Nedeľa, 8. december, 2019 | Meniny má Marína

Oľga Feldeková: Päť detí sme mali preto, aby som manželovi nezahla

Zo Slovenska sme museli odísť pre kumuláciu rôznych vecí - vyhrážky, anonymné listy, nočné telefonáty, výkaly v balíku, hovorí v rozhovore pre SME.sk OĽGA FELDEKOVÁ.

Pochádza z Tvrdošína na Orave. Pracovala ako robotníčka v Tesle Orava, venovala sa tiež prekladom z poľštiny. Je prozaičkou, novinárkou a scenáristkou. Cez stĺpčeky v TV OKO si ju všimli v humoristickej relácii 7edem s.r.o., je jej pravidelnou glosátorkouPochádza z Tvrdošína na Orave. Pracovala ako robotníčka v Tesle Orava, venovala sa tiež prekladom z poľštiny. Je prozaičkou, novinárkou a scenáristkou. Cez stĺpčeky v TV OKO si ju všimli v humoristickej relácii 7edem s.r.o., je jej pravidelnou glosátorkou(Zdroj: Martina Strmeňová)


Prečo ste šli študovať žurnalistiku?

Pretože sa mi zdalo, že sa na nič iné nehodím. To je tá kategória ľudí, ktorí si myslia, že keď ovládajú abecedu, tak už môžu písať. Ale aby som sa celkom nezhadzovala - v slovenčine a slohoch som bola najlepšia. Rodičia ma viedli k čítaniu, zásobovali ma knihami, takže som k literatúre inklinovala viac ako trebárs k prírodným vedám. Po maturite ma tam však neprijali, lebo som nemala dobrý pôvod. Povedali mi, aby som rok pracovala ako robotníčka. Okrem toho - ešte pred maturitou som sa čírou náhodou zoznámila so svojim budúcim mužom, ktorý mal tiež takúto profesiu.

To ste mali šestnásť rokov.

Ale iba desať dní, potom som už mala sedemnásť. Bola som teda pod zákonom ešte aj celý ďalší rok, ale myslím, že za to ho dnes už nikto nebude súdiť, odvtedy ubehlo štyridsaťpäť rokov. (smiech)

V tom čase vám povedal, že „vezmem si ťa za ženu, budeme mať v byte stolík, na ktorom budeš stáť, nič nebudeš musieť robiť a ja sa na teba budem pozerať". Dodržal slovo?

Na ten stolík čakám dodnes, ale aj keby ho hneď kúpil, už sa nie je veľmi na čo pozerať. Teraz už hovorí niečo úplne iné a tiež to nie je pravda. Vraví, že „prišiel som na Oravu a tam som v blate vedľa cesty našiel čosi ušmudlané, špinavé, zobral som to, umyl a vzal si to za ženu". (smiech)

Aké ste mali detstvo na Orave?

Zvláštne, lebo ma vychovávala mama. Otec žil v Bratislave a chodieval rodinu navštíviť pravidelne raz do mesiaca. Vtedy sa ešte v sobotu pracovalo, takže prišiel v čase, keď som už s bratom spala a v nedeľu poobede už odchádzal.

Keď sa náhodou stalo, že ho to na istú chvíľu kvôli tomu cestovaniu prestalo baviť a chcel si urobiť väčšiu pauzu, tak vyvolal zvadu. Zvada bola pravidelne tá istá - mali sme nedeľný obed, otec jedol hovädziu polievku a povedal - „moja mamička varila mäkšiu mrkvu". To bola kvapka, na ktorú zo začiatku mama nereagovala, ale keď sa to opakovalo, chytila vidličku a hodila ju do kredenca. Nie do neho. To bol signál, že si otec zbalil kufor, vlak mu odchádzal o druhej, odišiel a štvrť roka ho nebolo. Mama potom prostredníctvom známych apelovala, aby sa nám ocinko vrátil. Tak potom zase prišiel. Takto prežili celý život.

Mama bola presvedčená, že to bolo najharmonickejšie manželstvo, aké vôbec existuje. A keď som sa vydávala, povedala: Olinka, keď doštuduješ, príď na Oravu, Ľubko nech pracuje v Bratislave a budete mať také pekné manželstvo, aké sme mali my. (smiech)

Kamera: Eugen Korda

Keď chce človek písať, zväčša chce čosi odovzdať iným ľuďom. Čo ste nám chceli dať vy?

V prvom rade som chcela dať sebe. Porozprávať, čo ma tlačilo v duši, alebo naopak, čo ma tešilo. A či som tým dala niečo aj iným ľuďom, to už bol ich problém. Mala som v sebe aj strach, akúsi autocenzúru, pretože človek vždy píše o sebe a svojich blízkych, nech to „zašmodrchá" ako chce. Keď to má byť nie celkom vycucané z prsta, tak to musí byť o živote, aj keby sa písalo scifi.

Mala som kvôli tomu aj problémy. Raz som napísala poviedku, kde som síce zmenila mená, ale mama zistila, že je to o jej blízkej rodine a veľmi sa nahnevala, kričala, aby som zmizla z jej domu, že ma už nechce vidieť. V panike sme vzali naše dve deti a odišli. Tri menšie sme tam zabudli. (smiech) Na konci leta sme sa po ne museli vrátiť, ale to už mamu hnev prešiel.

Napísali ste knihu s názvom Niekedy spávam v okuliaroch, aby som lepšie videla na sen. Aj ste si to naozaj vyskúšali?

Priamo nie, ale od detstva som túžila nosiť okuliare. Otec ich mal a dosť silné, a myslela som si, že tak budem vyzerať múdrejšie. Na Orave väčšinou nikto okuliare nemal a keď mal, mohol mať len päť tried ľudových, bol pasovaný za pána. Však aj Červení Kméri vraždili ľudí v okuliaroch, lebo ich považovali za intelektuálov. Okuliare sú známkou toho, že dotyčný pracuje aj niečím iným ako rukami. (smiech)

Kto je lepší autor - vy či manžel?

Jednoznačne on. Keby som bola lepšia ja, dnes robíte rozhovor s manželom a ja sedím doma pri počítači. (smiech) On je lepší, o tom nieto pochýb. Ja som mala iné priority, sme totiž konzervatívna rodina. Ja som udržiavala oheň a môj muž chodil loviť mamuty.

Nikdy vás neškrelo, že sa staráte doma o päť detí, zatiaľ čo on robí kariéru?

Nie. Bola som šťastná, že sa mu darí, že je uznávaný a ani v päte by mi nenapadlo konkurovať mu. Okrem toho, spĺňala som si svoju biologickú povinnosť porodiť deti a podľa možnosti ich dobre vychovať, postarať sa o domácnosť. Túto základnú povinnosť som si splnila.

Bola to len povinnosť alebo aj vnútorná potreba?

Pochopiteľne, že aj potreba. Endorfíny, ktoré som v sebe nosila, som potrebovala nejako zužitkovať.

Päť detí máte preto, že na Orave sú mnohodetné rodiny tradíciou?

Presne naopak, ja som vôbec nechcela mať toľko detí. Prvý bol syn, druhá dcéra a keďže tretie pohlavie neexistuje, tak som si povedala, že to môže stačiť. Lenže môj muž bol jedináčik a - aspoň som si to myslela - túžil po veľkej rodine, aby videl, aké to je. Dnes, keď už všetko prehrmelo a nič nehrozí, sa mi priznal, že preto máme tak veľa detí, lebo v kritickom veku chcel, aby som bola stále tehotná, aby som mu náhodou nezahla. (smiech) Pri robote okolo plienok a tehotenstiev mi to ani na um neprišlo. Tým nehovorím, že inak by mi to na um prišlo, ale on si to myslel.

Manžela stále chválim

Jedna z vašich kníh sa vola Tajomstvo Sloveniek. Aké majú naše ženy tajomstvá?

Myslím, že - odhliadnuc od výnimiek - Slovenky sú pokorné ženy, ktoré majú na prvom mieste rodinu. Kariéru až na druhom. Predstavujú si, že muž má doniesť do rodiny mäso a žena ho má upiecť. Podľa mňa by si žena mala muža považovať. Feministky ma nepochvália za to, čo poviem, ale aj moje manželstvo je preto také šťastné, že od chvíle, ako otváram oči, tak môjho muža chválim. A aj je za čo.

Tak ste ideálne žena.

Teraz sa chválim ja, nemusíte ma vy. (smiech) On ma až tak veľmi nechváli, ale zakladá si na tom, že si zo mňa strieľa a je pri tom vtipný. Niekedy som sa aj ohradila, ale keďže je to vtipné...

Ako ho chválite, keď ráno vstane?

Napríklad dnes ráno: „Ty si bol tak strašne dlho hore, bože, pri tom počítači, že ty toľko toho vydržíš. Koľko už máš z toho Skrotenia čertice preloženého?" A on, že mu chýba ešte desať riadkov. A ja: „To je neuveriteľné, veď včera ti ešte chýbalo desať strán, to nikto nedokáže, to je fantastické". A mám pravdu.

Je správne, ak sú ženy submisívnejšie, starajú sa iba o rodinu, alebo je namieste skôr úplná rovnoprávnosť?

10.JPG Muž má inú chémiu v tele ako žena. Príklad - žena nemôže uniesť klavír. Chlap ho zdvihne. Ale je zase príliš ťažký sám pre seba. A žena má zase muža podržať vtedy, keď mu je ťažko. Myslím, že to je tiež výkon. Nemusím sa cítiť menejcenná, ak sa snažím muža podržať, povzbudiť - samozrejme, ak ten muž stojí za to a robí nejakú zmysluplnú robotu. Tak je to dané už prírodou, jednoducho na svete je to tak. Samozrejme, že sú výnimky, ženy sa musia o niečo usilovať, kedysi nemali volebné právo a museli si ho vybojovať. Ale v určitých veciach ako rodenie, dojčenie... darmo sa budem deliť, keď napríklad hrniec umyjem rýchlejšie a lepšie ako on, pričom on zatiaľ spraví inú zmysluplnú robotu.

Zrejme teda asi nie ste priateľkou kvót pre ženy v politike.

Myslím, že vo fungujúcich demokraciách sú kvóty hlúposť.

A mali by byť podľa vás ženy v politike?

Ak majú takúto ambíciu, tak áno. Mnohé ženy sú tam múdrejšie ako muži. Viem si predstaviť, že by som viacerých poslancov vedela vymeniť za oveľa vzdelanejšie a bystrejšie ženy. To, že tam nešli, možno svedčí o tom, že sú dosť múdre.

Skúste nejaké také menovať.

Nerada by som niektorú urazila tým, že by som ju vynechala.

Vy by ste šli do parlamentu?

Nie. Nevydržala by som tam s nervami. Nedávno som bola svedkyňou jednej debaty spisovateľky a novinárky s politologičkou, ktorá tvrdila, že moc a politika nemajú morálku. Že to tak je a ostane. To je práve pomýlené. V pravom rade by mali politici dbať na to, že ak raz schválili zákony, tak by sa mali dodržiavať. Aj nimi samotnými. My ostatní sme k tomu nútení. Mám práve pri sebe knižku od Jevtušenka Ľudská tvár a v básni Daj bože sú aj tieto verše:

daj bože nikdy nevládnuť

a kašľať na hrdinské gestá

byť bohatým, no nekradnúť

ak bola by aj taká cesta

Stručne tak vyjadril to, čo si o politike myslím aj ja. Keď niekto enormne zbohatne kradnutím, je prakticky nepostihnuteľný. A keď vy zabudnete zaplatiť koncesionársky poplatok, musia pomaly zmeniť ústavu. Je to nefér. A kdesi je chyba.

Osobne sa poznáte s niektorými politikmi. Sú aj takí, za ktorých by ste dali ruku do ohňa?

Až tak hlboko do tej politiky nevidím. Poznám aj jedného, ktorý je férový a ešte sa aj volá Fero.

Mikloško?

Áno. Máme ho veľmi radi už spred mnohých rokov, nikdy sme sa v ňom nesklamali a to je človek, akých by tam malo byť viac. Tým nechcem uraziť iných.

Je enormne neporiadny

Hovorí sa, že partnera človek nespozná ani za celý život. Vy ste šťastne vydatá vyše štyridsať rokov. Poznáte ho už?

Áno. Keby som sa teraz dozvedela, čo som netušila, tak si poviem, že to je moja chyba, že som bola hlúpa. Ale myslím, že ho poznám. Môj muž má jednu vlastnosť, ktorá nie je pre život veľmi vhodná, ale pre manželstvo je dobrá - nevie klamať. Absolútne. Aj keď sa o to niekedy usiloval, poznám ho tak, že keď začne klamať, začne aj zívať.

Je to jeho jediná slabá stránka?

Nie. Je enormne neporiadny. Myslím si, že aj preto je taký produktívny, lebo neustále rozhadzuje a stále mi sľubuje, že niečo dokončí a už sa pustí do upratovania. A keď dokončí jednu vec a príde chvíľa, kedy by mal upratať knihy, noviny alebo hocičo, tak si rýchlo vymyslí ďalšiu robotu, aby to oddialil. Keď mu to pripomeniem, povie mi: „Ako mi môže jedna rozumná žena toto hovoriť? Však musíš vedieť, čo je dôležitejšie". Ale dnes ráno mi povedal: „Ďakujem ti, že si mi to nepripomínala, keď som sa púšťal do toho Skrotenia. Termín mám až prvého septembra, v Národnom užasnú, že je to už hotové." (smiech)

Ako recept na šťastný vzťah ste povedali, že treba zaťať zuby a vydržať. Často ste ich zatínali?

19.JPG Stále ich zatínam. (smiech) Keď sa brodím v novinách po kolená, ktoré nám ležia pri posteli a ktoré by som rada aspoň vytriedila, tak mi to zakáže. Raz som chcela teda aspoň povystrihovať, čo je zaujímavé a dať to do šanónov. Povedal mi, že na to nie som kompetentná. Ale vyhodiť mi to nedovolí. Toto sú naše večné spory. On hovorí, že „koľko ľudí vloží svoju energiu, rozum a vzdelanie do tých novín, keď to tam píšu a ty to chceš vyhadzovať? Raz si to budem čítať." Ale to je nemožné, lebo každý deň kupuje ďalšie noviny a musel by prežiť ďalší život, aby ich prečítal. Tak som rezignovala.

O básnikoch sa hovorí, že sú romantici. Ako vám prejavuje lásku?

Chváli ma. Nikdy nie za to, čo som povedala, lebo to sa mu zdá hlúpe. Pozerá sa na mňa strašne kriticky. Najväčšiu trému mám z relácie 7edem s.r.o.. Ani nie vtedy, keď máme nakrúcanie, ale večer, keď si to ide pozrieť v televízii. Vtedy sa mi poctivo potí chrbát. (smiech) Keď už som nič nepovedala, čo by sa mu zdalo pritiahnuté za vlasy, všimne si, že som nepovedala niečo správne po slovensky. Alebo som nespodobovala a Eňa Vacvalová áno. Tak mi povie - uč sa od nej.

Kdesi ste povedali, že vám zakázal používať slovo sáčok. Je to pravda?

To si ani neviete predstaviť, aký postih by ma čakal. Sáčok je čosi hrozné. Nemôžem použiť ani slovo rohlík. Keď som povedala kojiť, on hneď, že to je dojčiť. Alebo keď počuje nejakú športovú reportáž, že sa niekto trafil, pýta sa - ako sa mohol trafiť? Keď sa trafil sám, tak sa asi zastrelil. Potom má prednášku a uniká mu všetko ostatné.

A ako vám teda prejavuje lásku? Je romantik?

Skôr nie ako áno. Je to človek, ktorý sa nerád pohybuje na hranici gýča a možno tento typ vyznania lásky by za niečo také považoval. Prejavuje mi to tak, že je so mnou rád, rád so mnou debatuje, občas mi povie, že dobre vyzerám. Často mi hovorí: „Prečo nosíš túto haraburdu? Povedz tej, čo ti to predala, nech si ťa nepletie so starými babami." Takže si ma občas všíma.

Čo je to občas?

Každý týždeň. (smiech) Keď prídem domov s požičaným svetríkom alebo s... chcela som povedať s halenkou, ale to by ma zabil, čiže s blúzkou, tak mi povie: „V tom vyzeráš tučná, veď si daj niečo vypasovanejšie".

Kvôli jednej básni sme sa museli odsťahovať

Dá sa naučiť rozumieť poézii alebo to musí mať človek v sebe?

Podľa toho akej. Môj otec mi nosil väčšinou prózu, to vtedy letelo. K poézii som sa dostala, keď prišiel môj muž. On má ešte jednu veľmi dobrú vlastnosť, že nezávidí. Praje, keď sa niekomu niečo podarí, aj keby to bol hneď jeho úhlavný nepriateľ. Ak niekto napísal dobrú báseň, s nadšením ju doma čítal nahlas. Aj keď si v trnavskej skupine básnikov, do ktorej patril, brnkali občas po nose, a vyšla trebárs Stachovi alebo Mihalkovičovi dobrá básnička, tak aj mňa nútil, aby som sa ju učila naspamäť. Stachovu Svadobnú cestu sme obaja vedeli spamäti.

Prečo je poézia menšinovým žánrom?

Nemať za muža básnika, aj by som vám to vysvetlila, ale takto mám trému.

Platí, že človek poézii ani nemusí rozumieť, stačí, ak mu vnútorne niečo dáva?

Ja tak čítam aj prózu. Keď sa tam vyskytne pekná veta, pokojne môže byť vytrhnutá z kontextu a človeka poteší. Preto som mala rada Ruda Slobodu, lebo pri čítaní jeho kníh som mala pocit, že nikdy neodpočíva. U prozaika máte niekedy pocit, že aby mu narástol počet strán, opisuje niečo nudne alebo aj trikrát to isté. A u Ruda bola temer každá vytrhnutá veta silná a pekná.

Na menšinovosť poézie som sa pýtal aj preto, lebo váš manžel preložil pre Mladé Letá Erbenovu Kyticu a z tej sa predalo takmer stotisíc kusov. To je na poéziu neskutočné číslo.

Nie som si istá, či to náhodou vtedy nebolo aj povinné čítanie na školách... klamala by som. A jednak ešte z prvej republiky pretrvával možno taký sentiment na tie časy, keď naši rodičia tú knihu čítali a chceli ju mať v slovenčine aj pre svoje deti.

Stane sa, že napíše báseň, ktorá sa vám nepáči? A máte odvahu ho skritizovať?

Napísal raz takú báseň, kvôli ktorej sme sa potom sťahovali do Prahy. (smiech) To mi urobil vtedy, keď som šla na dva dni za mamou na Oravu. Mal taký pocit a rýchlo to hneď niekam zaniesol. Obával sa, že keby konzultoval so mnou, tak by to neprešlo. Viem ho skritizovať, ale častejšie ho chválim, i keď on mňa menej, to je pravda.

V tej básni šlo o verš „esesák sa objal s eštebákom", ktorý skončil na súde, keďže Dušan Slobodník podal žalobu. Museli ste vzhľadom na to, čo sa okolo vás dialo, odísť zo Slovenska. Zdali sa vám vtedy Slováci nespravodliví?

Nehnevajte sa, ale k tomuto sporu poviem radšej no comment.

Čo bolo poslednou kvapkou, že ste sa rozhodli odísť žiť do Čiech?

Bola to kumulácia vecí. Jednak sme dostávali anonymné listy, nočné telefonáty, vyhrážky, výkaly v balíku... jedného rána sme nemohli odísť z domu, lebo nám pred bránu dali dopravné značky v betónových kruhoch, dokonca aj s mostíkom, cez ktorý sa chodí počas rozkopávok. Nemohli sme otvoriť bránku. Volala som na políciu a oni povedali, že nech poviem domovníkovi. Ale toho sme nemali. Tak povedali, že je to náš problém. Nechýbali im ani tie značky, ani nepotrebovali zistiť, kto a odkiaľ to tam dovliekol... Potom sme obtelefonovali silnejších kamarátov - spolužiakov našej dcéry, ktorí to odpratali.

Myslíte, že všetko toto bolo naozaj dôsledkom jedného verša?

Napätie vzniklo už predtým, lebo keď bol v Rusku puč, vtedy Slobodník v nejakých novinách napísal, že ho musíme brať ako realitu, že to víta. Môj muž mal skratkovité jednanie, okamžite veľmi posmešne reagoval, a myslím, že tam to nejako celé začalo.

On si to vyčíta sám

Vyčítali ste mu niekedy, že ste sa kvôli nemu museli odsťahovať?

Nie, on si to vyčíta sám. Práve naopak - vždy som mu hovorila, že človek nikdy nesmie za ničím banovať, pokiaľ nepríde o blízkeho človeka a nestane sa niečo fatálne. Dovtedy sa dá vydržať všetko. On to niesol strašne ťažko, nevedel si zvyknúť, pretože jeho pracovným nástrojom je slovenčina. Napriek tomu, že aj jeho otec bol Čech. Nevedel to rozchodiť.

Cítili ste sa ako novodobí emigranti?

Ja nie, môj muž asi áno. Predsa len tam nemal svojich priateľov... Hoci nás prijali veľmi veľkolepo. Dokonca sme tam hrali divadlo. Ale tu sme boli doma, prežili sme tu celý život, narodili sa nám tu a vyrástli deti. Predsa len to bolo iné.

Nikto z vášho okolia vám nevyčítal, že ste zbabelo utiekli?

Určite áno, ale to nebolo blízke okolie. Najlepší priatelia nám nehovorili, že sme zbabelci, ale odhovárali nás. A potom sme im dali za pravdu.

Váš manžel prekladal aj Jesenina a vyjadril sa, že ten napísal skvelú báseň aj o šťúraní sa v nose. Napísal niečo podobné aj on?

Isto napísal, ale najmä prekladal. Napríklad Puškinovi sa pripisuje, že napísal báseň Lukáš vajčatec. Prekladal ju môj manžel a je to síce divočina, ale čarovná poézia.

Keď píšete fejtóny, poznáte vopred ich pointu, alebo sa vám zjaví až počas písania?

Mne sa zjavuje počas písania. Keď som písavala fejtóny trebárs do TV OKO, dívala som sa na svet inak, aby som mala materiál. Vyšla som na ulicu a vnímala, že toto sa mi zíde, toto nie. Aj dnes sa mi to ešte stáva, ale už nemám také bystré fejtónové oči. Potom píšem a píšem, kdesi sa to musí skončiť a obyčajne tam, kde sa to skončí, či chce, či nechce, musí byť aj pointa. (smiech)

Viete definovať lásku?

To je ťažká otázka.

To ma práve zaujíma - či vie manželka poeta definovať lásku.

To slovo je už dosť sprofanované. Neustále sa to omieľa od kostola počínajúc až po verejné domy. Keby som to mala definovať, bojím sa, že to bude strašne banálne.

Niektorí tvrdia, že láska je orgazmus v mozgu.

Možno organizmus. (smiech) Neviem to povedať tak, aby to vyznelo nejako rozumne.

Počiatočná zamilovanosť vraj postupne prechádza do akejsi nadštandardnej formy priateľstva. Je to pravda?

Všeobecný recept podľa mňa neexistuje vôbec na nič. Každý vzťah, dokonca každý jednotlivý človek má možno viac alebo testosterónu, alebo vyvinutejší mozog, nejaký závit na lásku... V mojom prípade je tá láska 15.JPGsamozrejme nie taká, ako prvé týždne, keď som nevedela, či sa mu naozaj páčim, či to nie je len tak. Teraz už viem, že ma len tak pre nič za nič neopustí. Vtedy som si mohla myslieť, že uvidí krajšiu, pôjde za ňou a ja nemôžem nič robiť, lebo má na to právo. Dnes som si viac istá, ale to neznamená, že láska je slabšia.

Stále mám v sebe ten stereotyp, že keď zaštrngoce vo dverách kľúč, tak sa utekám skontrolovať do zrkadla, aby som mu nebola protivná. Mám záujem byť pre svojho muža atraktívna. Väčšinou si to však vôbec nevšimne. (smiech) Možno by si to všimol, keby som ho privítala v roztrhanom tričku, sadzou na tvári, s kruhmi pod očami a čiernym zubom. Ale keď sa takto vypekním, považuje to za samozrejmosť. Keď ma ráno pochváli, že dobre vyzerám, tak mu hovorím, že „prosím ťa, ani som sa nestihla učesať". A on, že najkrajšia som strapatá. (smiech)

Kolegovia ma podpichujú

V poslednom 7edem s.r.o. ste glosovali vytrhávanie z kontextu Čaplovičom a Ficom, pričom ste oznámili, že vašej dcére vytrhli zub. Nie z kontextu, ale z úst. Takéto veci máte nacvičené, alebo prichádzajú spontánne?

Takéto niečo by som nevedela hneď vymyslieť. Obyčajne je to tak, že dostaneme témy, aby sme ich nepočuli prvýkrát až v štúdiu. Nie každý je tak disponovaný, aby mu to pálilo ihneď, takže sa musí aspoň globálne pripraviť.

Ako celá relácia vzniká?

V nedeľu poobede dostaneme témy od scenáristu Mariánka Leška, a aj keď sa tým hneď nezaoberám, už mi to vŕta v hlave. V pondelok máme takzvané čítačky. Stretávame sa o druhej poobede v jednej reštaurácii a to je myslím najkrajší deň z celého týždňa. Tým témam sa totiž venujeme minimálne. Marián ich prečíta, niekto povie nejakú poznámku a rozhovoríme sa. Často to s témou nesúvisí vôbec, ale toľko pekných vecí sa tam povie...

Následne sa stretneme v utorok ráno, o desiatej začíname nakrúcať, sedíme tam už hodinu vopred a vtedy sa už vôbec o tých veciach nebavíme. Páni majú také zahrievacie kolo, že sa tak podpichujú, ale ani nie tak medzi sebou, ako smerom ku mne. Možno som vzťahovačná, ale ľudí nejako lákam k tomu, aby ma s prepáčením buzerovali. (smiech) Je to milé. Napríklad som tam prišla v požičanej blúzke a na rozdiel od Ľuba mi ju Milan Lasica pochválil. A ja, aby som bola pravdovravná, povedala som - ale je iba požičaná. A on, že: Myslel som si to.

Milan Lasica sa údajne počas príprav príliš nezapája, údajne sa spolieha na improvizáciu a spontánnosť.

Milan má ten boží dar, že mu to neuveriteľne páli. Okrem toho má dlhoročný tréning s Julom Satinským. Spolieha sa na svoj mozog a klobúk dole - jeho bonmoty a poznámky k veci sú vždy vtipné a na úrovni. On sa naozaj nemusí báť, že by tresol hlúposť.

Nebol by ten prenos z reštaurácie zábavnejší?

V prvom rade by bol nebezpečnejší. Nedávame si tam až tak servítku pred ústa a do prepierania tam príde aj človek, ktorý v relácii nemá čo hľadať. (smiech)

Je pravdou, že v štúdiu nesedia diváci, ktorí chcú vidieť reláciu, ale ľudia, platení za potlesk?

Je to komparz ako každý iný.

Sú k tomu tlieskaniu niekým hecovaní?

Majú tam niekoho, kto to vždy spustí. Sú aj také názory - a ja si to tiež myslím - že niekedy takto reagujú úplne zbytočne, že tlieskajú dlho a podobne. Divák pri televízii si nemyslí, že potrebuje návod, kedy sa má zasmiať a tlieskať. Vie, ako a kedy má reagovať.

Mali ste v tej relácii kolegu, ktorý vám vyslovene liezol na nervy, keď prehovoril?

Nie. Naozaj nemôžem povedať o nikom nič zlé. Robíme to už vyše šesť rokov a mám pocit, že sme už akási zohratá školská trieda. Mali sme tam predtým dramaturgičku, ktorej sme sa dosť báli, ale teraz sme už dosť samopašní.

14.JPGMilan Markovič, ktorý tam dnes stabilne vystupuje, kedysi túto reláciu tvrdo napadol, bolo to niečo na spôsob „ja by som tam šaškovať v živote nešiel". Dnes je tam. Pýtali ste sa ho, prečo zmenil názor?

No comment.

Kto je najlepší bonmotista?

Jednoznačne Milan Lasica.

A najhorší?

Tak to odo mňa nechcite. Možno ja.

Niektorí tvrdia, že do podobných relácií sa chodia ukazovať ľudia, ktorí si už nikde „nepinknú" a tak im príde vhod každé zviditeľnenie sa a peniaze s tým spojené. Čo na to hovoríte?

Poviem vám pravdu, že môj prípad to nie je. Nikdy som sa nemala potrebu ukazovať práve preto, že som celý život prežila v tieni svojho muža a bola som spokojná a šťastná. To bola proste náhoda. Možno herec, ktorý je menej obsadzovaný, môže mať tento pocit, aby sa na neho nezabudlo. Ja som nemala dôvod sa pripomínať, lebo o mne nikto nič nevedel.

Aký by mal byť dobrý humor?

Nemal by urážať. Vedieť si vystreliť sám zo seba - to je podľa mňa kvalitný humor. Tam, kde si budem strieľať z niekoho druhého, a ja budem nad tým, bude to slabšie.

Mal by byť humor láskavý?

Určite áno.

Aj politický?

To už je iné. Politik musí vydržať viac ako obyčajný človek. S týmto rizikom do politiky šiel. Ak kohosi reprezentujem, nedostávam za to málo, mám úžasné výhody, mám v rukách moc, tak musím aj niečo vydržať.

Mnohokrát si v relácii strieľate z nezmyselných krokov politikov. Keby spravil prešľap nejaký váš kamarát, trebárs aj priamo kolega z relácie, vedeli by ste zaradiť takúto tému a strieľať si z neho?

Myslím, že áno. Je na Mariánovi Leškovi, čo tam zaradí. Možno sa taká vec ešte nestala.

Povedali ste niekedy Leškovi - tak túto tému si vybral zle, nevieme k nej povedať nič vtipné, vyhodíme ju?

Iba raz - stalo sa, že sme pôvodne chceli debatovať o Hedvige Malinovej, ale potom sme si povedali, že o tomto nevieme nič. Strieľať si z niečoho, keď nevieme, na koho strane je pravda, sa nám zdalo ako príliš citlivá téma a preto sme to ani nemali v programe. A celkom oprávnene a objektívne. Keby sa to stopercentne vyšetrilo a bolo by isté, že si to celé vymyslela, alebo naopak - ukázalo by sa, že ju niekto zbil a ešte jej chceli aj takto ublížiť, tak žiadny problém.

Kto má viac práce - vy humoristi alebo strihač, ktorý z toho musí spraviť kompaktný celok so šmrncom a spádom?

Ako kedy. Dosť často sa stáva, že keď je dobrý deň, vyjde to tak presne, že skončíme vo chvíli, keď sa naplní určených štyridsaťsedem minút. Niekedy sa stane, že sa roztárame, je toho priveľa, tak tie slabšie témy celé vyhodíme. Obyčajne to však plynie tak, ako to vidíte na obrazovke.

Držiavam mu anténu

Rada sa vidíte v televízii?

Nie. Dosť dlho som sa nevidela, a bola som spokojná. Keďže máme všetko v Prahe, doniesli sme si malý čiernobiely televízorík na izbovú anténu. Obraz neskákal len vtedy, keď niekto za ním držal anténu. Keďže som 12.JPGpodriadená žena, držiavala som ju ja. Keď bol hokej, ochotne som držala, aj keď ma boleli nohy, horšie to bolo pri tenise, lebo tam nikdy neviete, kedy sa to skončí. Len som počula pokyny, že vpravo, vľavo, teraz sa nehýb... tak som si to odstála a keď bolo 7edem s.r.o., aj som sa túžila na chvíľu vidieť. (smiech)

Ktorú humoristickú reláciu u nás považujete za najlepšiu?

7edem s.r.o. A hoci je to neprofesionálne a nefér, ostatné relácie nesledujem. Z jedného jediného dôvodu - ten televízor sme odložili do komory. Máme teraz internet a pozeráme cezeň. A keďže sa nevyznáme v technike a ja som som panikárka, stáva sa nám, že pozeráme nejakú reláciu, napríklad Hit storočia, začnú spievať V dolinách a nám odíde zvuk. Potom sa objaví Lasica s Kňažkom, naskočí zvuk z úplne iného kanála a zrazu počujem, ako jeden hovorí druhému: „Sáro, já vědela, že jste zabila mého manžela". (smiech)

Bojíte sa smrti?

Nie, bojím sa smrti svojich blízkych. Stále mám pocit, že musím umrieť skôr, lebo by som to neprežila.

Ste veriaca?

Koľkokrát si nielen v ťažkých chvíľach povzdychnem, že Bože, toto nedopusť. Áno, som veriaca. Mne to strašne pomáha žiť.

Pozn.: Rozhovor bol autorizovaný, Oľga Feldeková mierne doplnila niektoré vyjadrenia bez zmeny zmyslu odpovedí.

Predchádzajúce rozhovory si môžte prečítať tu.

Na SME.sk pripravujeme:

VILMA JAMNICKÁ, herečka a astrologička

KAMILA MAGÁLOVÁ, herečka

IVAN KOBNER, homosexuál o svojom živote, liečbe a predsudkoch

KRISTÍNA MAGDOLENOVÁ, novinárka, pôsobiaca v rómskych komunitách

MIROSLAV MAŤAŠČÍK, hlavný projektant mostu Apollo

ĽUDOVÍT KANÍK, bývalý minister práce, sociálnych vecí a rodiny

BORIS FILAN - textár, spisovateľ a cestovateľ

Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Výrobca špičkových automobilov odporúča palivá OMV MaxxMotion
  2. Rezerváciou first moment dovolenky viete ušetriť aj 40% z ceny
  3. 7 tipov, ako zariadiť malú kuchyňu
  4. ​​​​​​​Darujte pod stromček stolovú hru o Gorile
  5. SME.sk dosiahlo v novembri rekordný počet predplatiteľov
  6. Athleisure: V športových legínach do mesta aj na šport
  7. Výnos 5,5 % alebo 15 % p.a.?
  8. Dotácie stlačili cenu ekologických Volkswagenov na minimum
  9. Aké vianočné darčeky nakúpiť a zaplatiť len za dva z troch?
  10. ​​​​​​​Navštívte Horný Zemplín, kde je všetko
  1. Rezerváciou first moment dovolenky viete ušetriť aj 40% z ceny
  2. 7 tipov, ako zariadiť malú kuchyňu
  3. ​​​​​​​Darujte pod stromček stolovú hru o Gorile
  4. Tipy na darčeky z Tokaja...
  5. Vieme kto vám dá garanciu doručenia zásielky do Vianoc
  6. SME.sk dosiahlo v novembri rekordný počet predplatiteľov
  7. Tenisový lakeť je nielen ochorenie športovca
  8. Výrobca špičkových automobilov odporúča palivá OMV MaxxMotion
  9. Athleisure: V športových legínach do mesta aj na šport
  10. Výnos 5,5 % alebo 15 % p.a.?
  1. Aké proteíny sú najzdravšie? Našli sme odpoveď 14 343
  2. Ceny bytov rekordne rastú. Niektorých sa to však netýka 10 749
  3. Vlastné auto alebo lízing? Porovnali sme ich výhodnosť 10 730
  4. Každodenne sa na cestách zraní veľa detí 8 908
  5. Agadir je úplne iný ako zvyšok Maroka 8 590
  6. Čo chýba deťom v pestúnskych rodinách? Láska to nie je 7 973
  7. Ťažko uveriť, že aj takto kvalitne sa dá študovať na Slovensku 7 498
  8. Žijú v núdzi, zázrak je aj kilo cestovín 6 989
  9. Večer bola voda pitná, ráno už nie 6 644
  10. Hypotéka v dvadsiatke. Ako vyzerá opak mileniálov? 6 532