Stretnúť dnes v Rakúsku na ulici moslima nie je nič nezvyčajné. Dievčatá a ženy v moslimských šatkách, niektoré zahalené úplne celé, sa v posledných rokoch stali súčasťou každodenného života Viedenčanov.

Z rakúskeho hlavného mesta sa stáva naozajstná multikultúrna metropola. Nemiešajú sa v nej už len rôzne národy, ale aj náboženstvá.

„Žijem tu dvadsať rokov. Prišiel som sem študovať strojarinu a oženil som sa. Máme päť detí, som tu spokojný,“ hovorí Ahmad, ktorý do Rakúska prišiel z Egypta. Neďaleko Káhiry má dom, kam najmenej raz ročne s celou rodinou cestuje, jeho domov je však v Rakúsku. „Mám dobrú prácu, deti sa tu narodili a chodia do rakúskych škôl. Nemáme sa prečo vracať.“

Kupoly a minarety

Rakúšania si však na islam zvykajú pomaly. Väčším problémom ako ženy v moslimských šatkách sú pre nich stavby, ktoré k islamu patria. Mešity s tradičnou kupolou a minaretom sa vraj do Viedne ani pod Alpy nehodia.

Viedeň má svoj „Štefl“, teda Katedrálu svätého Štefana, a Prater s najznámejším ruským kolesom v Európe. Minarety v panoráme mesta si vie predstaviť len málokto.

Rakúsky imám Ali Erarslan, ktorý vo Viedni žije už 25 rokov, si však myslí presný opak. „Mešity pridajú mestu na pôvabe. Viedeň bude ešte krajšia, než je.“ Jedným dychom však dodáva, že v najbližších rokoch výstavba minaretov nehrozí. Nie sú na to peniaze.

Teraz je v Rakúsku približne dvesto mešít, z toho asi šesťdesiat priamo vo Viedni. Minaret majú len dve z nich. Jeden stojí v tirolskom mestečku Telfs, druhý vo Viedni, neďaleko sídla OSN.

Všetky ostatné mešity sa na prvý pohľad nedajú rozoznať. Tá, v ktorej slúži bohoslužby imám Erarslan, je na prízemí a v pivnici jedného staršieho viedenského domu. Že je to mešita, sa dá zistiť až vnútri. Typické koberce, lekárnička s polmesiacom namiesto červeného kríža, modlitebná miestnosť, Korán na stole. Moslimovia, ktorí sa sem chodia modliť, o minarete ani neuvažujú. Sú radi, že si môžu dovoliť aspoň takéto priestory. „Aby bola mešita mešitou, nemusí mať minaret a kupolu,“ vysvetľuje imám.

Azán znie päťkrát denne

Aby sa moslimovia nezabudli päťkrát denne modliť, nepotrebujú bezpodmienečne muezína sediaceho na vrchu minaretu, zvolávajúceho na modlitbu. Dnes napríklad existuje elektronický budík, ktorý každý deň presne určí čas modlitieb.

Práve spev muezína, takzvaný azán, je to, čo Rakúšanov najviac znepokojuje.

Protesty

V Tirolsku protestovali obyvatelia Telfsu najmä proti každodennému zvolávaniu na modlitby a mešita sa začala stavať až po dohode s domácimi. Azán z minaretu nebude zaznievať.

Rovnako dnes protestujú obyvatelia kúpeľného mesta Bad Vöslau neďaleko Viedne, kde má čoskoro vyrásť tretia mešita s dvoma 15-metrovými minaretmi. A takisto protestovali Viedenčania, keď v roku 1979 postavali mešitu na okraji mesta. V tom čase to bola záhradkárska oblasť a dnes tiež nie je husto obývaná. Islamské kultúrne centrum, ktoré v mešite sídli, sa so susedmi dokázalo dohodnúť. Azán z minaretu vysokého 32 metrov zaznieva, ale len smerom k neobývanej časti.

„Ľudia majú strach, že moslimovia v Rakúsku zostanú. Stále si podvedome myslia, že prišli len na chvíľu a zasa sa vrátia. Ťažko sa zmierujú s tým, že sú tu natrvalo, že ich vidieť a počuť,“ vysvetľuje znepokojenie okolo výstavby minaretov hovorkyňa Islamskej náboženskej obce v Rakúsku Amina Baghajati.

Islamský zákon

V Rakúsku dnes žije asi 400-tisíc moslimov, z toho tretina má rakúske občianstvo.

Chráni ich takzvaný islamský zákon, ktorý im zaručuje právo na slobodné praktizovanie viery. Islam je štátom oficiálne uznaná cirkev a má vďaka islamskému zákonu rovnaké postavenie ako cirkev kresťanská či židovská.

Moslimom pomohla história z čias Rakúska-Uhorska, keď sa monarchia krátko pred rozpadom ešte rozpínala. V roku 1908 anektovala Bosnu a Hercegovinu a s ňou približne 600-tisíc moslimov. V rámci integrácie nových obyvateľov tak vznikol v roku 1912 islamský zákon.

V čase prvej a druhej rakúskej republiky sa naň pre iné pro­blémy zabudlo a znovu ho oživili v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, keď do Rakúska pri­šla prvá vlna moslimov.

Lekári a utečenci

Boli to takzvaní gastarbeiteri, ktorí prišli za prácou. Pôvodne mali zostať určitý čas, niečo si zarobiť a vrátiť sa domov. Nevedeli po nemecky, ale pri práci za pásom, ktorú väčšinou vykonávali, to nikomu neprekážalo.

Druhá vlna boli moslimovia väčšinou z arabských krajín, ktorí prišli do Rakúska študovať medicínu.

„Nedávno som si prešla viedenský telefónny zoznam. Našla som tam minimálne 120 lekárov, u ktorých je už podľa mena zjavné, že sú moslimovia,“ hovorí Amina Baghajati.

Nárast počtu moslimov o polovicu v deväťdesiatych rokoch minulého storočia má na svedomí vojna v bývalej Juhoslávii. V Rakúsku sa ocitli tisícky utečencov z Bosny a Hercegoviny.

Podozrievavé pohľady

Rakúskych moslimov síce chráni zákon, na ulici sa však nevyhnú spýtavým pohľadom.

Podozrievaví sú najmä starší ľudia. Mladí si na spolužiačky v šatkách zvykli rýchlejšie. Okrem toho ich nenosia všetky, vedia po nemecky a majú podobné problémy ako rakúski tínedžeri.

Napriek tomu sa nevyhnú nenávistnej politike krajne pravicových strán alebo len vystrašeným pohľadom cestujúcich vo verejnej doprave.

Najhoršie to bolo po teroristických útokoch v New Yorku a Madride.

„Dodnes cítim v metre nedôverčivé pohľady. Čo ak som opásaný bombami? Zvykol som si na to, ľudia sa boja, lebo islam dobre nepoznajú. Spájajú si ho väčšinou s teroristami. Dúfam, že sa to časom zlepší,“ hovorí Ahmad, dávno rakúsky občan.

Autor: Jana Hoffstädterová–Hoschek, Viedeň