Svet sa rozpadá pomerne rýchlo a nemôžeme tomu zabrániť. Produkujeme odpady, vojny, pochybnosti a strach. Keď pred dvadsiatimi rokmi predstúpil americký dramatik David Mamet pred študentov Harvardu, hovoril o úpadku našej civilizácie, ktorej predpovedal najviac sto rokov. Zostáva nám už teda len posledných osemdesiat?
Mamet pripomína, že ani tí, čo si problémy uvedomujú, si nemôžeu namýšľať, že nie sú ich súčasťou. Podľa neho sú všetky hry o rozklade, o koncoch, o situáciách, ktoré sa vyčerpali. Svet sa podobne ako divadelné skupiny, po istom čase rozpadáva na ctižiadosti a finančných záujmoch.
Divadlo je podľa neho potrebné na udržanie psychickej rovnováhy, práve tým, že nás vystavuje potrebe zmeny a ukazuje nám našu krehkosť. Základným poslaním divadelníkov je potom klásť si otázku: Ako mám žiť vo svete, kde som odsúdený zomrieť?
David Mamet sa začiatkom sedemdesiatych rokov presadil hrami Kačacie variácie, Sexuálna perverzita v Chicagu a Americký bizón.
Je držiteľom Pulitzerovej ceny za hru o realitných agentoch Glendarry Glen Ross, ktorú poznáme z filmovej verzie pod názvom Konkurenti. Napísal scenáre aj k filmom Verdikt, Vrtieť psom, Hannibal či Poštár zvoní vždy dvakrát.
Začínal ako herec, istotne aj preto venoval herectvu viac svojich úvah. Podľa neho je herec dnes sluhom obdobia, čo od neho vyžaduje len mechanické opakovanie viet z katechizmu - že všetko je dobré a že nás nepostihne nič ani veľmi zlé, ani veľmi dobré.
Americké divadlo je podľa Davida Mameta otrokom realizmu. Správna otázka umelcov by pritom mala znieť, či je ten, či iný prvok pravdivý k danej scénickej realite, aký význam má v hre a čo symbolizuje. Sám autor je presvedčeným minimalistom, jeho dialógy sú úsporné a presné.
Mamet nadväzuje na veľkých amerických dramatikov ako Arthur Miller, Tennessee Williams či Edward Albee, v jeho hrách však cítime aj odkazy na absurdnú dramatiku.
Je prejavom kultúrnosti, ak sa vydávajú podobné antológie autorom, ktorých preveril čas, scény i filmové plátna. Bolo by naivné si ale namýšľať, že vydanie hier automaticky prispeje k ich väčšiemu uvádzaniu na našich javiskách.
Nestalo sa tak ani v prípade výberov z hier Marquerite Durasovovej, Augusta Strinberga, Sama Sheparda a či Stanislawa Ignacyho Witkiewicza, ťažko sa to dá očakávať aj od pripravovaného výberu Paula Claudela či Elfriede Jelinekovej. Doteraz jedinou na Slovensku uvedenou Mametovou hru bola Oleanna, inscenovaná v roku 1999 na Malej scéne Činohry Slovenského národného divadla. Boj tried a pohlaví – hoci bravúrne spracovaný – nie je typicky slovenskou témou, a tak produkciu podaktorí vnímali ako riešenie problémov, ktoré môžu mať „len Američania“.
Bonusom knihy je výber z Mametových esejí, výberová bibliografia i štúdia zostavovateľa zborníka Juraja Šebestu.
Škoda len, že vydanie Mametových hier nepokračuje graficky celkom identicky v štýle predchádzajúcich zväzkov.
Ľúto mi je aj to, že sa do súborného vydania už nedostala jeho skôr vydaná hra Glendarry Glen Ross. Lenže ako hovorí Mamet, žijeme vo veľmi sebeckých časoch a nič už nie je zadarmo. Ani antológie.
