Sedeli sme s kamarátkami v kaviarni londýnskom City a chystali sa odísť. Siahnem po kabelke, ktorá dovtedy ležala na stoličke, a – nič. Manažér sa zjavne zľakol, že chytám dajaké salmonelové kŕče, keď ma zbadal skrčenú pod stolom so smrťou na tvári, a dobehol na pomoc. Keď zistil príčinu, začal konať: zohnal zoznam telefónnych čísiel na všetky banky, v ktorých bolo treba zablokovať účty, zavolal policajtom a naservíroval mi čaj s medom (gratis, na upokojenie).
Do pätnástich minút dobehli dvaja uniformovaní policajti so špicatými helmami na hlave. Mladší, čo vyzeral ako Bart Simpson, začal prečesávať priestory kaviarne a jej okolie, ten starší (typ George Clooney) sa pustil do vypočúvania manažéra, svedkov aj mňa.
Pripadalo mi to trochu zvláštne, že jedna zmiznutá kabelka narobí toľko rozruchu, čo som nezažila, ani keď pred pár rokmi pred mojimi očami v petržalskom autobuse dobodali dvaja mladíci spolucestujúceho chalana na rešeto.
Vecná škoda: dve libry v hotovosti, kabelka od svokry, takmer neplatný občiansky preukaz a mobil, ktorý môj muž principiálne neznáša. Clooney sa nenechal rozhádzať triviálnosťou môjho prípadu, poinformoval ma o procese trestného stíhania, ktoré bude spustené na neznámeho páchateľa, a vyžiadal si môj e-mail, na ktorý mi polícia následne zaslala referenčný kód, plné mená oboch policajtov a formálne ospravedlnenie v mene mesta za to, že neustriehli moju bezpečnosť a ja som bola vystavená takému traumatizujúcemu zážitku.
Simpson k tomu vytiahol letáčik informujúci ma o možnostiach pomoci obetiam trestných činov a empaticky mi ponúkol psychologické poradenstvo a skupinovú terapiu v prípade, ak by som mala problém vyrovnať sa s touto tragédiou. (Zdvorilo som odmietla s tým, že ak by sa mi zlodej dostal do rúk, isto to nebudem ja, kto bude potrebovať lekársku pomoc. Clooney ma informoval, že pre potreby zápisnice bude túto poznámku ignorovať.) Keď sme sa o pár minút už-už všetci pohýňali každý svojím smerom, dobehol – vlastne dobicykloval – tretí uniformovaní policajt. Pot sa mu lial cícerkom spod špicatej helmy a zadychčaný na kričal: „A kedyže sa to stalo??“ Clooney potvrdil časový odhad asi 30 minút dozadu, na čo si nás cyklista vydýchol a okomentoval to: „To je dobre, už ich dobieham! Dnes tu máme organizovaný kabelkový gang, ktorý si to berie popri Temži na východ. Pri prvom hlásení som bol dve hodiny za nimi, takže som im v pätách, frčím ďalej.“ Neuvidím, neuverím. Aj keď v poludňajšom City preplnenom turistami je policajt na bicykli podstatne rýchlejší ako v aute.
Čerešnička na torte – ešte skôr, než sa mi v ten deň skončil pracovný čas, na vrátnici ma čakala moja kabelka. Priniesol ju policajt na bicykli po tom, čo ju zlodejíčkovia odľahčili o peňaženku a zahodili kdesi po ceste. Už len predstava bicyklujúceho policajta s obrovskou kabelkou zavesenou na riadidlách, z ktorej sem-tam v zákrute vypadávajú šminky, sa mi zdá dostatočnou kompenzáciou za celý tento nemilý incident.
Niekedy stačí len trochu slušnosti od uniformovaných príslušníkov na to, aby človek cítil, že sa ich nemusí báť viac než gaunerov, ktorých majú naháňať.
Autor: Ingrid Sukovská-Bussell
