Priznávam, že k tomuto poznaniu som potrebovala viac rokov. Nechápala som, prečo nám otec pri z vtedajšieho pohľadu vážnych sesterských škriepkach ustavične miernym hlasom vravieval: „Deti nehádajte sa, veď máte len jedna druhú, ľúbte sa, lebo keď budete v ťažkostiach, musíte si vzájomne pomáhať, cudzí vám nepomôže.“
Vtedy som sa v myšlienkach čudovala, naše spory mi pripadali dôležité a očakávala som od rodičov ich konkrétne riešenie. Mali sa postaviť za mňa! Pritom išlo z otcovho aj z môjho dnešného pohľadu o hlúposti.
Našťastie sestru ešte mám a udržiavame spolu tesný, hoci len telefonický kontakt, pretože nás delia tisícky kilometrov. Ale vedieme spolu dlhé videotelefonické rozhovory prostredníctvom modernej techniky. Môžem jej teda povedať, že ju ľúbim a neraz si to hovoríme. Často si spomíname na zážitky z detstva a nami vtedy neuznávanú pravdu našich rodičov.
Svet okolo nás sa čoraz väčšmi materializuje. V živote našich detí sa menia hodnoty poľutovaniahodným smerom k netolerantnosti a chamtivosti. Konzumný spôsob života vytláča rodinné vzťahy a súdržnosť kdesi na okraj. Na scénu nastupujú malomeštiactvo, nadutosť, snobizmus a mladí sú opäť presvedčení o dôležitosti svojej pravdy.
Namiesto duchovných investícií do detí pcháme iba hmotné. Neuvedomujeme si, ako veľmi ich pritom ochudobňujeme. Ale okruh aj ich blízkych sa stále zužuje. A ony nevedia, prečo im treba včas prejavovať lásku. Je to naša hrubá chyba.
Kvety a sviečky city nenahradia...
Autor: Mária Šišuláková, publicistka
