Cestovala som raz vlakom naprieč republikou. V kupé so mnou sedela staršia, jednoduchšia pani a mladučká bledá slečna. Cesta ubiehala pomaly, tak sme sa dali do reči. Pani bola matkou bledulky. Po krátkej chvíli som sa dozvedela, že tá nie je slečna, ale pani a že cestujú z Bratislavy domov. Bola v nemocnici a teraz sa konečne vracia za manželom. Pýtať som sa nič nechcela. Cítila som, že pani potrebuje „hm - terapiu“. Iba vypočuť. Slová sa z nej valili ako pod tlakom a dcéra len podchvíľou zdvihla smutné oči, pozrela na matku a potom na mňa, ako sa tvárim.
- Viete, bývame spolu, u nás. Muž aj ja sa so zaťom dobre znášame. Len keby starostí toľko nebolo... Však, Petruška. Vidíte, už zas jej nie je dobre. Ešteže je v poriadku. Po tých hororoch sa ani nečudujem. Už druhý raz. Prvýkrát to nebolo také hrozné. Ale teraz... Už bola skoro noc, keď som videla, že sa svieti v kuchyni, tak som vstala z postele, že sa pozriem a Peťka sedí za stolom, že niečo pojedla a že ju bolí brucho. Po chvíli išla na záchod a zrazu krik. Pribehla som za ňou a ona kľačala nad misou. Bolo to tam, predstavte si. V záchode. A celkom veľké to už bolo. Asi ešte chvíľu žilo a pohlo sa, len sme nevedeli, čo s tým. Bola vtedy vo štvrtom mesiaci. Už sme mysleli, že je za vodou.
Skutočný príbeh. Som zvedavá, ako sa vám, aktivistom, tieto Peťky poďakujú za vašu etickú a vysoko morálnu činnosť.
Kaja. Kaja mala vtedy 15. Išla s kamarátkami na kávu. Po chvíli si prisadli traja mladíci. Zaplatili im drink. Po prvom sa veselo chichúňali a v druhom už v nestráženom okamihu plávala rozdrvená pilulka.
Kaja má dnes 30 rokov a dve maličké deti. Vždy, keď si spomenie na to, ktoré stratila v minulosti, má slzy na krajíčku. Aj ona sa vám poďakuje.
A osobne sa vám poďakujem aj ja. Moja štvorročná dcéra miluje bábätká. Stojí pri každom kočiari, chytá ich za rúčky, podáva spadnuté hračky a sleduje po očku všetky batoliace sa deti v jej okolí.
Stanem sa najväčším odporcom vašej kampane, ak jej zrak spočinie na tomto obscénnom braku a pochopí, čo je na ňom vyobrazené.
Ak niekto takouto nátlakovou metódou chce zmeniť zmýšľanie spoločnosti, zaslúži si hlboké opovrhnutie. Ak by bola skutočná snaha o zmenu, organizovali by sa semináre pre školy, pre mládež a ich rodičov. Vysvetľovalo by sa, dokazovalo. Toto je len strhnutie pozornosti na svoju vec. Bezúčelné, duchaprázdne, obludné a zvrhlé.
Som zvedavá, či si znásilnená žena, žena alkoholika, žena vo finančnej tiesni, maloletá zvedená dievčina svoj krok rozmyslia preto, že boli ovplyvnené týmto bilbordom, ktorému ste prisúdili toľko vznešených cieľov.
Môžete sa radovať, zviditeľnili ste sa. Tomu sa hovorí - ísť cez mŕtvoly!
Autor: Natália Blahová
