Niektorí z nás už zopár týždňov netrpezlivo reklamujú: Kde sú Vratné lahve? No, momentálne v Karlových Varoch a súťažia. A my im určite radi doprajeme pokoj i sústredenie.
Ak však chceme vedieť, prečo im cesta do slovenských kín trvá štyri mesiace, odpoveď je zase raz o niečo banálnejšia: ešte zarábajú v českých. Každá predčasne oželená a na naše územie presunutá kópia by znamenala zopár percent zisku dolu. Preto toľko na film čakáme a budeme čakať ešte dva a pol týždňa.
„Áno, ja viem, je to dlho,“ vravel nám chápavým hlasom Jan Svěrák. Ale on je vlastne prvým, koho správne načasovanie zaujíma. Film režíroval a zároveň vyrobil vo vlastnej produkčnej spoločnosti Biograf.
Otec v životnej veľkosti vystrihnutý z kartónu
Kanceláriu má doma, útulné domáce zariadenie sa mu teda mieša s úradnými papiermi a inými pracovnými rekvizitami. Medzi tým krásnym haraburdím je aj otec Zdeněk - vystrihnutý z kartónu, v životnej veľkosti, v skladníkovskom prevleku a s prepravkou v ruke. Užitočný bol, keď sa k filmu robilo promo, a ani teraz zrejme nepatrí do koša. Naopak. „Mohli sme dať takých makiet vyrobiť viac, už mi ľudia vraveli, že by ho chceli mať doma a že by si ho dokonca aj kúpili,“ vraví Jan.
Nič zvláštne. Zdeněk Svěrák je prosto miláčik. Že hrá vo Vratných lahvách hlavnú úlohu práve on, je pre mnohých oveľa dôležitejšie ako to, kto ich nakrútil. A aj syn sám dobre vie, že film je dobrý najmä vďaka otcovmu scenáru. Zvláštne je len to, že mu ho, nespokojný, niekoľkokrát vrátil a nechal prepracovať.
„V tej prvej verzii nebol žiadny dramatický konflikt,“ vysvetľuje Jan Svěrák. „Ocko písal len o tom, ako starého skladníka, čo vyberá fľaše v obchode, nahradí stroj. Ale to by na celovečerný film nestačilo. Musel som ho donútiť, aby bol úprimnejší a písal o tom, čo naozaj takého starého človeka trápi.“
Ak teda Zdeněk Svěrák chcel, aby film vôbec niekedy bol, musel sa otvoriť viac. Priznať, že sa staroby trochu bojí, že ešte nechce pokojný domáci život. Aj v jeho veku sa ešte mužom snívajú erotické sny...
Fellini zhodil Oscara za Kolju
Dnes sa však jeho syn obáva, že to bol ich posledný spoločný film. „Niekoľko rokov žil otec životy viacerých postáv. Veľmi bol s nimi spätý, a po rozlúčke s nimi zostal emocionálne veľmi vyčerpaný.“
Samozrejme, že by si na záver želali Krištáľový glóbus z Karlových Varov. Stále by to však bolo nič oproti Oscarovi, ktorého pred desiatimi rokmi dostali za Kolju. Tomu Oscarovi, čo dnes stojí na poličke pred zarámovanou fotografiou Frederica Felliniho - a už nie v pôvodnom, nablýskanom stave.
Jan nám to vysvetlil: „Pred pár dňami som čakal návštevu s kamerou. Povedal som si teda, že si utriem aspoň zopár obrazov na stene. Umyl som prvý, a tešil sa, aký je zrazu pekný. Tak som pristúpil aj k Fellinimu, ibaže trochu nešikovne. Obraz sa naklonil a Oscara zhodil. Hneď sa ten zlatý povlak naštrbil. Ale to by asi nestačilo, hrozilo mu to aj po druhý raz. To na poličku vyskočila mačka. Obraz už-už padal, našťastie som to včas zbadal.“
Jan Svěrák sa pritom usmieva, ale nedokonalosť na soške ho škrie. „Musím napísať do LA, aby mi poslali nového.“ Dalo by sa namietať, že toto je predsa vzácny artefakt a že by si azda radšej mohol vykrútiť Oscara nového.
Jan Svěrák však nesúhlasne krútil hlavou: „Nie, nie, za štyristo dolárov by som mal dostať náhradu.“
Autor: Kristína Kúdelová Praha - Bratislava
