vývoj alebo ste reagovali na požiadavky trhu?

Mne nikdy žiadna firma nemala šancu kecať do toho, čo a ako robím. Nahrávky dostávajú až na záver a maximálne tak vyberú, čo bude singlom.

Stále teda platí, že všetky nahrávky si robíte na vlastné náklady a vydavateľstvo do toho nesmie zasahovať?

Áno, celé roky. Vo chvíli, keď som podpísal exkluzívnu zmluvu a šiel som na sólovú dráhu, to bol krok do neznáma, proste risk. Prvý album sa ani príliš nepredával. Po státisícoch CD sa zrazu predalo len deväťtisíc kusov sólového albumu. Totálny prepad. Za vlastné peniaze som si potom natočil Zrcadlo plus Ona se brání od Karla Černocha. Nechceli to vydať, pre Kočandrleho to bolo nepredstaviteľné. Bigbít a Muk vraj nejdú dokopy.

Vypálili sme však CD, urobili obal, šlo to do rádií a potom som zaplatil štyridsaťtisíc korún za vylisovanie singlu, kde boli štyri pecky, ktoré sa normálne predávali. Vydavateľstvo na tom zarobilo a peniaze si nechalo. Ja som z toho nevidel ani halier. Tak sa však správam stále - robím len to, čo chcem robiť. Keď si vypočujete moju „bestofku", musíte uznať, že je to dobrý album, nech si hovorí kto chce čo chce. Neexistuje nikto, kto by mi prišiel do štúdia a hovoril mi, ako to mám robiť. Mne nikto radiť nebude. A ak, tak jedine producent, ktorého sám oslovím.

Pristavím sa pri skladbe Tančíš sama. Je pomalá, s klavírnym doprovodom. Pri každom slaďáku hrozí nebezpečenstvo skĺznutia do gýča. Táto skladba taká nie je, harmonicky je vystavaná úplne netradične, niektoré akordy v nej nasledujú bez bežnej logiky.

Také skladby vznikajú, keď sa dostanem do určitého stavu. Napríklad mamička pätnásť rokov bojovala s chorobou, prišla do Prahy a bola vo fáze, keď na tom nebola dobre. Ľahla si na gauč, zaspala, mne z toho bolo veľmi ťažko, sadol som si ku klavíru v tej istej miestnosti, hral som si, nahral si to na diktafón... Nakoniec sme tú skladbu pustili aj na jej pohrebe. V piesni Tančíš sama idú vedľa seba dva tóny, ktoré by nemali... Na to neexistuje vzorec, skladanie hudby je o emóciách. Ku klavíru sadám najmä vtedy, keď mám melanchóliu. Vtedy to ide samo.

Video: Petr Muk spieva live skladbu Tančíš sama:

V poslednom singli Sny zůstanou ste použili zvuk kláves, pripomínajúci osemdesiate roky.

Áno. Tá „vyťukávacia" melódia mi napadla v metre. Možno to mnohí nepochopia a povedia, že je to strašné, lebo to znie staro. Do prdele, ale ja som sa rozhodol pre ten zvuk, lebo jednoducho chcem navodiť atmosféru tých rokov.

Dokonca v tom klipe tancujete ako za čias Oceánu.

Jasné, to bol zámer. (smiech) Vznikol klip, ktorý nás pobavil, krásne sme si ho užili. Natáčal sa v Žiline s Romanom Šustekom. Je to výborné strihovo aj citovo.

Video: Petr Muk a jeho posledný singel Sny zůstanou:

V estrádach TV Nova budem rád šaškovať aj naďalej

Mnohí hovoria, že Muk nepotrebuje so svojím hlasom šaškovať na komerčných akciách a silvestrovských estrádach TV Nova. Čo na to hovoríte?

Ja by som na nich rád šaškoval aj naďalej. Je to o tom, že človek zašaškuje, ale môže si tam dať svoju pieseň. Navyše, tie estrády už viac menej ani nie sú. Vždy je to trochu obchod. Doba, kedy nám to mohol niekto vyčítať, je dávno preč. Dnes sa už do televízie vracajú aj Wanastovi Vjecy, dokonca idú na Slávika, pričom tam nikdy dovtedy nesedeli. Bez médií sme predsa stratení. Môžeme hádzať CD, ale nič z toho. Preto mi nikdy neprekáža, ak si nás ľudia na koncertoch fotia, natáčajú, čokoľvek. Ak im to niečo dá, doma si to pustia a pripomenú si nás tým, je to len dobré. Tváriť sa ako niečo iné by bolo trápne gesto.

Spevák a gitarista z Arakainu mi tvrdili, že v českom šoubiznise vládne mafia. Je to pravda?

To sú také veci... jasné, že niekto dostane prácu len vtedy, keď má dobré vzťahy a PR. Ale to je vám nanič, keďže aj tak potrebujete najmä hity. Kto ich nemá, neudrží sa, nič mu nepomôže. To je základ. Arakainisti by však o tom vôbec nemali hovoriť, lebo do tejto sféry nikdy nespadali. Nie je to ich parketa. O tom môžem hovoriť trebárs ja, ale nebudem to analyzovať.

Jasné, robili sa rôzne veci, napríklad sa von umelo vyviezlo šesťdesiattisíc nosičov a interpreti dostali zlatú platňu. Nikto z umelcov nechce spadnúť a každý si myslí, že úspech je doživotný. Také jednoduché to však nie je. Je to o práci. Čo nám v Čechách naozaj chýba, to je autorské zázemie. Niekto vydáva coververzie zahraničných hitov, aby uspel, niekto to robí pre radosť, ako ja.

S bulvárom sa nedá bojovať

Na vás si zgustol aj bulvár. Je to daň za popularitu?

Áno. A tá daň je obrovská. Súčasná manželka na toto nebola dosť pripravená a ťaží ju to. Ak niektorý z bulvárnych plátkov postaví štyri články tak, že z nich vychádzam pozitívne, ale zároveň ako totálny chudák, pričom napadnú ženu, svokru, ktorá pritom nebola v Prahe možno rok, z dcéry vám urobia lesbu, tak to zachádza tam, kam už to nemá. Je to daň, ktorá mi naozaj vadí.

Bojujete proti tomu?

To sa nedá. Ja tie klamstvá už neriešim, bulvár absolútne nečítam. Súd by síce prehrali, ale jediné, čo by som dosiahol, je krátke ospravedlnenie sa po rokoch. Prekáža mi najmä televízna reklama, v ktorej dajú len titulok a v každej dedine u nás to vidia ľudia, ktorí si noviny v živote nekúpia. Uveria tomu, aj keď nečítali daný článok, pričom ten môže byť pozitívny, pričom titulok zavádzal, aby ten plátok predali.

Keď z niekoho robia drogovo závislého alkoholika, nie je žiadna šanca sa brániť?

Znovu - budete sa súdiť a dopadne to nasledovne - súd bude trvať roky, náklady zaplatia oni, lebo to prehrajú, a v tom čase už nikto o tej kauze nebude vedieť. Do novín dajú maličký odstavec, ako sa vám ospravedlňujú a to je všetko. Takú Helenku Vondráčkovú tento systém doslova zabíja, lebo ospravedlnenie je o ničom a ak aj vysúdite nejaký štvrťmilión, čert vezmi tie peniaze, keď vás všetci ohovárajú.

Isté je, že ak by to prekročilo určité hranice, asi to nevydržím, právnikov mám dosť a dám im to riešiť. Jeden z najlepších právnikov u nás mi hovoril, aby sme do toho išli, ale stále si myslím, že to nemá žiadny zmysel. Oni z toho majú len ďalšiu reklamu, a budú na vás hľadať ďalšie veci, len aby vám ublížili. Od kamaráta z ich brandže som sa dozvedel, že na vás na štrnásť dní niekoho nasadia, lebo ste v počítači vyšli tak, že o vás už dlho nič nebolo a tak treba bezpodmienečne niečo nájsť.

Ničí vás to psychicky?

Radšej sa už vyhýbam akýmkoľvek party, nečítam bulvár, nekupujem ho, čakám skôr, kedy si to prečíta Eva (manželka, pozn. autora). Ona to číta, potom sa tým trápi rovnako ako ja pred rokmi. Plače, je nešťastná... Moje staršie deti si už zvykli, otec tiež, ten sa chcel s nimi predtým stále súdiť. (smiech) Teraz si musí zvyknúť aj Evička. Vzala si muzikanta a to takého, ktorý je na očiach.

Byť pri pôrode dieťaťa je nádhera

Boli ste pri pôrode svojej poslednej dcéry, ktorej ste dali biblické meno Noemi. Aký je to pocit, strihať pupočnú šnúru?

No, moc sa mi to nepodarilo. Ale bolo to krásne. U predchádzajúcich dcér to bolo tak, že som prišiel k dverám, otvorili sa dvere výťahu, boli tam sprosté pôrodné baby, ktoré mi povedali „dovidenia" a ženu odviedli preč. Potom mi dieťa ukázali cez sklo a to bolo všetko. Teraz som prvýkrát zažil čosi fenomenálne, čo sa mi stále vracia v spomienkach. Keď som za pravú ruku držal Evičku, moja bývalá priateľka jej hovorila, kedy má tlačiť, proste krása...

To je tiež zaujímavé - bývalá partnerka pri pôrode tej aktuálnej.

To bolo v pohode, pracuje na tej klinike. (smiech) Míša Evičke naozaj pomohla. Keď liezlo von to naše dieťatko, to bol veľký okamih. Bol som pri zrode života. Úžasné, nádherné. Potom som na dvakrát prestrihol šnúru a bol som prvý, kto držal malú na rukách.

Rozplakala sa hneď, či ju bolo treba „placnúť" po zadku?

Kdeže, tá to rozbalila hneď, nebolo treba nič robiť. (smiech) Nádhera, na to sa nedá zabudnúť.

Venujete sa jej viac ako starším deťom, keďže vtedy ste boli viac mimo domu?

Určite. Keď sme v tom čase šli na turné, v Budějoviciach sme nasadli do dvoch Avií, štrnásť hodín sme cestovali do Trebišova, vyliezli sme na pódium, potom sme robili pavúka po východnom Slovensku, odtiaľ do Dolného Kubína, kde nás vyhodili z hotela, lebo sme robili bordel... Stále som bol preč. Dnes, aj vďaka muzikálom, aj vďaka tomu, že republika je menšia, som doma oveľa viac. Mám iný režim, venujem sa malej, a baví ma to.

Prečo to biblické meno pre dcéru - Noemi?

No, pýtať sa na to práve mňa, je čudné. (smiech) Každopádne, Biblia je základným zdrojom západnej kultúry. Židovsko-kresťanský kódex je to, na čom žijeme a vyrastáme. Apoštol Pavol zreformoval židovstvo na kozmopolitné náboženstvo s tým, že zrušil množstvo príkazov a zákazov zo Starého zákona. Biblia nie je ani tak zdroj informácií ako životných príbehov. Kto si vezme Bibliu a bude ju čítať bez komentárov, nepochopí ju. Kniha Ruth je krásna a je v nej nádherný príbeh, z ktorého sme si vybrali práve meno Noemi.

Neviem, čo je to viera

Čo vám dáva viera?

Ja neviem, čo je to viera. Ak sa narodíte a máte pocit, že Kantovský mravný zákon je vo vás jednoznačne daný, tak to proste nie je pravda. Slovania i pohania mali svoje kulty a chovali sa podľa nich. Bolo im to prirodzené. Čo to je viera? Obrovský otáznik. Najskôr musíte študovať a zaoberať sa tým. Kebyže sa narodíte v Grécku v dobe Aristotela, budete študovať matematiku a viesť množstvo debát, ktoré vás niečím naplnia.

Jeden duchovný hovorí, že viera je obrovské bremeno, ktoré vás prinajmenšom neurotizuje, lebo ide proti prirodzenosti človeka. Každý systém niečo na človeka nakladá. Keď je niekto nekrofil, pedofil, zoofil, logicky ide proti prirodzenosti dotyčného, ak mu niekto tvrdí, že to nemá robiť. To je boj, bremeno, a ja neverím nikomu, kto hovorí, že viera ho povznáša niekam inam.

Študovali ste aj iné náboženstvá?

Samozrejme, pričuchol som ku každému. Keď som sa snažil prejsť dejinami filozofie, čítal som si tak o hinduizme, taoizmus mi dokonca pripadal ako jedna z najlepších ciest, príjemne vyzeral aj zenbudhizmus. Som však Stredoeurópan, potomok západnej kultúry, ktorá dala Amerike všetko, tak je jasné, pri čom som ostal.

Stále platí, že muzikantov najviac živia súkromné večierky?

Áno, a vôbec sa za to nehanbím. Je to o komunikácii s ľuďmi.

Neprekáža vám, že vy spievate a ľudia do toho jedia?

Nie, to nesmú. Keď pijú, neprekáža mi to, ale hráme len vtedy, keď sa neje. Ak sú tí ľudia čo len trochu súdni, tak to nerobia, spievam, keď už majú takéto veci za sebou. Je to o práci s tými ľuďmi, my sme tam na to, aby sme ich pobavili.

Keby som si vás chcel objednať na súkromnú akciu, čo nesmie chýbať v šatni?

Voda bez bubliniek. A nesmieme spievať k rezňu. To je všetko. Fľašu vína si nájdeme vždy aj sami. (smiech)

Poznámka: Rozhovor bol autorizovaný, Petr Muk v prepise nič nezmenil.